Vždy som verila, že rodina je opora. Že deti budú nablízku, keď zostarnem. Že rodný dom sa dá vymeniť za teplo blízkych sŕdc. A teraz každé ráno sa prebúdzam v cudzích kútoch, nevediac, kde zajtra stretnem večer. Takto teraz žije babka Zuzka – tá istá Zuzana Jozefová, ktorú kedysi poznala celá ulica ako gazdinú priestranného, upratovaného domu na Orave. A teraz jej útočiskom sú cudzie kuchyne, prechodné izby a čakanie: neprekážam už?
Všetko začalo tým, že synovia – Peter a Janko – ju presvedčili, aby predala starý dom. Veď načo ti, mami, jedna v zapadákove trápiť? Už nie si dievča, nezvládneš záhradu, pece ani sneh po kolená. Budeš žiť striedavo u nás – tebe bude pokojnejšie, nám blízko. A peniaze z predaja sa nestratia: rozdelíme, dáme na deti, na vnúčatá. Čo by stará matka povedala? Samozrejme, súhlasila. Chcela pomôcť. Chcela byť blízko.
Moji rodičia – sosedia Zuzany Jozefovej – sa ju vtedy snažili odradiť:
„Neponáhľaj sa, Zuzka. Budeš ľutovať. Iný dom už nekúpiš, u detí sú ich vlastné rodiny, ich pravidlá. Budeš hosťom, nie gazdinou. V byte ti bude tlieskať a dýchať sa ťažko, vždy si milovala priestor.“
Ale kto by ich počúval. Dom predala. Peniaze rozdelili. A babka Zuzka sa so svojou kufríkom začala presúvať od jedného syna k druhému. Dnes – u Petra v bratislavskom byte, zajtra – u Janka v dome pri Trnave. A takto to ide už tretí rok.
„U Janka je lepšie,“ priznala sa raz mojej mame. „Aspoň tam je záhradka, môžem sa hrabať v hlině, oddýchnuť si. A Martina, nevesta, je dobrá. Zdvorilá, pokojná, deti sú fajn. Dali mi izbu – malú, ale s vlastným televízorom a dokonca s kúhlinkou. Sedím potichu, neprekážam. Kým sú všetci v práci a vnúčatá v škole – vyjdem na záhradu, vyperem bielizeň. Potom späť do izbičky.“
Plánovala tam prežiť celé leto, na jeseň ísť k Petrovi. Ale u staršieho syna je iný život. V byte jej vyhradili kút – doslova kút – medzi kuchyňou a balkónom. Malú pohovku, nočný stolík s televízorom, tašku s veciami. Varené si robila sama, potajme varila, prála – keď nikto nebol doma. A stále sa cítila… ako naväčšie.
„Petronela, Petrova nevesta,“ hovorí, „so mnou takmer nehovorí. Ani slovo. S vnukom som sa tiež nesblížila. Ja, vieš, všetko po starom, on so svojimi telefónmi. Som u nich ako cudzia. Na chatu ma nikdy nepozvali. Len ako tieň sa motám po byte. Večer si dám večeru na radiátor, nech sa trochu zohreje. Do kuchyne sa snažujem nechodit, len keby som neprišla nevhod.“
Nedávno ochorela. Hovorí:
„Horúčka, lomcovalo ma. Myslela som si – no, to je koniec. Zavolali doktora, dali tabletky, ležala som pár dní. Ale najhoršie nebola choroba. To, že nikto neprišiel. Ani slovo láskave. Lež, lieč sa, len neprekážaj.“
Moji rodičia sa vtedy opýtali:
„Zuzka, čo ak bude horšie? Kto sa o teba postará? Sily už nie sú také. A ty sa stále vozíš: tam a späť. Ani domova, ani pokoja.“
A ona len vzdychla:
„No čo hovoriť… Urobila som chybu. Hroznú. Predala som svoj dom – a predala s ním aj svoju slobodu. Nemala som detí počúvať. Chcela som pomôcť, myslela som – spolu bude ľahšie. A teraz nemôžem kúpiť nič. Všetko, čo ostalo – trochu na pohreb som si odložila. Synovia majú dosť vlastných starostí. Nový dom sa mi neblýska.“
Často vraví: „Radšej by som zostala sama vo svojom dome. Aj keď by to bolo ťažké, aj keď chladno, ale svoje. Sama svojej pani. A teraz som len stará žena bez strechy nad hlavou, bez hlasu. Pobudem u jedného, potom u druhého. Ani dvora, ani kúta. Len kufrík a taška.“
A vždy, keď odchádza od rodičov, pozerajú sa jej za chrbtom a šeptajú: „Bože, aspoň aby sa dočkala leta, potom zas na zem, do ticha, k záhradke. Tam sa jej ľahšie dýcha.“
Teraz Zuzana Jozefová nesní ani o pokoji, ani o láske. Len o tom, abyčo najtichšie zomrieť tam, kde nikomu nebudem bremenom.
