Prečo by som vám mala ľútiť? Vy ste ma vôbec nelítovali, odpovedala Zdenka.
V poslednom roku matka často chorovala. Keď ležala v nemocnici v Bratislave, Zdenka zostávala doma so svojím nevlastným otcom strýkom Miškom.
On, ako vždy, pracoval od skorých siedmych ráno až do ôsmej večer. Takže Zdenka akoby žila sama.
Marek dával dieťaťu trochu peňazí, aby si mohla kupovať obed v škole. Zvyšok peňazí stačil len na makárony, pohánku, zemiaky, občas lacné párky a z nich si pripravovala večeru.
Jedného novembrového dňa Zdenka prišla zo školy a našla strýka Miška v kuchyni, ako sedí s lakťami na kolenách a pozerá na podlahu. Keď vstúpila, on pozdvihol hlavu a povedal:
Zdenka, už tu nie je naša mamka.
Dieťa nepovedalo ani slovo a išlo do svojej izby. Mala trinásť rokov, vedela, že pri takej chorobe sa dlho neprežije, ale dúfala, že matka ešte prežije.
Spoločne s mamou si plánovali, že Zdenka skončí deviaty ročník a nastúpi na zdravotnícky kolégium. Matka tvrdila, že z Zdenky bude skvelá sestra.
Budeš lepšia s deťmi si dobrá a k chorým deťom sa musíš správať láskavo.
Zdenka nepríšla k plaču, pozerala sa na holé vetvy brezy, čo rástli pod oknom. Náhle pocítila obrovskú samotu, akoby okolo nej neboli ani strýko, ani príbuzní, ani školské kamarátky. Iba prázdnota zahalila všetko okolo.
Nasledujúci deň prišli na smútok matkiny sestry: teta Viera, teta Vlasta a teta Svetlana bývali v Žiline. Prechádzali po byte, rozprávali sa, vybrali z skriňa mamine veci a celý večer varili v kuchyni.
Zdenka zostala vo svojej izbe. Teta Viera jej priniesla na tanier zemiaky s kotletou, ale dieťa nič nebral.
Na pohreb prišli ešte tri ženy a dvaja muži, ktorých Zdenka predtým nevidela. Hneď pri stole sa rozbehli diskusie čo urobiť s Zdenkou?
Marek začal hovoriť:
S Katkou sme neboli zosobášený, len sme bývali spolu. Takže ja som pre dieťa nikto. Za dva týždne musíme byt opustiť ja si nemôžem dovoliť dvojizbový byt, nájdem si niečo menšie. Rozhodnite sa, kto si ju vezme.
V izbe nastala ticho všetci zamrštili, vrátane troch sestier zosnulých a dvoch jej tét. Nakoniec jedna z tét prehovorila:
Čo máš na mysli? Katka bola tvoja sestra, takže je to tvoja povinnosť ju vychovávať.
A čo, keby bola sestra? S Katkou sme len dvakrát za rok telefonovali pri narodeninách a na Nový rok. Nemám ani predstavu, odkiaľ má tá dievčina matku. Navyše mám troch chlapcov, nemám kde ju vložiť.
Možno by si, Svetlano, ju vzala? spýtala sa Valéria. Vieš, že by ti nedostatok peňazí nevadil za starostlivosť dostaneš príspevok a Zdenke by vyplatili starobný dôchodok po mame.
Nie! Práve sme s Pavlom sa odstúpili. Kristíne som prikázala, aby bola tichá ako tráva pod vodou, a vy mi chcete vniesť cudzie dieťa.
Ani peniaze mi nevadia, odvetila Svetlana. Prečo to teda nenebola Valéria sama?
Som invalidná nedostanú mi povolenie, a ešte som staršia, tak by to bolo ťažké.
Tak ostali bez rozhodnutia, Zdenka počúvala, ako sa rodina háda v susednej izbe. Z toho pochopila, že žiadna z mamkiných sestier nemá o ňu záujem. Keď sa vyberali z chodby, teta Svetlana povedala:
Keby sme neboli nájomníci, možno by sme sa dohodli, ale takto viac strát ako zisk.
Nakoniec, keď museli opustiť byt, rozhodli, že Zdenku odvedú do miestneho detského domova v Nitre. Marek ju odovzdával opatrovateľkám a povedal pri rozlúčke:
Nečakaj na mňa zlosť, naše cesty sa teraz rozdielia.
V prvý deň k Zdenke prišla vysoká dievčina s hustou kučeravou hrivou:
Si nová? Ako sa voláš?
Zdenka.
Neboj sa. Nie je tu tak zle. Máme dobrých opatrovateľov, aj takých, ktorých to nezaujíma. Žiadne špatné nie sú.
Zle je len, keď si sám. Ja som tu už mesiac, poďme si pomáhať bude to jednoduchšie. Volajú ma Lucia.
Máš aj ty mŕtvyich rodičov? spýtala sa Zdenka.
Nie, moji sú živi, ale čoskoro ich možno strácam, lebo ich právomoci odňali a nás štyroch sem poslali mňa a troch bratov.
Máš šťastie! zareagovala Zdenka. Máš bratov.
Keby ich nemala, bolo by to horšie. Najmladší, Vovka, ešte nič nedokáže, ale dvaja starší ma celý život šľahali, nútili ma variť a prať, keď matka nebola k dispozícii.
Koľko máš rokov? pýtala sa Zdenka.
Trinásť a tri mesiace.
Myslela som, že si staršia.
Nie, v rodine všetci sú vysokí dedko, otec aj bratia.
Lucia a Zdenka sa podržali spolu až do skončenia deviateho ročníka.
V poslednom roku často rozprávali o budúcnosti.
Chcela by som ísť na zdravotnícky kolégium, povedala Zdenka raz. S mamou sme o tom snívali, ale neviem, či to dopadne.
Prečo by to nemohlo? odpovedal Lucia. V chémii a biológii máš päťky, v školskej dochádzke len dve štvorky. Navyše máme štipendium, ale aj bez neho sa dá dostať.
A ty chceš študovať varenie? spýtala sa Zdenka.
Chcem byť cukrárkou piecť torty a koláče, aby boli ľahké ako oblaky.
Pamätáš, keď nás štyri, učiteľka Natália, vodila na spevácky súťaž? Vyhrali sme a ukázali sa v televízii.
Potom sme šli do kaviarne, Natália nám kúpila kávu s koláčikmi. Tie mali taký nadýchaný krém.
Zdenka nastúpila na zdravotnícky kolégium a bola jednou z najlepších v triede. Keď študovala posledný ročník, získala malý byt s jednoduchým zariadením. Boli to prvé vlastné štyri steny po rokoch v detskom domove a internáte, vlastná kuchyň aj kúpeľňa.
Zdenka ho urobila útulným zavesila svetlé závesy, na parapete postavila kvetnú geranium, na stôl dala farebnú podložku, kúpila dve červené hrnce s bielymi bodkami a ďalší riad. Bývalo to skromné, ale stačilo na život.
Jedného dňa, keď skončila výučbu a smerovala k šatni, aby odbehla do detskej nemocnice, kde pracovala ako sanitárka, zvolala ju niekto.
Bola to teta Svetlana, sestra jej mamy, ktorá predtým odmietla Zdenku prijať, aby jej neprekážala v rodinnom šťastí.
Zdenka, ahoj! Pamätáš si ma?
Pamätám. Si sestrou mojej mamy.
Nevedela som, že študuješ. Včera mi Kristína náhodou povedala, že v kolégiu vyhrala na súťaži naša rovesníčka Zdenka Ponomárová!
Ponomárových je veľa, ale Zdenku moc nevidia. Prišla som, aby som zistila, či sme skutočne príbuzné, vysvetlila Svetlana.
Prepáč, meškám do práce, povedala Zdenka a išla k dverám.
Svetlana šla vedľa nej a pokračovala:
Počula som, že ti dali byt. Mám malú prosbu: Kristína je ešte v druhom ročniku, má pred sebou dva roky štúdia, a spolubývajúci v internáte sú nepríjemní.
Môže u teba bývať do konca kolégií? My by sme platili polovicu nájmu a prinášali potraviny.
Nie, nesúhlasím, odpovedala Zdenka.
Prečo? Vždy si bola láskavá! Nie je ti ľúto svojej sestry?
Už nie som taká dobrá ako kedysi. A neľutujem Kristínu! Nepozvali ste ma do detského domova, aby som bola šťastná?
Prečo by som vám mala ľútiť? Žijem v detskom domove, v internáte, a prežívam. Kristína prežije tiež.
Keď dorazili k zastávke, Zdenka nastúpila do autobusu, dvere sa zatvorili. Svetlana chvíľu stávala, pozerala za odchádzajúcim vozidlom, potom sa obrátila a odišla.
Život nie vždy prináša to, čo očakávame, ale ak dokážeme zostať verní sebe a pomáhať ostatným, nájdeme silu prekonávať ťažkosti. Toto je pravda, ktorá nás učí, že skutočná hodnota človeka nespočíva v materiáli, ale v srdci, ktoré vie milovať aj v najtemnejších chvíľach.
