Prekliaty starý dom
– Sme na mieste! Vykladajte! šofér zastavil dodávku pri starom drevenom plote a vypol motor.
Natália jemne zobudila svoju dcéru Vierku, ktorá slastne driemala, opretá o jej plece.
– Vierka, zlatko, už sme tu. Otvor očká.
Ospalá Vierka si pretrela oči päsťou a obzerala sa okolo, snažiac sa zahliadnuť dom.
– Mami, tu budeme bývať?
– Áno, srdiečko. Poď! Musíme vyložiť veci a pozrieť sa, kde čo je.
Natália zoskočila z vysokej stúpačky, vzala Vierku do náručia. Za dodávkou vystúpil jej bývalý manžel, Tomáš, ktorý prišiel vlastným autom.
– Všetko v poriadku?
– Áno. A kde sú kľúče?
– Tu máš, Tomáš jej podal zväzok kľúčov. Dokumenty o dome som nechal na stole. Nájdeš ich. V sobotu si po Vierku prídem, ako sme sa dohodli.
– Dobre.
– Pomôžem ešte s vecami a potom pôjdem. Mám toho veľa.
Natália prikývla. Vnútri sa cítila ako po prechode cez žihľavu, ale chápala, že keď sa už nič nedá zmeniť treba ísť ďalej! A najlepšie bez zbytočných sĺz.
S Tomášom žila päť rokov. Pred mesiacom zistila, že si našiel inú. Nie len krátku známosť, ale skutočný vzťah A plánujú spolu rodinu.
Najprv to na ňu padlo ako tmavý závoj. Nevedela, čo robiť, čo bude ďalej! Ešte včera mala oporu v manželovi, s ktorým si rozumela, a dnes všetko zmizlo… Stratila aj dôveru v ľudí. Ak už najbližší bez výčitiek zradil, čo čakať od druhých? Veď s Tomášom sa skoro nikdy nehádali, žili pokojne! O to viac ju to zaskočilo.
Tá správa ju úplne dorazila.
Natália pokračovala v každodenných povinnostiach akoby na autopilot, starala sa o dcéru, pracovala, no nevedela sa skoncentrovať ani na zajtrajšok.
Byt, kde bývali, patril Tomášovým rodičom.
Natálii okrem toho ostala len staršia teta Mária v blízkom mestečku, jej jediný príbuzný. Pravidelne ju nevedela navštevovať, a preto najala susedu, ktorá tete nosila nákupy a lieky. Starú maminu chalupu v Bratislave, ktorú zdedila, prenajímala cez dlhodobú zmluvu, peniaze si s tetou rozdeľovali. Tetuške už mnohokrát navrhla, aby prišla bývať do mesta, ale odmietala.
Tomáš, keď jej priznal neveru, vedel, že scény a hádky nebudú. Nepatrila k tým, ktorí robia cirkus. Keď sa už viac nedalo tajit, čo sa stalo, pozval večer Natáliu do kuchyne, až dcéra zaspala.
– Viem, že vieš. Nebudem sa vyhovárať. Tak to je. Máme dcérku a musíme myslieť na to, aby ju to najmenej zasiahlo. Ako chceš žiť ďalej?
– Ešte neviem, držala šálku a pozerala do stola, slová jej uviazli v hrdle.
Vo vnútri to v nej vrelo. Otázky prečo a za čo jej burácali v hlave, no navonok na nej nebolo nič poznať. Nechcela dať Tomášovi pocítiť, ako ju bolí. Ale v niečom mal pravdu treba sa postarať o dcéru.
– Asi by som mala vypovedať zmluvu nájomníkom
– Netreba. Som vinný, aj voči tebe, aj voči Vierke. Preto som sa rozprával s rodičmi a Natália, čo by si povedala na to, keby si sa sťahovala?
– Kam? zodvihla pohľad na ešte stále manžela.
– Vieš, že moja mama má dom po rodičoch v Detve. Nie je nový, treba ho prichystať, ale je teplý a zdravý. Aj tvoja teta žije o ulicu ďalej. Mama chce dom napísať na teba a Vierku. Súhlasíš?
– Odsťupné? Natália sa pousmiala, ale premýšľala.
Vlastne, najrozumnejšie bolo odísť, nevystavovať sa možnému stretnutiu s manželom a jeho novou ženou. Veď všetko okolo bolo teraz plné bolestných spomienok.
Bude lepšie zmenu prijať. Pre seba aj pre dcéru.
Čo vlastne stráca? Mestečko je malé, ale škola tam je, ambulancia tiež, všetko po ruke. Aj príbuzná, na ktorú sa dá spoľahnúť. Vierka ešte potrebuje oporu. A Tomáš už sotva bude na blízku ako doteraz. To znamená, že si bude musieť pohľadať prácu
Natália súhlasila:
– Idem do toho.
– Dohodnuté! Tomáš sa postavil. Zajtra to vybavíš s mamou a u notára. Ozve sa ti. Ja musím ísť.
Pri odchode sa na dverách na sekundu zastavil, bez pohľadu na ženu iba šeptom povedal:
– Prepáč. Takto som to nechcel.
Natália mlčky prikývla, zavrela za ním dvere, spadla na zem a v rukáve svetra, potichu, aby nezobudila Vierku, sa rozplakala.
To nebol obyčajný plač, ale tichý kvíľ. V detstve videla dokument o vlkoch a teraz si pripadala ako zranená vlčica.
Plakala dlho, až mala pocit, že zo slzami vyplavila aj všetku zlosť. Ostala v nej len prázdnota, ktorú bolo treba niečím vyplniť, inak by zostala v tej diere zúfalstva navždy.
Nasledujúce týždne boli také náročné, že Natália nemyslela na nič, len na sťahovanie a nevyhnutné vybavovačky.
A tak teda stojím pred nakrivo postaveným plotom nášho nového domu a dívam sa na obrovskú zarastenú záhradu, spoza ktorej ledva vidno dom. Medzi stromami vykúka len kúsoček strechy a veranda.
Vierka ma ťahá za ruku:
– Mami, čo stojíš? Poď!
Spolu ideme po chodníčku, až za starú jabloň. Tam ho uvidíme celý.
Nie, dom Trochu ošumelý, ale pevný, s malým podkrovím a krásnou verandou s farebnými sklami. V jesennej záhrade sa priam nútil na fotografiu. Stiahnem z ramena foťák a urobím zopár snímok. Pozerajúc na ten dom, pocítim, že sa mi páči, a práve to množstvo práce potrebné na jeho obnovenie mi pomôže zabudnúť na minulosť. Vierka stojí, ústa dokorán, palec v ústach. Natália jej odtiaľ vytiahne ruku:
– Nedávaj si prsty do úst, láska! Tak čo, páči sa ti domček?
– Mami, on je krásny!
– Súhlasím. Ale poďme sa pozrieť aj dnu, a vymyslíme, kde budeš spať.
– Áno, rýchlo!
Vyšli po schodoch, cez verandu do vnútra. Priestranná chodba, dvere do kuchyne a izieb. Prechádzam sa, snažím si predstaviť, kde čo dáme.
Dom je malý kuchyňa, dve izbičky dole, jedna v podkroví a jedna priestrannejšia obývačka, kde nad veľkým okrúhlym stolom visí starý luster zakrytý háčkovanou šatkou. S domom už dlhšie nekúrili. Ale aj tak sa mi zdá teplý a útulný.
– Natália! Všetko sme vyložili, som vyrovnal aj s chlapmi za sťahovanie, Tomáš nakukol do obývačky. Poď, ukážem ti, ako sa zapína kúrenie a bojler.
Všetko mi v rýchlosti ukázal, rozlúčil sa a odišiel.
S Vierkou sme išli do kuchyne.
Postavila som na čaj, začala ohrievať jedlo pre dcéru a pritom vyťahovala čistiace prostriedky, aby som stôl trochu pretrela.
Kuchyňa bola malá, ale útulná. Dve veľké okná do záhrady. Pri jednom stôl, ktorý som začala upratovať. Vierka posedáva, kopká nohami, pozerá si skrinky a farebný luster.
Zrazu niečo buchlo na okno. Vierka vykríkla, ja som sa strhla na parapete sedel obrovský ryšavý kocúr.
– Na zdravie! To sa musíš tak strašiť? oddýchla som si. Vierka, pozri, aký fešák!
Kocúr na mňa hľadel, ani nemrkol.
– No, čo na mňa tak civíš? Poď dnu, keď už si prišiel! Určite sa pre teba niečo nájde.
Kocúr zoskočil z parapetu a zmizol.
– Aspoň pozvanie dostal, pousmiala som sa. Vierka, umy si ruky, ideme jesť.
Keď som sa otočila k dverám, zhíkla som. Na prahu sedel ten istý kocúr.
– Ako si sa sem dostal? Veď som dvere zatvorila!
Kocúr pokojne mlčal, pozeral na nás tými žltými očami, až som sa musela usmiať.
Z obedára som mu dala kúsok varenej kuraciny na starý tanierik:
– Poď, obslúž sa!
Hrdinsky a dôstojne si podišiel k jedlu a pomaly jedol.
Kontrolovala som dvere. Všetko bolo zamknuté, len na spodných dverách som objavila starý otvor, zjavne robený pre mačky.
Tak preto vedel, kamoško, ako sa dostať dnu!
Keď som sa vrátila do kuchyne, Vierka sedela pri kocúrovi a čosi mu rozprávala, on pozorne načúval. Prvýkrát po dlhej dobe som sa zasmiala.
– Spolubesedníci!
Obaja, dcéra aj kocúr, obrátili hlavy zároveň. Prisahám, že kocúr akoby mykol plecami rovnako ako Vierka.
Niekto zaklopal. Naznačila som Vierke, nech zostane, idem otvoriť.
– Dobrý deň! Ja som vaša suseda, Pani Pavlína Gregorovičová kľudne mi hovor teta Pavka. Tu máš! podávala mi litrový pohár mlieka. Od mojej kozy, ešte teplé! Dobrú chuť!
– Dobrý deň! trošku ma prekvapila, ale hneď som sa spamätala. Ja som Natália. Teší ma! Ešte teplé! Ďakujem krásne! pohár som vzala, ženám naznačila, nech ide ďalej. Nech sa páči!
Teta Pavka sa nezdráhala a sadla si za stôl. Vierka jej rozkošne podala ruku:
– Dobrý deň! Ja som Vierka.
– Dobrý, Vierka, a ja som teta Pavka.
– Teší ma! Neviete, čí je ten kocúr?
– Akože by som nevedela? To je náš uličník! Volá sa Fero. Keď ho budete kŕmiť, úplne sa rozmazná a myší už loviť nebude.
– Máte tu myši? Vierka otvorila ústa od údivu.
– Jasné. Aj vy budete mať. Každý dom má na jeseň myši. Preto
– Mami, musíme mať Fera! Teda, svojho kocúra!
Usmiala som sa:
– Vierka, uvidíme. Teta Pavka, neviete o niekom, kto by si chcel privyrobiť? Musím upratať záhradu a dom sama nezvládnem. Chcelo by to chlapské ruky.
– Ale áno! Choď za Michalom starý Michal býva o tri domy nižšie, zelená brána. Šikovný chlap, urobí, čo treba a nie je drahý.
– Ďakujem! Neponúknete sa čajom? Sme noví, ale mám bonbóny a keksy.
– Dám si, usmiala sa teta Pavka.
Sedeli sme pri čaji, teta Pavka mi rozprávala o mestečku, svojej rodine a nakoniec sa spýtala:
– Ako ste sa vlastne dostali do tohto domu?
– Dedičstvo, snažila som sa neprejavovať city, ale pre seba sa horko pousmiala. O detailoch som hovoriť nechcela.
– Vieš, on tu už dvadsať rokov stál prázdny. Mladí zabudli, ale starší vedia, že tento dom nie je šťastný.
– Čím to je? Čo sa stalo?
– Nič strašné, neboj! Len tu ľudia nikdy dlho nevydržali. Bývali načas, no potom sťahovanie, choroby, straty Tak sa mu prilepila povesť. Postavil ho bohatý obchodník pre svoju nevestu, ona rok neprežila skolila ju horúčka. Predal dom a odišiel, a odvtedy tu nikto dlho nevydržal. Dom má už skoro sto rokov. Dvakrát ho prestavali, ale nejako sa tu nikomu dobre nežilo.
Natália si myslela:
– Zaujímavé No čo, iný nebude! Uvidíme, ako to pôjde! My sa nebojíme! Čo povieš, Vierka? Takéto domy nás nezastrašia!
Ubehlo pár mesiacov.
Natália sa v novom prostredí celkom udomácnila. Vierka už chodila do škôlky, a Natália pracovala v miestnom fotoateliéri, kde si dobre privyrábala fotením rodinných osláv. Fotografovanie bolo najprv jej koníčkom, ale keď čakala Vierku, absolvovala kurzy a začala si privyrábať. Najmä portréty detí ju bavili. Teraz jej tieto zručnosti prišli vhod.
Postupne dala do poriadku dom a aj záhradu. S pomocou dostala výborného chlapa.
Vysoký, silný, ktorého priviedla teta Pavka, sa predstavil jednoducho:
– Hovor mi Michal. Všetci ma tak volajú.
Vypočul si moje požiadavky a pustil sa do práce.
Spolu sme vyčistili záhradu, kde som našla kopec ovocných stromov a kríkov. Ak sa budeme o ne starať, Vierka bude mať veľa ovocia bez obchodov. S Michalom sme tiež opravili strechu, verandu a schody. Bola to fuška, ale stálo to za to.
Dom ožil, dýchal. Ráno vychádzam na verandu s horúcim čajom v ruke, hladím nové zábradlie a viem, že tu je moje miesto. Konečne pokoj…
Všetko okolo tetky Márie som mala na starosti ja, každý večer sme s Vierkou šli aspoň na skok k tete a potom domov. Rozhodnutie presťahovať sa tu bolo najlepšie, aké som mohla urobiť. Upokojila som sa, odpustila Tomášovi.
On často chodil za dcérou, takže som cítila menej horkosti. Nezavrhol svoje dieťa, pomáhal No proste, aj rozvod je niekedy cesta. Už som nerýpala v minulosti. Nebola som dokonalá, možno som Tomášovi venovala málo pozornosti. Takže Treba dcére ukázať, že má istotu aj keď rodičia už žijú oddelene, stále ju obaja milujú.
Teta mi povedala:
Správne, Natálka. Nedrz nič v srdci, pusť to. Malý smútok, ak sa s ním chodí donekonečna, narastie na obrovský žiaľ. Zabudni na zlo, pamätaj dobro! Pozri, akú dcérku máte! To je to najhlavnejšie. Zvyšok pusť z hlavy! A nehnevať! Lebo zloba zožerie dušu. Svet potrebuje tvoje svetlo, najmä dcéra. Sleduje ťa. Všetko vníma Daj si pozor, čo jej zostane v pamäti. To je dôležité.
Len som ticho prikývla.
Pomaličky som sa zoznámila so všetkými susedmi z ulice. Najprv iba sem-tam, neskôr už každý mesiac niekto niečo doniesol alebo prišiel na čaj. Mladšie rodiny s deťmi, Vierka mala kamarátov. Starší tiež chodili.
Tak som spoznala tetu Máriu, žila o ulicu ďalej. Naučila ma piecť domáci chlieb, Vierka bola nadšená. Už nehundrala pri mlieku stačilo jej dať kôrku z čerstvého bochníka a problém vyriešený. Pohár bol prázdny a dcéra mala mliečne fúzy, pri ktorých som sa len smiala.
Potom som sa skamarátila so susedom, starým pánom Ivanom. Prišiel s miskou obrovskej jahody:
– Británia sa ten druh volá. Ak si zvykneš, ukážem, ako sadiť.
Po tom, čo Michal pomohol s verandou, dala som tam veľký stôl, vyumývala vitráže a vydrhla podlahu. V kúte bola hojdacia stolička, ktorú Vierka milovala. Každý večer tam sedela s ryšavým Ferom kocúrom, ktorý si vybral život na dve domácnosti. Každé ráno som opatrne šla na schody po tej, čo som raz našla na schodoch myši v poradí, ktoré tam nechal Fero ako daň za stravu. Ale pustila by som ho aj tak Vierka bola z kocúra hotová.
Jediná, s ktorou som si nesadla, bola suseda Zina. Bola staršia, ale hlavne veľmi vtieravá a klebetná. Najprv som nechápala, čo sa deje, potom som sa snažila jej rýchlo ukončiť návštevy, nech nemusím počúvať reči o druhých.
– Teta Pavka, ako sa zbaviť Ziny? sťažovala som sa raz. To je ako lavína.
– S ňou nič nespravíš. Keď ju prestaneš púšťať, ešte ohovárať bude. Taká je. Ja som ju odohnala.
– Ako?!
– Jednoducho! Mám mačky, ona alergiu.
– Žeby kocúr alebo pes
Zamyslela som sa.
Zina už pochopila, že u mňa nájde ochotné uši. A vedela, že ju kvôli slušnosti nevyhodím. Tak prestávala zabúdať cestu k našim dverám.
Robila som jej čaj, vzdychla si a v duchu si spievala, aby som jej drísty nepočúvala. Ona si rozprávala, ani nečakala odpovede.
A všimla som si ešte niečo zvláštne. Keď sa Zina objavila, vždy sa jej niečo prihodilo.
Raz si roztrhla novú sukňu o klinec, ktorý tam predtým určite nebol veď Michal len nedávno leštil zábradlie. Druhýkrát sa posadila vedľa stoličky, hoci tá tam bola Možno mala nejakého lepšieho poslucháča, lebo potom začala chodiť menej.
Keď som raz upravovala kríky pred bránou, začula som Zinu rozprávať sa s tetou Pavkou.
– Nechápem, teta Pavka, žije sama s dieťaťom a žiaden chlap? Neverím! Dom pekný, záhrada tiež, určite tam niekto chodí. Inak by to nešlo.
– Netáraj, presne vieš, že jej pomáhal Michal a platila mu. Čo rozprávaš?
– A dom?
– Čo dom?
– Veď každý vie, že je to prekliaty dom! A ona tu stále žije. Prečo? A ešte sa k nej hrnú ľudia. Ku mne nikto!
– Lebo nie miesto robí človeka, ale človek miesto! Natália je dobrá, preto sa k nej chodia všetci. Ty sa radšej staraj o seba!
Potichu som sa odsunula a usmiala. Sú aj takí ľudia
– Mamiii! kričí Vierka z verandy. Tu si? Pozri!
Tam, kde ukazovala, šiel Fero a v papuľke niesol malého ryšavého kocúrika. Došiel ku mne, pozrel vážne očami. Zohla som sa, chytila chlpatý darček, hlasno protestujúci.
– Ďakujem ti, Fero! Asi máš pravdu.
Kocúr iba zamraučal a šiel domov k tete Pavke. Misia hotová.
– Tak Vierka, čo, vezmeme si ho?
– Pomenujme ho tiež Fero!
Opatrne som kocúrika zdvihla do výšky očí:
– Vitaj, Fero Ferovič! Tak, deti! Poďte dovnútra, ideme raňajkovať.
Vierka sa rozosmiala, vbehla na verandu, z domu zavialo teplo.
