Predtým, než odíde a nevrátí sa…
Ján vyšiel z dverí stanice na nástupište, mierne sa kráčajúc pod ťarchou veľkej športovej tašky s nápisom Adidas na pleci. Kvapky potu mu leskli na spánkoch. Obzrel sa po nástupišti. Pozdĺž steny stanice stál rad lavičiek, obsadených čakajúcimi cestujúcimi a tými, čo privítali príchod. Na jednej sedel starý muž v sivom kabáte a klobúku. Presne tam Ján zamieril.
Keď prišiel, zložil tašku doprostred lavičky, vytiahol z vrecka bunda pokrčený vreckovník a utrel si tvár. Až potom si sadol a úľavne vydýchol. Okolo nástupišta s rachotom a hvizdom prešiel rýchlik bez zastavenia. Prúd teplého vzduchu, cítiť ním prach a železo, zaplaval okolo Jána, pofúkol mu krátke vlasy.
Ján sledoval, ako sa rýchlik stráca v dali, oprel sa o opierku lavičky a položil ruku na tašku. Ľudia okolo náhle obnovili rozhovory, ktoré prerušili, keď vlak prechádzal.
“Rýchlik číslo… prichádza… číslovanie vozidiel od začiatku vlaku,” zaznelo z reproduktorov, ženský hlas nečitateľne skrípal.
“Nepočul ste, ktorý vlak?” opýtal sa starý muž, otočil hlavu k Jánovi.
Ten pokrútil hlavou a pokrčil plecami. Starý muž prikývol a pozrel na hodinky.
“Už tretíkrát ohlasujú, že prichádza, a stále nič,” posteskol si a vzdychol. “Čo si myslíte, prečo sú v staniciach ohlasovania vždy také nezrozumiteľné?”
Ján mlčal, nechcel sa zapájať do rozhovoru.
“Odchádzate niekam? Veci máte, zdá sa, dosť. Taška je ťažká,” nenechal sa odradiť starý muž.
“Veď ty si ako Poirot,” zazmrkal Ján. “Vy žiadne veci nemáte, takže usudzujem, že niekoho čakáte,” odpovedal mu podobným tónom.
“Správne. Čakám,” povedal starý muž radostne. “Čakám syna,” dodal hrdo.
“A ja od syna odchádzam,” Ján potichu vyznal, proti svojej vôli.
“Tak, život.” Starý muž tiež vzdychol. “Takže utekáte. Len pred sebou neutečete. Svoje problémy si vezmete so sebou.” Ukázal hlavou na tašku medzi nimi.
Ján nevrlo pozrel na starého muža, odvrátil sa.
“Ja som takto utiekal pred štyridsiatimi rokmi. Synovi bolo jedenásť. Nevidel som ho celé tie roky. Teraz som nervózny.”
Pokojný hlas starého muža nekorešpondoval s jeho tvrdením o nervozite.
“Na pohľad by ste to nepovedali,” zamrmlal Ján, dúfajúc, že ho nepočuje.
“Nervózny som,” zopakoval starý muž. “Lenže v mojom veku musíte šetriť emócie. Od akejkoľvek, či smútok alebo radosť, môžete zomrieť, mladý muž.”
“Žil v zahraničí, či čo?” Ján sa náhle tešil, že môže odkloniť pozornosť od vlastných problémov.
Sám si neuvedomil, ako sa z banalnej poznámky manželky o jeho neskorom návrate domov rozhorel konflikt. Slovo dalo slovo, začali na seba kričať, vyčítali si. Nakoniec Zuzana ho obvinila z nevery, hoci na to nebol dôvod. Správne sa hovorí, slovo nie je vrabec, keď vyletí, nechytíš.
Mal mlčať alebo to zľahčiť, ale namiesto toho chytil tašku, nahádzal do nej prvé veci, ktoré mu prišli pod ruku, zabuchol dverami a išiel na stanicu. Až teraz, pri slovách starého muža o synovi, si spomenul na Matúša.
Hlas starého muža ho vytrhol z úvah. Zapozrel sa.
“Moja žena bola šikovná. Nie kráska, ale šikovná. Nikdy by mi nenapadlo, že dokážem stratiť rozum, odísť od nej a od syna. A pozrite…”
Ján pochopil, že starý muž mu rozpráva o sebe, snaží sa niečo vysvetliť.
“Zhoršila sa mi kýla. Dlho ma trápila. A tu zrazu, ani som nemal silu, aká bolesť sa objavila v tríslach. Alena, moja žena, ma poslala do nemocnice. Tam sa na mňa pozreli a hneď ma zobrali na operáciu.”
“Ležím na izbe, vracam sa z narkózy, a tu vojde ona. Celá v bielom, oči modré ako nebo. Čistý anjel, a rovnako krásna. Dokonca meno mala anjelské – Veronika.”
“Príde ku mne so striekačkou. Urobí mi injekciu. Dotkne sa ma jemnými prstíkmi, až som sa triasol. Ani som si nevšimol, ako pichla. Zamiloval som sa, stratil pokoj. V predvečer prepustenia z nemocnice som celú noc nespal, premýšľal, čo vymyslieť, aby som mohol zostať na oddelení. Chcel som si dokonca zlomiť nohu.”
“Tesne pred prepustením som jej vyznal lásku. Čakal som, že ma odmietne. A ona mi dala svoje telefónne číslo. Ani dva dni som nevydržal, zavolal som jej, keď bola žena v práci.”
“Stretol som ju pred nemocnicou s kvetmi, odprevadil ju domov. V mladosti som bol pekný chalan. Nebola to láska, ale nejaké zblúdenie. Rýchlo som sa spamätal, už som sa chcel s ňou rozísť, lenže ona otehotnela.”
“Čo už, pomyslel som si, nech sa stane, čo má. Syn bol už veľký, a toto dieťa sa má narodiť bez otca? Prišiel som domov a povedal som to Alene. Plakala, samozrejme. Ako vy, som si zbalil veci a odišiel k Veronike. Lenže moja taška bola menšia.”
“S manželkou som sa rozviedol, ale oženiť sa s Veronikou som nestihol. Niečo sa pokazilo počas pôrodu. Zomrela. Jej rodičia prišli, obvinili ma z jej smrti. Aj ja som si to myslel, že kebe neotehotnela, žila by dodnes. Taký je osud.” Starý muž vzdychol. “A dcérku si vzali jej rodičia. Ani mi ju neukázali.”
“Povedali ste, že syna ste nevideli všetky tie roky. Manželka vám neodpustila?” spýtal sa Ján.
“Neodpustila. Veď sa to dá odpustiť? Viňil som sám seba. Nechcel som žJán vybral telefón, vytočil číslo Zuzany a s úľavou v hlase povedal: “Som na ceste domov, počkaj na mňa, prosím.”
