Prekvapenie od bývalého
Michal, počkaj! kričala Vierka do otvoreného okna.
Ale ten chlap ju samozrejme nepočul.
Už si sadol do svojho starého favoritu a naštartoval motor. Vierka teda schmatla mobil a rozbehla sa ku dverám.
Kým letela po schodoch zo štvrtého na prvé poschodie, stiahla Michalovo číslo snáď desaťkrát. Márne. Vytrvalo prehliadal jej volania.
Vierka v tej chvíli myslela len na jedno: Len nech to stihnem!
Asi to vypočul niekto hore, lebo keď Vierka doletela na dvor ako vetrisko, Michal ešte len kúril vo svojom hrdinskom aute.
Zbadal ju, celú bez zimnej bundy, a neveriaco stiahol okno: Čo je? Veď vyzeráš, ako keby si utekala pred zlodejmi!
Ty, pod autom… máš tam…
Vierka bola tak zadýchaná, že z nej nič rozumne nevyliezlo. Radšej padla na kolená a začala sa šmátrať Michalovi pod auto.
Nech jej bolo jedno, že jej rifle na špinavom snehu nasiakli ako hubka pod drezom.
O chvíľu sa vyteperila spod auta v objatí schudla, celá zmoknutá mačka s fľakmi na kožuchu. Michal pri nej stál, zmätene pozeral a krútil hlavou.
Vierka, ty fakt čo tu robíš? To je, ako keď si robíš koncert na ulici. Prisahám, že meškám do roboty.
Sedela ti pod autom mačka, videla som ju z okna. Báli sme sa, že ak vyštartuješ…
Sedela pod autom? Mačka? začal sa pochechtávať Michal. Ty si teda expertka! Kvôli takej chlpatej?
A čo, podľa teba mačky nechcú žiť? neveriacky naňho pozrela Vierka.
Ak by chcela žiť, nesedí pod autom. Ale dobre, nech, keby už aj bola, ako počuje motor, odfrnkne. Takže zbytočná panika…
Lenže sa ani nehla, Michal! Pozri na ňu, nevládze ani mňauknúť. A ty hovoríš, že by ušla.
No veď dobre, si frajerka, zachránila si chlpáča. Za odmenu si doma môžeš zobrať lentilku a (fanfáry) napísať status na Facebook. Ale ja fakt musím letieť do roboty. Večer sa vidíme.
Vierka, mačku napchatú v náručí, mlčky sledovala, ako favorit mizne z parkoviska.
Nechápala, odkedy má Michal v srdci toľko ľadovca. Ešte nedávno mu takéto veci neboli ľahostajné…
Pozrela na mačku.
Aj tá bola na tom mizerne ledva žmurkala. Ale žmurkla a v očiach jej Vierka uvidela… vďačnosť? Áno, veru, čistú fúzkatú vďačnosť.
Spolu sa vrátili do bytu, Vierka sa konečne obliekla, zobrala peniaze a zavolala si taxík.
Kam ideme, slečna? s úsmevom sa ozval taxikár.
Ako som hovorila po telefóne potrebujem rýchlo do veterinárnej ambulancie!
Och, jasné, to som si nevšimol… Čo sa stalo zvieratku? spýtal sa, mrkúc do späťáku.
Potrebuje pomoc.
Rozumiem. Už viac neotravujem. A čo sa týka veterinárov… Poznám jednu vážne skvelú ambulanciu. Nezáleží vám na názve, že nie?
Najlepšiu prosím.
Tam vás aj s vašou fešandou zanesiem. Lekári tam dávajú zvieratá dokopy aj z druhého sveta, vždy ich vedia poskladať ako puzzle.
O 15 minút už Vierka sedela v čakárni s inými podobnými zúfalcami, každý s niečím chlpatým.
Čo sa vašej mačičke stalo? prihovorila sa jej babička so psíkom na rukách.
Neviem presne… Našla som ju ráno pod autom, asi tam prežila celú noc v mraze…
V tom MRAZE?! zhrozila sa teta. Viete čo, ja vás pustím dopredu, však s Tobíkom máme iba kontrolu, vy pomoc potrebujete!
Vážne? Pustíte ma? zaradovala sa Vierka.
No jasné, sme predsa Slováci!
Keď prišla rada na ňu, ticho sedela na stoličke, sledovala veterinára, čo sa črtí nad kocúrom. Mal starosti.
Po vyšetrení mali ešte čakať na výsledky. Čas sa vliekol horšie ako slovenské diaľnice.
Do toho jej volal Michal, samozrejme ho zrušila, pretože kto má náladu na jeho výčitky…
Slečna, uvažoval veterinár, toho kocúra ste našli na ulici, správne?
Áno, pod autom, neviem ako dlho tam bol, asi celú noc.
Je prechladnutý a s omrzlinami. Ale vážnejší problém je, že je úplne rozbitý, liečenie bude dlhé a… no, nie lacné. Ste ochotná prevziať zodpovednosť? Ak nie, musíme mu hľadať inú rodinu.
Vierka čakala, že liečba niečo bude stáť, ale životnú investíciu s dlhodobou starostlivosťou fakt neplánovala.
Pozrela skolabovanému kocúrovi do očí.
A tie neprosili, ani nevydierali. Len: Chápem, aj keď sa rozhodneš inak.
Som pripravená! vyhlásila Vierka. Budem sa o neho starať. Aj celý život, ak bude treba.
Doktor sa usmial: Na dva týždne zostáva u nás, potom vysvetlím, čo ďalej, aby žil čo najlepšie.
Ďakujem, ledva nezapla.
Ja ďakujem vám, povedal vážne doktor, lebo takých ľudí je dnes čoraz menej.
Vierka ešte pohladila kocúra a sľúbila mu, že sa poňho vráti. A on jej, úžasným vyčerpaným hlasom, zamňaukal na rozlúčku.
Domov dorazila až večer, hotová na kašu. Najradšej by spala až do dôchodku. Ale kdeže, doma čakal Michal a šíril okolo seba napätie husté ako pred letnou búrkou.
Vierka! Kde ťa čerti nosili?! Telefón si neberieš, človek čaká a nemá ani pravý slovenský večer!
Bol to náročný deň, odpovedala Vierka, skladala kabát a automaticky popohla Michalove tenisky od dverí (už tradične pohodené ako poddôstojníkove kanady).
Zaujímavé… veď ty máš dnes voľno! Čo si to robila, že vyzeráš jak starenka po bryndzových haluškách?
Bola som s kocúrom u veterinára. Celý deň tam.
S akým kocúrom?! To kde si splašila kocúra?
Toho, čo sedel ráno pod tvojím autom.
Ty fakt nemáš nič lepšie na práci než zachraňovať tuláka? už mu tiekli nervy.
Čo na tom záleží, Michal? Niekomu musím pomôcť, lebo inak by umrel…
A ja čo?! Tiež tu umieram od hladu! Prídem domov, hladný, a žena nikde, večera nikde!
Daj pokoj, nie si malý chlapec, v mrazáku sú pirohy. Môžeš si navariť. Ak umieraš od hladu, tak…
Pirohy? Ja som čo, fešák zo smetiska? Celý deň makám a ešte variť?!?
Vierka, hoci bola odpísaná, šla na kuchyňu a uvarila Michalovi jeho obľúbený (povedzme slušne) slovenský večer. Nezaslúžil si, ale nech sa hádka nezhorší.
Samozrejme, vďaku by ste čakali márne…
O dva týždne si šla do ambulancie po kocúra.
Všetko preňho už mala, Michal však zatiaľ nič netušil (pre dobro world peace).
Vierka aspoň dúfala, že Michal bude jej voľbu chápať. Byt bol jej, mužom tiež ešte nebol, prsteň na horizonte nehrozil tak prečo by mu mala niečo vysvetľovať…
Ale ako pravý Slovák ukázal, čo v ňom je kefa, rev, skandál.
Ty si doniesla domov toho kocúra z ulice?! Vierka, ty máš v hlave seno či čo?!
Ukľudni sa. Zachránila som ho a mám zaň zodpovednosť.
Koľko si na neho už dala peňazí? A koľko ešte dáš?!
To je moja vec! Ty sa mi tiež nespoliehaš s účtenkami. A ešte aj nákup domov nosím skôr ja než ty!
Lebo ja mám auto a to tiež niečo stojí. A v robote mám problémy… Ale späť ku kocúrovi: to je tvoj nový frajer, či čo?
Volá sa Medard.
Už má aj meno?! No, potrebuješ doktora!
V tú noc spala Vierka v druhej izbe. Nemala chuť analyzovať, kde to s Michalom uviazlo.
Boli spolu niečo vyše roka, ale posledné mesiace išli dolu vodou.
Michal čoraz viac rozkazoval, urážal ju, dvíhal na ňu hlas a teraz aj kvôli obyčajnému kocúrovi. Asi jej blikol červený maják.
Ale rozhodla sa mu dať poslednú šancu.
Ako sa ukázalo, márne. Denne vrieskal, že má Medard šupky patriť na ulicu. Vierka načúvala a robila si závery.
Až raz, večer, už toho mala plné bryndzové zuby.
Michal, prepáč, už ťa nemilujem. Ani ty mňa. Netrápme sa.
To ako myslíš?
Zajtra si zbalíš veci a odídeš z môjho bytu. Chcem mať pokoj.
Ty si sa s kocúrom ani nespýtala! Veď ja som tu obeť, nie ty! rozčiloval sa Michal.
Keby ti vadí, že Medard tu býva, choď k niekomu, kto nemá zviera. Alebo si kup vlastný byt a vyvádzaj si v ňom.
Na druhý deň mala Vierka voľno, lepší čas na rozchod si vybrať nevedela.
Michal balil veci s tempom raneného slimáka dúfal, že sa to nejako vyvinie.
Vierka čajovala v kuchyni, keď jej zavolala šéfka:
Vierka, potrebujeme ťa! Viem, že máš voľno, ale bez teba tu skolabuje celý úrad!
Pani Dúbravská, to fakt nemôžem! šepkala Vierka, sledujúc, ako Michal hádže ponožky do kufra s takou drámou, akoby to bola posledná výprava Jánošíka.
Na hodinku, prosím! prosíkala šéfka.
Vierka smutne dopila čaj, pripravila sa a povedala Michalovi, nech hodí kľúče do schránky. Jeho pohľad by pokosil aj lúčne kvety.
V robote ju naozaj nezdržali dlho, o 40 minút už cupitala naspať taxíkom.
Ako sa má váš kocúrik? privítal ju taxikár.
Až teraz spoznala tie fúzy! To bol ten istý, čo ju viezol s Medardom.
Ďakujem, už lepšie. Prosím, čo najrýchlejšie domov.
Jasnačka! občerstvil atmosféru šofér.
Vierka prvé čo, kontrola schránky kľúč nikde. Ani favorit pred barákom.
Takže ešte neodišiel… alebo auto niekam odhádzal, pomyslela si.
Vyšla na štvrté, strčila kľúč do zámky. Vošla kufre fuč. Ani počítač, náradie všetko vypratané.
No, pánko, zámky sa idú meniť…
Šla do spálne a… zmeravela.
Medardova prepravka preč. Medard tiež.
Hlas sa jej triasol, keď vyťukávala číslo.
Michal! Čo si to urobil?! Prečo si zobral Medarda?!
Prekvapenie, Vierka! Keď sa ku mne budeš plaziť po kolenách, porozmýšľam, či ti ho vrátim.
Ty nevieš, čo robíš?! Medard má špeciálnu diétu, musí sa o neho starať…
Michal už zložil, do telefónu by ste mu to aj tak nevysvetlili.
Vierka sedela na zemi v predsieni a plakala: Kam s ním mohol ísť, kde ho mám hľadať?
Z Michala poznala len jeho minulosť v inom meste, nikdy konkrétne nespomínal. Len sľuby o výlete na rodnú hrudu. Márne…
Ráno vyrazila do jeho práce.
Pán Michal? Vzal si pár dní voľna… Čosi sa stalo?
Vierka stručne vysvetlila a šéf sľúbil, že mu domluví, keď sa ukáže. Potom len bezradne volala na nefunkčné číslo.
Slečna, odveziem vás niekam? ozvalo sa za chrbtom, až nadskočila.
Obzrela sa a v taxíku opäť ten istý šofér!
Domov, prosím…
Cestou domov jej zazvonil telefón neznáme číslo.
Prosím, tu Vierka?
Áno, kto volá?
Počúvajte, Váš Michal prišiel k nám, je kolega môjho muža, zostáva pár dní u nás…
S kocúrom?! Je tam s Medardom?!
Áno, je… A preto volám. Michal včera pil a vykladal, že s kocúrom si vás priláka nazad. Ale chudák kocúr len mňauká a trčí v prepravke. Je mi ho ľúto…
Hlavne ho nekŕmte ničím, potrebuje špeciálne granule!
Aj som mu dala, no nejedol. Radšej si preňho príďte. Nemám žalúdok na takých ako Michal a zviera za nič nemôže.
Hneď som tam! Nadiktujte adresu!
Vierka stručne vysvetlila situáciu taxikárovi a ten, hoci šiel ako pretekár v Le Mans, bol pokojný. Vnímal správny smer a kde môže ušetriť minúty.
Dom, tretie poschodie, zvonček, prepravka, vďaka, naspäť do auta.
Keď ten činžiak, kde Medard trpel pod zloduchom Michalom, zmizol za zákrutou, Vierke spadol celý svet z pliec.
Cestou domov revala dojatím: nad babičkou z ambulancie, taxikárom, neznámou ženou kým sú takíto ľudia, je na Slovensku nádej.
Chcete, aby som s vami ešte trochu pobudol? Pre prípad, že by prišiel bývalý frajer? spýtal sa taxikár.
Áno! neváhala Vierka.
Hneď v ten deň povolala zámočníka na výmenu zámkov. Viktor (lebo tak sa stal taxikár jej priateľom) zatiaľ hladil Medarda, ktorý mu za odmenu predlžoval životným vrčaním dĺžku života.
Za všetko bola Vierka Viktorovi vďačná. Ostatné… príde neskôr. Ako príbeh o tom, že dobro sa vypláca.
A Michal? Tomu karma dopriala.
Z bytu ho kamarát s ženou vykopli, keď začal doma vykrikovať. Dokonca mu pridal pamätník pod okom.
V robote mu hneď dali podpísať výpoveď.
Prečo? čudoval sa Michal.
Lebo, odvetil šéf, píš a nepýtaj sa!
A Michal sa pobral späť do svojho anonymného zapadákova.
Takže: kto by robil to, čo on? A k zvieratám sa treba správať aspoň ľudsky. Ak nie milovať, tak aspoň… sa k nim správať ako ku bytostiam.
Ak ste sa pobavili alebo aspoň prihriali pri tejto story, viete kde ten like či odber je a verte, že naša slovenská karma vám raz pošle dobrého taxikára alebo aspoň jednu lentilku!
