Predavač ovocia otvoril škatuľu. Odtiaľ vykukla malá mačička. Obrovské, vystrašené oči sa zdali, akoby mali každú chvíľu skĺznuť ako dve veľké kvapky.
— Nič nežerie, asi ju odtrhli od matky a vyhodili. A jej kožúšok sa zlepil, lebo žila v debničke od sliviek.
Kupujúca, bez jediného slova, odišla. Muž smutne zakýval hlavou: „Ženy už ani nemajú súcit.“ O chvíľu sa však vrátila. „Nemôžem dostať z hlavy to vaše mačiatko,“ povedala a podala handru:
— Zabaľte mi ho prosím.
— Vezmete si ho? — potešil sa muž. Opatrne zabalil mačiatko a ako dieťa podal žene.
— Nech vás Boh žehná, nech sa vám to vráti, — opakoval.
Žena sa zhovievavo usmiala: — Uvidíme, ako sa na to pozrie môj manžel. Možno skončím s ním na ulici.
A akoby to tušila. Mačiatko sa v byte neujalo. Hoci bolo umyté, upravené a nakŕmené, stále pôsobilo úboho a nevzhľadne.
— Čo je to za mimozemšťana? — odpudil manžel mačiatko, keď sa mu pokúsilo vyšplhať na nohu. Podozrivý zvuk škrabania vyrušil manželov od ich obľúbeného seriálu. Nové, drahé tapety boli v ohrození.
— Máme myšacie problémy? Načo nám je v jednoizbovom byte? — vyčítal manžel manželke.
Zobral mačiatko za kožu na krku, znechutene na neho pozeral, ako bezmocne visí:
— Zajtra ho tu nechcem vidieť.
Valentína už ani nepociťovala radosť zo svojho nálezu. Ale zospodu na ňu hľadeli uplakané oči, malé labky ju prosne hladili po nohe a z drobného telíčka sa ozývalo jemné pradenie, ktoré roztopilo pramienok súcitu v jej srdci. Naklonila sa, pohladila ho.
Občerstvené mačiatko sa vyšplhalo na ruky, zasunulo noštek do teplej dlane paničky. „Niet milosti pre toho, kto nevykonal milosť,“ spomenula si na matkinu radu Valentína a upokojila sa.
Zazvonil telefón:
— Babi, príď na čaj!
Valentína sa potichu, bez vyrušovania manžela od seriálu, vyplížila z dverí. Syn býval neďaleko, cez cestu. Katuška už stála pred domom a veselo mávala rukou. Zrazu zbehol veľký čierny automobil na kraj cesty. Detské telíčko vyletelo do vzduchu. Valentína skamenela. Nemohla ani kričať, ani sa pohnúť.
Jediné jej oči, ako v spomalenom zábere, zaznamenali každý okamih: nejaká žena zodvihla dievčatko. Malé rúčky kŕčovito objali ženin krk. Živá! Muž len s námahou vystúpil z auta. Opitý. Naproti nemu bežal syn. V uniforme.
Trepotajúce sa ruky sa snažili vytiahnuť zbraň z puzdra a zrazu ho zastavil výkrik:
— Nie!!!
Matka stála na druhej strane cesty, ale jemu sa zdalo, že ho odpudzuje ostrými rukami natiahnutými vpred.
Zbehli sa ľudia, zatarasili mu cestu, odvliekli opitého vodiča. Valentína necítila svoje nohy. Ale kráčala… alebo ju niesli? Ku Katuške! Lekár už skúmal, ohmatával každú kostičku:
— Všetko v poriadku. Žiadne zlomeniny. Ani silné pomliaždeniny.
— Prečo mlčí?! — nevesta trasúca sa od strachu.
— Zľakla sa. Treba ju rozptýliť, — navrhol lekár.
— Hneď teraz, už idem.
Valentína sa rozbehla domov. Vbehla dnu, chytila mačiatko, po ceste vysvetľujúc manželovi, čo sa stalo. Stihla to. „Sanitka“ neodišla. V detských očiach plával strach. Opatrne rozopla jej rúčky, vložila mačiatko. Katuška prehodila pohľad. Prstíky sa pohli, pohladili mäkký kožúšok. Odpoveďou bolo jemné „Mňauk-mňauk-mňauk“. „Murko,“ ticho povedalo dievčatko. Lekár si s úľavou vydýchol. Valentína si dovolila zaplakať – teraz už môže.
Katka mačiatko z rúk nepustila. Noc strávili v nemocnici. Ráno ich pustili domov s posudkom: „Dievčatko sa znovu narodilo.“ „Milostný čin prináša milostný návrat,“ zašepkala Valentína.
