Pred štyrmi rokmi sme s mojou priateľkou Zuzanou študovali v Žiline. Jedného večera asi o desiatej tridsať sme vyšli za kamarátkou, aby sme si spolu dali večeru. Bydlela len jeden blok od bytu, kde Zuzana bývala, tak sme sa rozhodli ísť pešo. Všetko bolo v pohode, kráčali sme a pokojne sa rozprávali. Na rohu sme museli zabočiť vľavo.
Už sme takmer boli na mieste, keď Zuzka náhle znížila hlas a spýtala sa, čo to tam v diaľke ide. Pozrel som spriazneným okom a videl som postavu, ktorá sa k nám približovala. Bola vysoká, mohutná a kráčala bokom, skrčená v chrbte. Ulica bola tmavá, ale bolo jasné, že sa pohybuje rýchlo, akoby nás chcela dobehnúť.
Zaujalo nás to, ale povedali sme si, že to bude nejaký miestny človek, možno bezdomovec. Pokračovali sme ďalej a zahnuli sme za roh. Už nám chýbali len dve domy, keď mi Zuzka zrazu pevne stisla ruku. Pošepkala, či som videl, čo je za nami. Okamžite som sa otočil a tam, na rohu, odkiaľ sme práve odbočili, stála tá istá postava.
Nedávalo to zmysel – pred chvíľou bola oveľa ďalej. Strach nás ovládol ešte viac, keď sa znova pohola, rýchlo a ťažkopádne, no stále bližšie. Bez rozmýšľania sme zbehli ku kamarátke a zúfalo búchli na dvere. Hneď nám otvorila. Vošli sme bez slova. Bledí, s úrmom v hlase. Jej psík Štefko začal zučivo štekať na ulicu, akoby tam niekto bol.
Kamarátka si myslela, že nás niekto okradol. Keď sme sa trochu upokojili, povedali sme jej, čo sa stalo. Ona a jej rodičia vyšli pozrieť, ale na ulici nebol nikto. Úplná prázdnota.
Tej noci sme sa nevrátili domov. Zostali sme u nich, so strachom, ktorý nám srdce svieral. Dodnes nevieme, čo to bolo, ale v jednom sme za istí. Čokoľvek to bolo, nevyzeralo to ako človek.
Tá noc ma naučila, že nie všetko, čo stretneme v tme, patrí do nášho sveta.
