Bolo to pred piatimi rokmi. Moja susedka babka Viera pochovala manžela, vojnového veterána, a zostala celkom sama. Detí nemali. Starenka neustále spomínala na svojho Miška.
Vzali sa tesne pred vojnou. Potom manžel odišiel na front a verná Viera na neho čakala. Miško sa vrátil živý, ale bez ľavej ruky. Miloval svoju ženu a veľmi si ju vážil. Prisahal, že ju ochráni pred všetkým zlým, ale sľub nesplnil. Zomrel a nechal ju samu.
Presne na výročie jeho smrti sa u nej objavil veľký čierny kocúr. Objavil sa v noci, prakticky z ničoho nič, a žalostne mňaukal pri dverách. Vonku zúrila metelica a vietor vyvádzal, ale nejako babka Viera začula mňaukanie. Keď vyšla von, uvidela neznámeho kocúra. Zľutovala sa nad ním, pustila ho do domu a dokonca mu dala mlieko do misky. Kocúr však odmietol jesť a s hrdým a nezávislým výrazom prešiel izbou. Po dôkladnej prehliadke domu si vybral miesto na vankúši, zamrmlal a okamžite zaspal.
Babka Viera kocúra nevyhnala a ľahla si vedľa neho. Ráno si kocúra lepšie prezrela. Bol dobre udržiavaný a vypasený, nevyzeral ako túlačik. Čierny ako uhlie, veľké zelené oči a veľmi sebavedomý výraz. A ešte jedna dôležitá vec: chýbali mu prsty na ľavej prednej labke. „To je ako u môjho Miška,” vzdychla babka.
Kocúr medzitým skočil na jej koleno a zamraučal. “Kocúrik, musím ťa nejako pomenovať… Možno budeš Vaško?” – pohladila ho jemne po hlave a za uškom. Kocúr sa strhol a tak sa pozrel na babku Vieru, že zmeravela.
Oči mal ako ľudské! Nie „ľidské“, ale priamo „ľudské“!
“Rozumiem. ‘Vaško’ sa ti nepáči. Tak čo povieš na Timo? Pekné meno!” – povedala s náhlením. Nespokojne zamraučal a zoskočil z kolená, vrčal a začal škrabať poťah na gauči.
“Tak dobre, nebudem ti zatiaľ dávať meno. Budeš len Kocúr. Len nechaj ten gauč na pokoji,” slušne poprosila starenka. Kocúr niečo zamumlal a vážne odišiel do izby. A tak spolu začali žiť: babka Viera a Kocúr.
Navštevovala som babičku často a ona mi rozprávala o svojom Kocúrovi neuveriteľné veci! Po smrti manžela prekonala infarkt a často ju bolela srdce. Kedykoľvek si ľahla, Kocúr jej vyšiel na prsia, zapriadol a zaspal. Bolesť zmizla, akoby nikdy nebola!
Raz sa stalo niečo zvláštne. Babka Viera si ľahla. Kocúr, zapriadujúc, zaspal vedľa nej. Niekto zaklopal na dvere. Starenka sa postavila otvoriť. Kocúr ju nasledoval. Bol to Viktor, miestny opilec a výtržník. Snažil sa od babky Viera vynucovať peniaze nevhodnými slovami. Starenka odmietla, ale Viktor neprestal a stal sa čoraz agresívnejším. Dokonca ju aj urazil.
Zrazu Kocúr zavrčal a vrhol sa na násilníka. Viktor ho odkopol, ale Kocúr sa znova rozbehol a takmer sa mu zahryzol do hrdla. Viktor zanadával a ustúpil. Kocúr sa na starenku pozrel svojimi ĽUDSKÝMI očami, zdvihol chvost a s pocitom splnenej povinnosti sa odobral do izby.
Jedného dňa sa babka Viera chystala do mestečka vybaviť záležitosti ohľadom dreva a požiadala ma, aby som ju sprevádzala. Sadli sme na autobus do mesta. Súhlasila som a ráno, opustiac prácu, prišla som za ňou. Babka sedela na posteli v domácich šatách, vyzerala zmätene.
“Babka Viera, prečo nie ste pripravená? Poďme, možno niečo stopneme,” povedala som.
“Irenka, nejdem,” povedala tichým hlasom. “Prečo?” “Neviem, ako to povedať… Ne smej sa mi… Moc mi to zakázal.” “No čože?! Odpovedala som zo svojej práce, a vy so svojim kocúrom! Oblečte sa!” nahnevane som namietala.
“Počuj, Irenka. Všetko som si vopred pripravila a išla som spať. V sne som videla, ako za mnou hovorí. Kocúr ako človek… Hovorí mi: “Zostaň doma, Vierka, nemôžeš ísť zajtra.” Zostala som ako omráčená! Ani nešlo o to, že začal hovoriť! Vierkou ma nazval! Vierkou! Tak ma volal len môj nebohý Miško! A KU Kocúra bol presne rovný ako Miškov!”
A Kocúr začal spievať tú pieseň, ktorú Miško miloval: “Po divokých stepiach zabajkalských, kde zlato ryžujú v horách… Pamätáš, Vierka, spieval som ju, keď som odchádzal na front?”
Vykonala som sa opýtať: “Miško, si to ty?!”
“Kto iný?! Vidím, ako sa máš ťažko, tak som prišiel…”
Takže, Vierka, zostaň doma. Aj tak tam nič dobrého nepovedia. Drevo ti do týždňa donesú. A Lucii povedz, aby operáciu odložila, neprežije ju. Tu som sa prebudila.”
Bola som z toho šokovaná. Chvíľu som len mlčky sedela. Potom mi svitlo: “Babka Viera, cítite sa dobre? Nemám zavolať záchranku? Možno tlak vyskočil.”
“V živote sa necítim lepšie, Irenka! A hovorila som so svojím drahým Miškom!” – odpovedala so slzami v očiach. Aj tak som jej tlak prekontrolovala. Prekvapivo, bol normálny!
Od tejto chvíle začala babka volať kocúra Miškom. Divné, ale hneď na to meno reagoval!
A proroctvá babky Viera sa začali napĺňať. Autobus, ktorým sme mali ísť do mesta, sa takmer prevrátil v ten deň. Cesty boli šmykľavé, autobus sa dostal do šmyku, ale šťastie šoférovi prialo, nikto nezomrel, ale mnoho bolo zranených. Náhoda? Možno. Presne o týždeň priviezli babke drevo. Suseda ma požiadala zavolať Lucii, Miškovu neter, aby sa vzdala plánovanej operácie. Ona neposlúchla a zomrela priamo na operačnom stole…
OPÄŤ NÁHODA?! Nemyslím si. Žili ďalej spolu: babka Viera a jej kocúr Miško. Naďalej jej liečil a chránil. A bol po jej boku do konca jej dní…
Babka Viera sa dožila 94 rokov. Zomrela minulý rok. Až do poslednej chvíle sa starala o Miška. Požiadala ma, aby som na neho dávala pozor, ak by sa jej niečo stalo.
Odišla ticho, bez bolesti, vo sne…
Pamätám si, ako jej kocúr smútil. Už nebol mladý a jeho kedysi krásna čierna srsť zošedivela. Celé tri dni, čo bola rakva s telom v dome, od neho neodišiel. Videla som, ako sa mu po lícach kotúľali slzy. Kocúra hanili, vyháňali, kopali… Ale nejakým zázrakom sa vždy objavil vedľa rakvy. Sedel a plakal!
Miško odprevadil babku Vieru na cintorín a po jej pochovaní tam zostal. Pokúšala som sa ho chytiť, aby som ho vzala k sebe, ale utiekol…
Kocúr zostal na cintoríne, pri hrobe babky Vierky a jej manžela. Miško ku mne nechcel ísť, a tak som ho denne navštevovala a krmila. Veľmi som sa trápila, ako prečkajú zimu, a pokúsila som sa ho násilím doniesť k sebe. Raz sa mi to podarilo, ale ešte v ten deň utiekol a našla som ho opäť na cintoríne.
Zima bola tvrdá, ale prežil ju. Zomrel skoro na jar. Ako obvykle som prišla nakŕmiť Miška a našla som ho pri hrobe, zvinutého do klbka pri kríži babky Vierky, akoby chránil jej pokoj…
Neviem, či bol Miško obyčajný kocúr, alebo v ňom naozaj prebývala duša starého otca Miška…
Dnes veľa hovoria o reinkarnácii, že v ďalšom živote môže byť človek kýmkoľvek a aj mačkou.
Neviem, či je to možné. Ale nejak chcem veriť, že v kocúrovi žila duša starého otca Miška. Vrátil sa k svojej milovanej Vierke, aby ju ochraňoval a zachránil…
A bol s ňou až do posledného dňa, ako sľúbil…
