**Môj denník**
Pred pár rokmi, keď som ešte študovala na univerzite, bývali v jednom byte traja chlapci v mojom veku. Postupne sme sa stali blízkymi priateľmi. Raz sa sestra jedného z nich rozhodla s kamarátkami hrať na Ouiju a tak privolali chlapca, ktorého pre túto príležitosť nazveme Janko.
Podľa toho, čo im povedal, mal namierené do neba, ale keď počul, že ho volajú, rozhodol sa zostať. Neskôr sa ho viackrát pokúšali presvedčiť, aby pokračoval v ceste, ale vždy to odmietol. Spočiatku sme len počúvali príbehy tých troch dievčat a ich údajné zážitky s Jankom.
Nikto iný nič nevidel ani nepočul, preto sme im nedávali veľkú dôveru. Napriek tomu mali moji priatelia zvláštnu zvyklosť. Vždy, keď k nim prišla návšteva, poprosili Janka, aby nikoho nestrašil. Sľubovali, že keď hosť odíde, zahrajú sa s ním. Bol to akýsi rituál, ktorý opakovali pri každej návšteve.
Jedného popoludnia sme štyria sedeli v obývačke a rozprávali sa. Bolo okolo šiestej, keď sa loptička pomaly odkutúlila po chodbe a zastavila sa pri nohách jedného z nich. Videla som to, ale tvárila som sa, že nič. Myslela som si, že to mohol byť vietor, alebo som tomu aspoň chcela veriť. Môj priateľ loptičku zdvihol s úsmevom a opatrne ju odhodil späť do chodby.
Ubehlo pätnásť, možno dvadsať minút a loptička sa opäť odkutúlila… priamo k jeho nohám. Tentoraz som pozerala na chodbu, chcela som vidieť, či tam niekto…
