Prekvapenie od ex-priateľa
Marek, počkaj! kričala Dominika z otvoreného okna.
Chalan ju však nepočul.
Už dávno nasadal do svojho starého volkswagenu a naštartoval motor. Dominika schmatla mobil, hodila na seba tenisky a vybehla z bytu.
Kým sa hnala po schodisku zo štvrtého na prvé, aspoň trikrát vytočila jeho číslo. Ako inak volané číslo je momentálne nedostupné
V hlave jej šklbalo len jediné: Len nech to stihnem!
Osud mal očividne dnes dobrú náladu. Keď vyletela na dvor ako búrka, Marek ešte stále hral hrdinu a večne si ohrieval motor.
Keď ju zbadal bez kabáta, vytreštil oči a stiahol okno: Čo sa ti stalo? Ty tu beháš ako šľak a tváriš sa ako po infarkte!
Ty tam Dominika ledva lapala po dychu.
Z miesta sa skôr zrútila na kolená a zalieza pod auto.
A mohla jej byť ukradnutá snehová břečka, fľaky na rifliach, rozpučený lak na nechtoch hlavná vec, že tam čosi našla.
Keď vyliezla spod auta s vychudnutým, ošúchaným kocúrom v rukách, Marek stál celý vykulený a čumel ako na cirkus bez šapitó.
Domi, preboha, ty čo to vyvádzaš? Správaš sa tu ako v telke A ja mám do roboty meškať, hej?
Pod autom ti sedel kocúr! Z okna som ho videla. Bálo ma, že ho prejdeš
Pod autom? Fakt, kvôli nejakému kocúrovi tu robíš divadlo? No to fakt
Podľa teba nechcú mačky žiť? čudovala sa Dominika.
Vieš čo, keď by chcel žiť, neleze pod auto. Ale ak aj áno, tak by zdrhol pri prvom zabručení motora. Fakt si robíš starosti zbytočne.
Neušiel by, Marek. Pozri sa naňho ledva dýcha, ani zamňaukať nevie. A ty že zdrhol
Marek len odvrkol: No dobre, hrdinka, zachránila si kocúra, tak si doma vezmi čokoládu z misky a postni status na Facebook. Ja mizím do roboty, večer čau.
Dominika s kocúrom v rukách sledovala, ako za ním miznú gumy v blate a pýtala sa potichu, kde sa v človeku nabralo toľko suchopárnosti. Kedysi si to na ňom nevšimla
Pozrela sa na chudáčisko v náručí.
Bol slabý, ako starec po chrípke. Ale jeho pohľad bola v tom vďačnosť. V tej mačacej tvári stal výzor díky, že si ma nenechala zhynúť v zime.
So zachráneným kocúrom sa vrátila domov, obliekla sa, vzala hotovosť (veď čo ak nebude zaplatiť kartou), a objednala si taxík.
Kam pôjdeme, slečna? víta ju usmiaty vodič.
Vravu som vám do telefónu najrýchlejšie, ako dá, do veterinárnej kliniky.
Ach áno, už viem! Niečo s kocúrikom?
Potrebuje pomoc.
Rozumiem, nebudem sa vypytovať viac. Ale poznám jednu fakt dobrú kliniku, možno ani neviete, že existuje. Záleží kde, však?
Berte nás tam, kde vedia oživovať zvieratá aj z hrobu.
Po pätnástich minútach Dominika už sedela na chodbe medzi zástupom ďalších gazdíkov a gazdiných. Každý mal svoju zvieraciu pohromu.
A čo váš kocúrik? spýtala sa babička, na klíne spokojného jazvečíka menom Hugo.
Neviem. Našla som ho pod autom. Zrejme tam mrzol celú noc
Na mraze? Poďte s nami dopredu. My s Hugom máme len preventívku.
Naozaj by ste pustili?
Jasné, veď sme ľudia.
Konečne Dominiku zavolali dnu. Kým veterinár skúmal chudého kocúra, Dominika vrtela nohami a zožierala si nehty.
Po vizuálnej prehliadke nasledovalo čakanie na výsledky. Čas sa naťahoval ako guma od trenírok.
Marek niekoľkokrát volal, no Dominika ho ignorovala, nemala chuť na jeho filozofiu života.
Takže, slečna, začal doktor hlbokým hlasom pochopil som správne, že ste ho našli na ulici?
Hej, pod autom, kedy tam presne bol, nik netuší
Má omrzliny, ale to je menší problém. Má celú galériu chorôb, liečba bude na dlhé lakte. A nebude to za facku. Ste ochotná ho brať na starosť?
Samozrejme, Dominika čakala, že liečba bude, no že aj drahá a nekonečná Na to nebola pripravená.
Pozrela kocúrovi do očí.
Kocúr ničoho neprosíkal, nevinil, nesťažoval si Iba čušal a tváril sa, že keď to vzdáš, pochopím to.
Prijímam to, povedala Dominika rozhodne. Postarám sa oňho, aj keby celý život.
Fajn, doktor sa na ňu usmial. Necháme ho dva týždne tu, potom vám vysvetlím starostlivosť.
Ďakujem takmer sa rozplakala.
Ja ďakujem vám. Takých ako vy je dnes pomenej.
Dominika kocúra pohladila, a sľúbila, že preňho príde.
A kocúr jej uveril. Dokonca pozbieral posledné sily a zamňaukal na rozlúčku.
Domov sa Dominika vracala až podvečer, dolámaná jak stará vetva, s chuťou iba spať a nevnímať svet. Lenže doma už číhal Marek s tvárou ako oblak pred búrkou.
Dominika! Kde si, preboha? Volal som ti miliónkrát, nič. Mám hádať, kde poleteuješ?
Prepáč, mala som náročný deň, unavene položila kabát, hodiac jeho zablatené topánky pod vešiak, kam ich vždy ledabolo šmaril.
Náročný? Veď dnes máš voľno! Od čoho si taká vyčerpaná?
Bola som s kocúrom na veterine od rána.
S akým preboha kocúrom?
Tým, čo som ti dnes ráno vytiahla spod auta. Môžeme to nechať na zajtra?
Počkaj, počkaj! Ty si strávila celý deň s nejakou mačkou z ulice? To myslíš vážne?
Či je z ulice alebo paláca, je jedno. Potreboval pomoc. Inak by neprežil
Fajn, a ja mám hlad! Ani večera, ani ty, nič!
Marek, nie si malé decko. V mrazáku sú bryndzové pirohy, isto by si ich zvládol. Keď už od hladu ledva stojíš
Bryndzové pirohy? Veď ja nie som popoluška, že žrať pirohy. A ja dnes celý deň makal na fuške, ešte aj variť si mám?
Napriek únave Dominika navarila Marekovi jeho obľúbenú večeru. Hoci by si zaslúžil iba chleba s vodou, radšej uvarením utopila konflikt. Ani len vďaku nevydoloval
Po dvoch týždňoch si vzala kocúra domov.
Všetko potrebné už mala skryté v komore, Marekovi sa chváliť neunúvala zas by burácal.
Úprimne, Dominika netušila, ako chlapovi oznámiť, že, ehm, bude u nich nový podnájomník v srsti. No bola to jej garsónka, nie jeho, a Marek jej doteraz dáždnik ani len neponúkol, nieto ešte zásnubný prsteň.
Očakávania sa rýchlo rozplynuli. Marek dostal amok, keď uvidel kocúra.
Ty si to vážne dotiahla domov? Dominika, máš to s hlavou v poriadku, či si si ju narazila, keď si sa za ním plazila pod auto?
Marek, upokoj sa. Zachránila som ho a teraz je na mne postarať sa.
Koľko toto všetko stálo? A koľko ešte míňať budeš?!
Je to moja výplata. Ty mi neraportuješ ani za rožky a zákusok.
Ja mám auto, auto žerie peniaze. A v robote mám trable. Neodvádzaj pozornosť! Toto je o kocúrovi!
Volá sa Žigo.
Už aj meno? Naozaj by si si mala zájsť k psychiatrovi
V tú noc Dominika spala v druhej izbe. Hlava sa jej až prehýbala pod váhou myšlienok
Niečo neklape. Marek je stále náročný, teraz sa navyše správa ako na trhu kričí, uráža. Toto nemá budúcnosť, ale skúsila mu dať šancu.
Nevyužil ju.
Hádky kvôli kocúrovi pribúdali, Marek sa len rozčuľoval, že miesto je ulice. Dominika si čím ďalej, tým viac uvedomovala, že tu už stačí:
Marek, už ťa nemilujem. A ani ty mňa nie. Tak sa nebudeme trápiť, dobre?
To čo túto rozprávaš?
Zajtra si zbalíš veci a odídeš z môjho bytu. Potrebujem pokoj, už mám dosť tvojich výlevov.
Ty si dotiahla tú potvoru bez dohody, a ja akože robím scény?
Ak ti vadí, že Žigo bude bývať s nami tak je načase ísť. Nájdeš si takú, čo nechová kocúrov. Alebo si kúp byt a otravuj tam.
Dominika mala pred sebou voľný deň, načasovanie na rozchod bolo krásne symbolické.
Marek ešte trochu skuhrel, no pri slove kocúr ho chytala psotník. Dobre urobila.
Okolo obeda si začal baliť saky-paky. Sťahoval sa pomaly, hádam dúfal, že jej to medzičasom rozlezie hlavou.
Dominika popri čaji dostala telefonát z roboty:
Dominika, zlatko, viem, že si chcela voľno, ale neprežijeme tu bez teba!
Pani riaditeľka, ozaj teraz mám brutálny frmol (pozerajúc na Mareka, čo napchával igelitky hala-bala).
Fakt len na hodinu! Nikomu inému by som takto nevolala.
Dominika si povzdychla, vypila čaj, a išla sa prezliecť. Marekovi len stroho naznačila, aby hodil kľúče do schránky. Zatváril sa, akoby mu ukradla bicykel a výplatu naraz.
V práci ju dlho nezdržali. Skočila na taxík.
Ako sa má kocúrik? spoznal ju vodič zo starého prípadu.
Dominika chvíľu hľadala v pamäti, potom jej docvaklo jasné, to je ON!
Vďaka, lepšie. Prosím, čím skôr domov!
Nebojte, ochvíľu sme tam.
Keď sa doma pozrela do schránky žiadne kľúče, ale ani Marekova auta nikde. Fajn, zasa niekde naťahuje čas.
Keď vyšla na štvrté poschodie, zistila, že dvere má zamknuté a v byte všetky stopy po Marekovi zmizli oblečenie, počítač, náradie. No aj Žigo bol preč. Aj jeho prepravka!
Volala Marekovi srdcom plným zlosti.
Marek! Si normálny? Čo si robil s mojím kocúrom Žigom?!
Ale, ale Čakal som, kedy prídeš prosiť na kolenách. Toto je moje malé prekvapenie! Možno ti ho vrátim možno nie.
Vieš, že potrebuje špeciálnu stravu! Že mu škodíš?!
Domina ešte kričala, no telefón bol mŕtvy.
Kam s tým Žigom odišiel? Do kelu, čo teraz? Sedela na chodbe, ruky trasúce, oči upreté do steny.
V noci nespala, ráno šla na Marekovu prácu. Nebol tam.
Zobral si voľno, vravel šéf. Ak príde, poviem mu svoje!
Dominika stručne popísala situáciu, a vyšla z budovy. Mobil znova zvonil.
Dobrý deň, vezmem vás niekam?
Taxikár, čo jej už bol pomaly známy, stál o kúsok ďalej.
Nastúpila, a cestou jej zvonil neznámy mobil:
Haló, kto je tam?
Ste Dominika? ženský hlas váhal.
Áno a vy?
Marek býva u nás s mojím manželom sú kolegovia. Doniesol kocúra poveril vás, že príde poňho. Tvári sa, že o pár dní odíde. Kocúr však vyzerá hrozne, sedí v prepravke, kňučí, nič neje.
Nekŕmte ho, musí mať špeciálne jedlo! Prídem poňho hneď, dajte adresu!
Taxikár len kývol a hneď vyrazil.
Cesta bola celkom adrenalínová, Dominike aspoň na chvíľu stŕpol hnev v žalúdku. Keď dorazili, vybehla po schodoch ako zmyslov zbavená, vtrhla dnu, schmatla prepravku s kocúrom, poďakovala dojatá a letela späť k autu.
Keď deväťposchodový panelák zmizol za zákrutou, Dominika si konečne vydýchla.
Po ceste domov plakala tentoraz od šťastia a vďaky. Za babičku z kliniky, za taxikára, za tú neznámu ženu, čo jej zavolala. Kým sú takíto ľudia, dobro vždy vyhrá.
Chcete, aby som ostal chvíľu pri vás? navrhol taxikár.
Chcem! prikývla Dominika.
Ešte ten deň zavolala zámočníka a menila zámky, zatiaľ čo Viktor (áno, taxikár) sedel so Žigom na kolenách a ten radostne pradlil.
Bola veľmi vďačná Victorovi. Za všetko. A práve takto skončil smiešno-bôľny príbeh.
Nuž, netreba asi hádať, že priateľstvo Dominiky a Viktora časom prerástlo do krásneho vzťahu, kde už nič nebránilo radosti a ani kocúrovi.
A Marek? O tom pár slov
Z tej cudzej izby ho ešte v ten deň vyhodili. Manžel dotyčnej pani nezvládol Marekovu výchovu manželky, pribalil mu pod okom poriadny monokel.
A v práci ho po návrate šéf postavil pred hotovú vec: Píšeš výpoveď. A na mňa sa nedívaj!
A tak Marek musel naspäť do svojej dediny, alebo kde to vlastne býval.
Čo človek seje, to aj žne. Len tak ďalej, Marek. Zviera nemiluješ? Aspoň ho neohrozuj. A ak nič, tak ho aspoň nechaj na pokoji.
(Sledujte nás, príde ďalšie Dobro za rohom!)Od toho dňa každý večer Dominika zapínala varnú kanvicu pre dva hrnčeky čaju a Viktor nosil čerstvé syrové nite, ktoré Žigo miloval viac ako kapsičky. Večery mali tichých hostí, no komôrka bola veselšia než predtým z poličky vykúkala Žigova miska, Viktorov hrnček s nápisom Najlepší taxikár roka a medzi všetkými tými drobnosťami konečne zavládol pokoj.
Jedného rána, keď už vonku vyklíčilo prvé jarné slnko, Dominika otvorila okno dokorán a Žigo vyskočil na parapet. Práve vtedy zazvonil Viktor s raňajkami a na chvíľu sa všetci traja stretli v lúčoch svetla. Bol to obyčajný moment, ale Dominika si uvedomila, že vďaka kocúrovi našla niečo, čo hľadala oveľa dlhšie než lásku pocit domova.
A možno práve preto, keď sa z mesta vytratil posledný zvyšok Marekových stôp, v Dominike už nezostalo miesto pre hnev len úľava, žmurknutie k osudu a potichu prednesená modlitba vďačnosti. Lebo niekedy musí do tvojho života vkročiť túlavý kocúr, aby si našiel sám seba.
A keď večer Viktor potichu zašepkal: Vieš, že život je ako jazda taxíkom? Dominika sa zasmiala a pritúlila si Žiga. Len tentoraz viem presne, kam chcem ísť.
A tak išli všetci traja každý s vlastným príbehom, no už nikdy sami. Lebo na konci každého obyčajného dňa, kde sa nájde trochu odvahy a dobra, čaká niečo veľké. Pokoj. A možno aj šťastie.
