„Prekvapenie nebude pre teba.“
„Mama, len mi nehovor, že si zabudla!“ vykríkla Zuzana, keď vbehla do predsiene a zložila drahú tašku z ramena. „No mami! Veď som ťa upozornila už pred mesiacom!“
Alžbeta Nováková sa pomaly otočila od zrkadla, kde si upravovala svoje sivé vlasy. Ruky sa jej mierne triasli, ale pohľad zostával pokojný.
„O čom to hovoríš, Zuzanka?“ opýtala sa tichým hlasom.
„Akože o čom?!“ Zuzana hodila tašku na pohovku. „O Michalových narodeninách! Zajtra má pätnásť rokov! A ty čo, zase si niekde v oblakoch?“
„Nie, pamätám si…“ Alžbeta si sadla do kresla, zložila ruky do lona. „Len som rozmýšľala, či by sme to nemali osláviť skromnejšie…“
„Skromnejšie?“ Zuzana sa zastavila uprostred miestnosti a uprela na matku pohľad. „To je môj syn! Tvoj vnuk! Pätnásť rokov! A ty hovoríš — skromnejšie?“
Alžbeta si povzdychla. Vedela, čo teraz príde. Ako vždy, keď Zuzana s vnukom prišla na víkend. Jej dcéra bola vždy taká — prudká, náročná. A teraz, po rozvode, sa to ešte zhoršilo.
„Zuzka, upokoj sa. Všetko som pripravila. Darček som kúpila, tortu objednala v cukrárni,“ povedala unavene. „Len si myslím, že možno nechce veľkú oslavu. Je taký tichý v poslednej dobe…“
„Tichý?“ zaprskala Zuzana. „Je teenager! Všetci tínedžeri sú tichí s dospelými. Ale to neznamená, že nemáme oslavu. Práve naopak, máme mu ukázať, že ho máme radi!“
Z chodby sa ozval vrzgajúci parket. Objavil sa Michal — vysoký, chudý, s nepokojnými tmavými vlasmi a vážnymi očami svojho otca.
„Ahoj, babe,“ zamrmlal a prešiel pohľadom matku. „Čo kričíte?“
„Nekričíme, iba sme sa radili o tvojom sviatku,“ Zuzana okamžite zmenila tón hlasu na sladkastý. „Zajtra sú tvoje narodeniny, zlatko! Babka objednala tortu, ja som doniesla darčeky…“
„Nič nepotrebujem,“ zamrmlal Michal a sadol si na okraj pohovky. „Vystačím si.“
„Akože vystačíš si?“ nahnevane zareagovala Zuzana. „Pätnásť rokov! To je dôležitý dátum!“
Michal pokrčil plecami a ponoril sa do mobilu. Alžbeta sa na vnuka pozrela s obavami. Niečo nebolo v poriadku. Už niekoľko mesiacov bol čoraz viac uzavretý, skoro s ňou nehovoril, a s matkou odpovedal len jednoslovne.
„Michalko, a čo by si chcel ako darček?“ opýtala sa jemne.
„Nič,“ odpovedal chlapec bez toho, aby zdvihol pohľad.
„Akože nič?“ Zuzana si sadla vedľa neho. „Nový mobil? Alebo počítač?“
„Mami, nechaj ma,“ zamrmlal Michal a vstal. „Idem do svojho.“
„Akože idem do svojho?“ Zuzana vyskočila. „Veď sme len prišli! Poďme radšej plánovať, koho pozveme…“
„Nechcem nikoho pozývať!“ Michal sa prudko otočil. „Chápete? Nikoho! Chcem byť sám!“
„Ale prečo?“ zmätene spýtala sa Zuzana. „Predtým si mal rád oslavy…“
„Predtým…“ Michal sa krivo usmial. „Predtým bolo všetko inak. Teraz už nechcem, aby sme hrali, že nás všetkých tešia takéto narodeniny.“
Vyšiel z miestnosti a prudko zabuchol dverami. Zuzana zostala stáť s otvorenými ústami.
„Čo sa s ním deje?“ otočila sa na matku. „Vždy bol taký veselý!“
Alžbeta sa hlboko nadýchla. Videla, ako sa jej vnuk mení. Videla, ako trpí kvôli rozvodu rodičov, ako putuje medzi matkou a otcom, ako unavujú jeho vzájomné výčitky.
„Zuzka, sadni si,“ požiadala ju. „Potrebujeme si porozprávať.“
„O čom? nervózne sa prechádzala po miestnosti. „Všetko je jasné! Juraj ho namotal proti mne! Viem, ako to dokáže!“
„Nie je to kvôli Jurajovi,“ opatrne povedala Alžbeta. „Michal je proste unavený. Z vašich hádok, z neustáleho cestovania tam a späť…“
„Aké hádky?“ nahnevala sa Zuzana. „Nechádzame sa! Rozviedli sme sa civilizovane!“
„Civilizovane?“ Alžbeta pokrúZuzana sa nakoniec rozhodla zavolať Jurajovi a pozvať ho na pokojnú rodinnú večeru, pretože pochopila, že jediným pravým darčekom pre Michala bude mier a porozumenie medzi jeho rodičmi.
