– Akú máš maniere, že ješ s telefónom v ruke?! Daj ho preč, alebo odíď od stola! — znovu zakričal Jozef na svojho nevlastného syna.
– Chcem a jem s telefónom! A čo teba do toho? Ty si pre mňa nikto… — odsekol desaťročný Martin.
– Čo si povedal?! Kým som v tejto domácnosti ja pán, buď taký láskavý a rešpektuj ma a počúvaj! Moji rodičia by mi v tvojich rokoch nikdy nedovolili takto sa správať! — rozčúlil sa Jozef a Martin vybehol od stola a tresol dverami do svojej izby.
– Čo ste si opäť vymysleli? Už ani poriadne sa umyť nemôžem, hneď sa do mňa navážate! Z tohto som už unavená! — vyšla z kúpeľne Irena, Martinova matka.
– Tvoj syn sa úplne rozmaznal! Žiadna výchova! A to je tvoja vina, medzi nami! — zlostne zakričal Jozef na svoju manželku.
Irena si sadla k stolu v kuchyni. Uvoľnila si uterák z hlavy, ktorý si predtým omotala. Unavene si ním utierala tvár, pozrela sa na manžela, vzdychla a sklonila hlavu…
…V osemnástich rokoch Irena otehotnela so spolužiakom. Niekto zázračný pocit lásky sa nikdy neobjavil. Stretnutia a to bolo všetko… O tehotenstve povedala chlapcovi. On to oznámil svojím rodičom. Tí rýchlo zareagovali. Hneď ho preložili do školy na opačnom konci krajiny a Irenu poslala s peniazmi na potrat.
Na to, aby sa zbavila dieťaťa, Irena ani nepomyslela. Rozhodla sa, že porodí a pridá sa k radom osamelých matiek.
– Ahoj, Irena! Ako veľmi mi ťa je ľúto! To je moja vina, mala som ti viac vysvetliť. Na vlastnej koži viem, aké to je vychovávať dieťa osamote. A ty ideš presne po mojej ceste. Opakuješ môj osud… — nariekala vtedy Svetlana, Irenina matka.
– Neboj sa, mami. Ty si ma vychovala a ja to zvládnem. Najprv si vezmem ročný akademický voľno, a potom sa prehlásim na externé štúdium. Celé milióny žien to takto zvládajú a ja nie som horšia! Prežijeme! — odpovedala jej Irena.
– No, prežiť, to prežiješ… Ale určite to nie je najlepší osud… Mužom predsa deti od iných žien veľmi nevyhovujú. A ty už od mladého veku s príveskom!
– Mami, veď stále si so svojimi predsudkami. Som presvedčená, že na svete je ten pravý muž, ktorý si zamiluje aj mňa, aj moje budúce dieťa. — sebavedome povedala Irena.
– Nuž, nech to tak je… — zúfalo reagovala Svetlana…
…O deväť mesiacov neskôr Irena porodila chlapca, ktorého nazvala Martinom. A potom sa život začal točiť neskutočnou rýchlosťou. Najprv, ako sa očakávalo, akademická dovolenka na univerzite. Potom externé štúdium, práca, skúšky, choroby a oslavy Martinových narodenín, jedna za druhou. Samozrejme, vychovávať dieťa osamote bolo pre Irenu veľmi ťažké. Vďaka matke, ktorá ju v ťažkej chvíli neopustila a pomáhala, čím mohla.
…Irena už poslala syna do prvej triedy, získala diplom, našla si dobré zamestnanie, ale osobný život sa jej stále nedarilo usporiadať. Jej matka bola vo svojich úvahách o mužoch z časti pravdivá. Raz sa stalo, že o Irenu mali záujem muži. Na niektorých žienka sama neodpovedala vzájomne. Iní, keď sa dozvedeli, že má syna, hneď to odvolali s rôznymi dôvodmi. A tak žila len s Martinom.
– Irena, videla si nového šéfa v našej stavebnej firme? Aký je… — spýtala sa kolegyňa Tatiana hravo.
– Nie. A čo, je zlatý? — pokrčila plecami Irena.
– Nuž, zlatý nie, ale je to fajn chlapík! Dnes budeme mať poradu, tak ho aj sama uvidíš. Vtedy pochopíš, o čom hovorím.
Na ten istý deň sa Irena, ako aj ostatní zamestnanci firmy, stretla s novým šéfom stavebného oddelenia. Jozef naozaj vyzeral ako atraktívny mladý muž, v športovej kondícii, so skvelým zmyslom pre humor. Rýchlo sa začlenil do kolektívu firmy, nadviazal priateľské vzťahy, ale najviac sa zaujímal práve o Irenu. Jeho osobitný záujem o ňu si žena všimla prakticky od prvého dňa.
Najprv ochotný Jozef navrhol, aby si spolu dali šálku kávy počas obeda. Potom pozval Irenu na prvé rande. Irena súhlasila, ale hneď sa rozhodla, že mu oznámi o Martinovi, ešte kým to nezavedieme ďaleko.
Jozef sa podelil o to, že vo svojich tridsiatich troch rokoch sa ešte neoženil. Dlhý čas žil s matkou. Potom si našiel dostatok peňazí na vlastný byt a teraz je pripravený na manželstvo.
Irena tiež porozprávala o sebe a opatrne naznačila, že syna vychováva sama. Jozef to prijal s pokojom, povedal, že vždy sníval o synovi. Irena sa upokojila a ich román sa rýchlo rozvíjal. Zoznámila svojho vyvoleného so synom. Spoločne sa prechádzali v parku, chodili do kina. Všetko bolo pomerne fajn. Samozrejme, na daný moment sa správali Jozef aj Martin trochu odmerane. Irena bola úprimne presvedčená, že sa určite stanú priateľmi. V ideálnom prípade sa stanú skutočne blízkymi ľuďmi. Ako otec a syn.
– Irena, možno sa presťahujete ku mne? — raz sa začal Jozef.
– Neviem, Jozef. Akože nie som proti, ale Martin… Bude musieť zmeniť školu, a on to asi nebude chcieť. — povedala Irena.
– Nuž, nechce, nechce! Rozmaznala si ho, drahá. Ako sa povieme, tak aj bude. Musíme ho proste postaviť pred fakt, že sa presťahujeme a ty ideš do inej školy. — povedal Jozef.
– Naozaj neviem…
Irena naozaj chcela prejsť k svojmu milovanému mužovi, ale niečo ju zastavovalo, nedovolilo to urobiť vážny krok do úplne nového života.
Prešlo niekoľko mesiacov. Jozef znova začal rozprávať o presťahovaní, o oficiálnej svadbe.
– Dobre teda, Jozef. Porozprávať sa s Martinom. Možno sa presťahujeme počas leta a s novým školským rokom pôjde do školy v tvojej lokalite.
– Irena, už sme sa rozprávali. Prečo sa stále vraciaš k Martinovi? Poďme to vyriešiť medzi sebou a jeho jednoducho postavíme pred fakt. On je len dieťa a nie jemu rozhodovať, kde a s kým žiť. — stole na svojom Jozef.
– Jozef, nemôžem takto. To je môj syn, on má všetkých svojich priateľov v tejto škole, športovú sekciu. Predsa len sa porozprávam s ním.
Irena sa na nadchádzajúci rozhovor s Martinom pripravovala dlhú dobu. Ale jedného sobotného dňa sa rozhodla na túto náročnú tému.
– Martin, čo si myslíš o tom, že sa presťahujeme ku strýkovi Jozefovi natrvalo?
– Prečo? — spýtal sa zmätene desaťročný chlapec.
– Nuž, chápeš, my sa milujeme, vezmeme sa a budeme žiť ako jedna rodina.
– Možno sa radšej presťahujem k babke? — spýtal sa Martin zamyslene.
Na chvíľu nastalo ticho.
– Nie, synček. Prečo by si šiel k babke. Po prvé, chcem ťa vidieť každý deň. A po druhé, babička už nie je taká mladá, s tebou treba učiť lekcie a variť. Nie.
Irena cítila, že Martin sa veľmi na presťahovanie neteší. V jej vnútri sa stretávali dva pocity. Na jednej strane milovala Jozefa, chcela žiť s ním v jednom byte, zaspávať a prebúdzať sa spolu. Na druhej strane úprimne milovala svojho syna a nechcela narušiť ich dôveryhodné a teplé vzťahy.
– Jozef, podali sme žiadosť na úrade, poďme sa dohodnúť na dátume presťahovania. Myslím si, že čím skôr sa to stane, tým lepšie to bude.
– Irena, porozprávala som sa s Martinom. Myslím si, že on sa… — Irena nedokončila vetu, pretože Jozef ju prerušil.
– Irena, nechaj ma, aby som ho zobral po škole a porozprával sa s ním ako muž. Ty si ho veľmi rozmaznala. Správa sa ako nejaká slečna: pôjdem, nepôjdem…
– No, skús… — s opatrnosťou súhlasila Irena.
Večer mal Jozef priviesť Martina domov. Irena sa veľmi obávala. V duši úprimne dúfala, že všetko pôjde hladko a Jozef presvedčí syna o presťahovaní. Irena pripravila chutnú večeru. Ale podľa nálady Jozefa a Martina sa zdalo, že ich rozhovor nevyšiel.
– Irena! Tvoj syn je úplne nevychovaný! — povedal takmer od dverí Jozef.
– Na čom zakladáš tieto závery? — opýtala sa Irena a pozorovala Martina, ktorý ponáhľal do svojej izby.
– Na čom zakladám? Ešte sa pýtaš?! On mal obrovský hysterický záchvat! Je to chlapec, ale horší než akákoľvek dievčina! Presťahujeme sa a hotovo! A inak sa pozri, akými reťazami ťa zviaže! Ale ja ho prechovám a urobím z neho normálneho chlapca!
– Poďme večerať. — navrhla Irena.
Jozef už sedel za stolom, čakalo sa iba na Martina, ktorý sa zatiaľ neukázal.
– Martin, synku, poď večerať. — zakríkla Irena, neodchádzajúc z kuchyne.
– Nechcem. — odpovedal Martin.
– Nuž, ešte si tam povyhrňuj svoje slzičky! To je naozaj, ako nejaká baba! Už máš dosť rokov a stále plačeš. Na klavír chodíš! Vedľa môjho domu je boxerská sekcia, tam budeš chodiť namiesto svojej hudobnej školy. — hrozivo zakončil Jozef.
– Radšej budem žiť u babičky, ako s tebou! — zakričal Martin, Irena počula, že plače.
– Žiadna babička pre teba. Budeme žiť spolu a hotovo…
…Irena a Martin sa presťahovali k Jozefovi. Odvtedy sa Irenin pokojný život skončil, pretože hádky v byte sa rozhorievali doslova každý deň.
– Akú máš maniere, že ješ s telefónom v ruke?! Daj ho preč, alebo odíď od stola!
– Chcem a jem s telefónom! A čo teba do toho? Ty si pre mňa nikto… — odsekol desaťročný Martin.
– Čo si povedal?! Kým som v tejto domácnosti ja pán, buď taký láskavý a rešpektuj ma a počúvaj! Ja som svojim rodičom v tvojich rokoch nedovolil takto sa správať!
– A čo ste si opäť vymysleli? Ani sa umyť nemôžem bez toho, aby ste sa do mňa navážali!
– Tvoj syn sa úplne rozmaznal!
Martin vstal od stola, nejedol svoju porciu.
– Irena, možno ho naozaj pošleme k tvojej matke? — navrhol Jozef.
– Nie, Jozef. Chcem, aby môj syn žil s nami.
– No, ak ho zajtra nepošlem na tábor, tak ho vôbec neberiem na dovolenku, nech si myslí, že aspoň nejakú odmenu dostane za svoje správanie. Žiadne more pre neho v rámci profylaxie.
– Jozef, a čože? Bez syna nikam nepôjdem! — vyhlásila Irena.
– Nič sa mu nestane, posedí s tvojou matkou a zamyslí sa.
– Jozef, a keby to bol tvoj syn, tak by si s ním konal presne tak isto?! — zrazu sa Irena spýtala.
– Teraz nejde o naše spoločné deti, ale o Martina.
– Nie, Jozef, bez syna nikam nepôjdem. A navyše, že si vždy snímal, že chceš syna a nemáš problém s deťmi.
– Nemyslel som, že to bude presne takto! — vyhlásil Jozef.
Irena skutočne odmietla ísť na dovolenku bez syna. Jozef sa urazil a niekoľko dní spal u svojej matky.
Jedného večera Irena dostala telefonát. Na obrazovke sa objavilo číslo svokry.
– Áno, Irina.
– Irena, čo to robíš? — začala svokra hneď.
– A čo sa stalo?
– Plánuješ si vziať Jozefa a už sa mu priečiš?! Jozef už niekoľko dní žije u mňa, nemôže sa vrátiť do svojho bytu!
– Ak mu prekážame, môžeme sa presťahovať. Prečo mi sám nezavolal?
– Prestante sa tu pretvarovať! Tešila by si sa, že ťa taký muž vzal aj s dieťaťom, a ty si ešte nárokuješ! — vypálila svokra.
– Dobrú noc. Zajtra môže Jozef prísť naspäť do bytu. My tu nebudeme večer. — Irena položila mobil.
Po tomto rozhovore zbalila veci. Večer už boli vo svojom byte. Potom Jozef volal, snažil sa obnoviť vzťahy, ale Irena odmietla pokračovať vo vzťahu. Žiadosť zo Zápisu manželstiev vyzdvihla.
– Nuž, ži celý život so svojím synčekom! — povedal jej na rozlúčku Jozef.
– A budem. — odpovedala Irena a navždy odstránila Jozefovo číslo, a potom aj zmenila zamestnanie.
Takáto nie celkom úspešná rodinná história. Hoci ešte nie je jasné, kto v tejto situácii mal šťastie…
