Predavač ovocia otvoril škatuľu a vykukla z nej maličká hlavička. Obrovské ustrašené oči sa zdali, že sa každú chvíľu rozplačú ako veľké kvapky.
— Nič neje, asi ju odtrhli od mačky a vyhodili. A kožúšok má zlepený, lebo žila v debničke od sliviek.
Zákazníčka bez slova odišla. Muž smutne pokýval hlavou: “Aj ženy stratili súcit.” Ale o chvíľu sa žena vrátila.
— Nemôžem dostať z mysle vaše mačiatko, — povedala a podala látku:
— Zabaľte „tovar“.
— Vezmete si ho? — potešil sa muž. Opatrne zabalil mačiatko a podal ho žene ako dieťa.
— To je dobré, naozaj dobré. Dočkáte odmeny, — opakoval.
Žena sa zhovievavo usmiala:
— Našla som si obhajcu. Ešte neviem, ako môj manžel zareaguje na tento „darček“. Mohli by sme skončiť na ulici.
A mala pravdu. Mačiatko bolo doma nezvané. Aj keď bolo umyté, vyčesané a nakŕmené, stále vyzeralo úboho a nevzhľadne.
— Čo je to za tvora? — znechutene odstrčil manžel mačiatko, keď sa pokúsilo vyliezť mu na nohu. Podezřivé škrabanie pazúrikov ich odtrhlo od seriálu. Nové, drahé tapety boli v ohrození.
— Čo chceš s touto mačkou v našej jednoizbovej? — vyčítal muž žene.
Vzal mačiatko za kožuch a so zmätkom a odporom sa díval na bezmocne visiace stvorenie:
— Zajtra tu nech je preč.
Valentína sama už nebola šťastná zo svojho úlovku. Ale zo spodu na ňu hľadeli oči plné sĺz, malé labky prosebne poklepávali o jej nohu a také zvučné pradenie vydávalo úbohé telíčko, že v jej srdci sa objavila teplá žilka súcitu. Naklonila sa a pohladila ho.
Mačiatko povzbudené nežnosťou vyliezlo na ruky a vtislo nosík do teplej dlane svojej paničky. “Kto nedá milosť, tej sa milosti nedostane,” — spomenula si na matku Valentína a s touto myšlienkou sa upokojila.
Zazvonil telefón:
— Babička, príď na čaj!
Valentína potichu, aby nerušila manžela pri seriáli, vykĺzla za dvere.
Syn býval neďaleko, cez cestu. Katka už stála pred domom a veselo mávala. Zrazu sa spoza zákruty vynorilo veľké čierne auto. Dievčatko vyhodilo do vzduchu. Valentína stuhla. Nemohla ani kričať, ani sa pohnúť.
Len oči pomaly, ako v spomalenom filme, sledovali každý detail: akási žena zdvihla dievčatko. Malé rúčky kŕčovito obvinuli jej krk. Živá! Muž len ťažko vystúpil z auta. Opitý. Proti nemu bežal syn. V uniforme. S trasúcimi rukami sa snažil vytiahnuť zbraň z puzdra a náhle ho zastavilo zakričanie:
— Nie!!!
Matka stála na druhej strane cesty, ale jemu sa zdalo, že ho odtláča prudko natiahnutými rukami.
Ľudia pribežali, zastavili mu cestu a odviedli opitého vodiča. Valentína necítila nohy. Ale šla… či ju niekto niesol? K Katke! Lekár už prehliadol, ohmatal každú kostičku:
— Všetko v poriadku. Žiadne zlomeniny. Ani veľké zranenia.
— Prečo však mlčí?! — triasla sa nevesta.
— Nahnal jej strach. Treba ju rozptýliť, — navrhol lekár.
— Hneď, hneď.
Valentína bežala domov. Vbehla, schmatla mačiatko a na úteku manželovi rozpovedala, čo sa stalo. Zvládla to. „Rýchla pomoc“ ešte neodišla. V očiach dieťaťa sa zrkadlil strach. Opatrne otvorila jej ruky, vložila mačiatko. Katka sa pozrela. Prstíky sa pohli, pohladili jemný kožúšok. Na oplátku zaznelo nežné „mňau-mňau-mňau“. „Murinka,“ — potichu vyslovila dievčatko. Lekár si s úľavou vydýchol. Valentína spustila slzy – teraz už môže.
Katka mačičku nepustila z rúk. Noc strávili v nemocnici. Ráno ich pustili domov s konštatovaním: „Dievčatko sa narodilo pod šťastnou hviezdou“.
„Milosť pre toho, kto milosť dal,“ — zašepkala Valentína…
