Pred svadbou ma nosil na rukách, a potom – akoby ma prestal milovať.
Keď som prvýkrát stretla Martina, myslela som si, že som vyhrala jackpot. Bol presne ten muž, o akom píšu v ženských románoch – pozorný, nežný, starostlivý. Nezaujímal sa o mňa – žil pre mňa. Každý deň niekoľko telefonátov: „Ako sa cítiš?“, „Dobre sa obliekla?“, „Jedla si dnes?“. Ak sa len zatiahlo a začalo pršať, už stál pred mojou prácou s daždovníkmi. Každé ráno na mojom stole ležala kytica – tulipány, ruže, sedmokrásky. Kolegyne mi závideli a ja som neverila vlastnému šťastiu.
Obklopoval ma teplom. Chodili sme v nociach po Bratislave, držali sa za ruky a rozprávali sa o ničom, ako deti. Potom mi požiadal o ruku – klasicky, s prsteňom, na kolenách, v kaviarni, kde sme mali prvé rande. Dokonca išiel za mojimi rodičmi do Košíc – taký bol vážny. Cítila som sa ako v rozprávke, akoby som nebyla ja, ale hlavná postava nejakého krásneho filmu.
Lenže rozprávka sa skončila hneď po sobáši.
Najprv to boli malé veci. Zmizli ranné správy, prestal volať s otázkou: „Ako sa máš, zlatko?“ Kvety zmizli, akoby nikdy neexistovali. Bozky boli formálne, ako povinnosť, nie prejav lásky. Predtým sa na mňa nevedel nahliadnuť, teraz ma ani nevnímal.
A doma… doma sa od mňa odizoloval. Kde predtým chcel všetko spraviť sám, teraz len vzdychol: „Ak treba, zavolaj majstra.“ Alebo ešte horšie: „Chcela si to tak – poraď si sama.“ Ani riad neumyje, ani podlahu nezamete, dokonca ani klinca nezabije – to je už celá tragédia. Hoci pred svadbou sa chválil, že by dom postavil holými rukami.
Nerozumiem, čo sa stalo. Veď ja som sa nezmenila. Som stále tá istá – športová, upravená, pekná. Muži na ulici sa stále otáčajú. Ale on? Akoby stratil záujem. Akoby som mu bola obyčajná… zbytočná.
Mama hovorí: „Všetko má také časy. Sobáš nie je o romantike. Dôležité je, že pracuje, nosí domov peniaze. Nepije, nechodí za ženami. Váž si, čo máš.“ Ale ja tak nechcem. Nechcem žiť s mužom, ktorý len tak existuje vedľa mňa. Chcem sa cítiť milovaná. Nie len byť pohodlným nábytkom.
Včera večer som chytala jeho pohľad. Nevšimol si to. Sedel s telefónom, niečo si prezeral a usmieval sa na displej. A vtedy sa vo mne všetko obrátilo – čo keby mal inú? Možno v tom je ten problém? V jeho chlade, v ľahostajnosti, v odmeranosti. Je možné, že ma podvádza?
Nechcem tomu veriť. Ale čo keď mám pravdu?
Ako s ním o tom hovoriť? Ako vytiahnuť pravdu? Veď ho milujem. Napriek všetkému – milujem. Nechcem ho odovzdať inej. Ale ani mu odpustiť, ak to naozaj urobil… to asi nedokážem. Dievčatá, stretli ste sa s tým? Čo robiť, keď je váš manžel pred a po svadbe úplne iný človek? Ako uniknúť z pocitu, že ste len jeho nábytok? Neviem, čo robiť… ale mlčať už neviem.
