Predavač ovocia otvoril krabicu. Odrazu sa objavila malá tvárička. Obrovské vystrašené oči vyzerali, akoby mali každú chvíľu stekať ako dve veľké kvapky.
— Nič neje, asi ju odtrhli od mačky a vyhodili. A jej srsť je zlepená, pretože žila v debne od sliviek.
Kupujúca bez slova odišla. Muž smutne pokrútil hlavou: „Ani v ženách už nie je súcit.“ Po chvíli sa však vrátila. „Nemôžem dostať z hlavy tvoje mačiatko,“ povedala a podala mu handričku:
— Zabaľte „tovar“.
— Zoberiete si ho? — potešil sa muž. Opatrne zabalil mačiatko ako dieťa a podal ho žene.
— To je po božsky, po božsky. Odplatí sa vám to, — opakoval.
Žena sa blahosklonne usmiala: — Tak si našiel dobrodinku. Ešte ani neviem, ako sa muž pozrie na tento „darček“. Aj na ulici sa môžeme ocitnúť spolu.
A mala pravdu. Mačiatko sa nehodilo do domu. Hoci bolo umyté, uhladené a nakŕmené, stále vyzeralo biedne, nevzhľadne.
— Čo je toto za mimozemšťana? — znechutene mačiatko odstrčil muž, keď sa mu to pokúšalo vyliezť na nohu. Podozrivé škrabanie pazúrikov odtrhlo manželov od televízneho seriálu. Nové, drahé tapety boli v ohrození.
— Čo, myši nás trápia? Na čo nám to je v jednoizbovom byte? — vyčítal muž žene.
Vzal mačiatko za kožu na šiji a s opovrhnutím pozoroval bezmocne visiace stvorenie:
— Aby tu zajtra nebolo.
Valentína už sama nebola rada svojmu nálezu. Ale tie oči na ňu pozerali ako slzy, malé labky úpenlivo hladili jej nohu a hubené telíčko vydávalo také zvučné vrnkanie, že jej v srdci sa rozliala teplá vlna súcitu. Sklonila sa a pohladila ho.
Povzbudené mačiatko sa vyšplhalo na ruky, zastrčilo noštek do teplej dlane svojej paničky. „Nie je milosrdenstva bez lásky,“ spomenula si na maminu radu Valentína a upokojila sa svojím skutkom.
Zazvonil telefón:
— Babi, poď k nám na čaj!
Valentína potichu, aby nevyrušila manžela pri seriáli, vykĺzla za dvere.
Syn býval blízko, cez cestu. Katka už stála pred domom a veselo mávala rukou. Zrazu veľké čierne auto zišlo na kraj cesty. Detské telo vyskočilo do vzduchu. Valentína zamrzla. Nemohla ani zakričať, ani sa pohnúť.
Jej oči, ako v spomalenom filme, zachytávali každý okamih: nejaká žena zdvihla dievčatko. Malé rúčky jej kŕčovito objali krk. Živá! Muž ťažko vystúpil z auta. Opitý. Naproti mu bežal syn. V uniforme.
S chvejúcimi sa rukami sa snažil vytiahnuť z puzdra zbraň, keď zrazu zakopol o krik:
— Nie!!!
Matka stála cez cestu, ale jemu sa zdalo, že ho odtláča prudko vystretými rukami.
Pribehli ľudia, postavili sa mu do cesty, odviedli opitého vodiča. Valentína necítila nohy. Ale kráčala… alebo ju niesli? K Katke! Lekár už dievčatko prehliadal, opatrne kontroloval každú kostičku:
— Všetko je v poriadku. Žiadne zlomeniny. Ani vážne zranenia.
— Ale prečo je ticho?! — nevesta sa triasla hrubou triasou.
— Zľakla sa. Treba ju rozptýliť, — navrhol doktor.
— Hneď, hneď.
Valentína sa rozbehla domov. Vbehla, schmatla mačiatko a vzrušene rozprávala manželovi, čo sa stalo. Stihla to. „Rýchla pomoc“ ešte neodišla. V očiach dieťaťa bol strach. Opatrne rozobrala jej ruky, vložila mačiatko. Katka presunula pohľad. Prstíky sa pohli, pohladkali jemnú srsť. Odozvou bolo tiché „Mňau-mňau-mňau“. „Mňauka,“ ticho povedala dievčatko. Doktor si uľahčene vydýchol. Valentína dala voľný priechod slzám — teraz mohla.
Katka už mačičku nepustila z rúk. Noc strávili v nemocnici. Ráno ich prepustili domov so záverom: „Dievčatko sa jednoducho narodilo pod šťastnou hviezdou.“
„Milosť tomu, kto preukázal milosť,“ zašepkala Valentína…
