„Ako to, že nemôžete? To je predsa vaša matka. Plakali ste pri jej posteli a teraz ju nechcete pochovať?“ – Zuzana sa takmer udusila od pobúrenia.
„Zuzana Jozefovna, pacientka zo štvrtej izby povedala, že pani Horváthová zomrela.“
Zuzana odložila pero, vstala od stola, pozrela sa do zrkadla na dverách skrine, zastrčila pod bielu čiapku vlásenku a vyšla z ordinácie.
Dvere do štvrtej izby boli pootvorené a Zuzana potichu vošla. Pri posteli Anny Jánovnej Horváthovej stál zhrbený mladý muž. Niečo tiše hovoril a ťažko vzdychal. Zuzana pristúpila a hneď pochopila, že Anna Jánovna naozaj zomrela – ležala so zatvorenými očami, ústa pootvorené.
Pozrela sa na ostatné lôžka. Jedno bolo prázdne, na druhom ležala staršia žena, ktorá ju rýchlo zavolala, akoby len čakala na túto chvíľu. Zuzana k nej pristúpila.
„Už takto stojí desať minút. Vzdychá a prosí o odpustenie. Zakázal niekoho volať, povedal, že sa chce rozlúčiť,“ šepkala žena a pre dojem široko otvorila oči.
Zuzana sa vrátila k posteli zosnulej.
„Musíme ju odviesť z izby, ostatní pacienti sú nervózni…“ Zarazila sa, keď sa muž otočil s rozplakaným tvárovým pohľadom. „Vaša mama zomrela. To už nezmeníme,“ povedala potichu.
„Dospelý muž a tak sa trápi po matke. Asi mali dobrý vzťah,“ pomyslela si so súcitom.
„Na čo ju liečili?“ zachechtal sa náhle.
„Zvláštna otázka. Zvyčajne sa pýtajú, na čo človek zomrel. Poďte do ordinácie, všetko vám vysvetlím.“ Zuzana sa obrátila k dverám, ale Horváthov syn ju chytil za ruku. „Čo si to dovoľujete? Pustite ma! Bolí ma!“ zvýšila hlas.
„A vy ste jej dovolili zomrieť? Nikdy neochorela. Ona…“ Zachrípol a zakryl si oči dlaňou.
Zuzana si vytrhla ruku z jeho pevných prstov.
„Len preto, že vám nepovedala, neznamená, že bola zdravá. Alebo vás šetrila. Možno od vás neočakávala pomoc,“ bezcitne poznamenala. „Dva týždne ležala na oddelení a vy ste ju ani raz nenavštívili. A teraz tu stojíte a roníte slzy.“
„Nevedel som. Bol som na služobnej ceste. Susedka mi to dnes povedala,“ vyhrkol muž už pokojnejšie.
„Poďte do ordinácie,“ unavene zopakovala Zuzana, ale muž sa nepohol.
Vyšla, aby dala pokyny. Ale Horváthov syn tak a neprišiel. Sestrička Monika povedala, že odišiel. Zuzana vedela, že reakcia na smrť blízkeho môže byť rôzna, takže si pomyslela, že príde neskôr. Ale o dva dni neskôr volali z márnice a pýtali sa, prečo si nikto nevyzdvihol telo a čo majú robiť.
„Ako to, že si ho nevyzdvihol?“ spomenula si Zuzana na plačúceho muža. „Vyriešim to,“ povedala a zavesila.
„Nevyzdvihol ju? Ako je to možné? Tak úpenlivo plakal. Možno sa mu niečo stalo? Alebo sa opil a stratil pojem o čase?“ Zuzana našla Horváthovej kartu, kde mal byť zapísaný telefón najbližšieho príbuzného.
Nikto nezdvihal, už chcela zavesiť, keď sa v sluchátku ozval chrapot a potom opitý hlas:
„Čo chcete?“
„Som lekárka vašej mamy. Chystáte sa ju pochovať?“
„Ja… nemôžem…“ zajakal sa hlas.
„Ako to, že nemôžete? Opili ste sa a zabudli? To je predsa vaša matka! Plakali ste pri nej a teraz ju nechcete pochovať?“ Zuzana sa takmer udusila od hnevu. „Majte na pamäti, že telo môže zostať v márnici sedem dní zadarmo, potom musíte…“
„Vy ste mi matku zabili a teraz mi voláte…“ V sluchátku niečo zapraskalo a ozvali sa krátke tóny.
„Hulvát!“ vykríkla Zuzana nahlas. „Ako sa musí človek opiť, aby zabudol pochovať vlastnú matku?!“
Počas svojej praxe videla už všetko – hrubosť, nadávky, nepríjemných pacientov a ich príbuzných. Nič nové. Zuzana sa snažila upokojiť. „Nič, vyspí sa, príde. Zajtra mu zavolám a pripomeniem.“
Ale na druhý deň sa niečo vyvilo a zabudla. Z márnice tiež nevolali, takže syn si matku pravdepodobne vyzdvihol. Mohla si oddýchnuť, ale ako to už býva, tento prípad jej nevyšiel z hlavy.
Spomenula si, ako pochovala svoju vlastnú mamu…
***
Ich vzťah bol vždy komplikovaný. Mama ju vychovávala sama a bola prísna. Ešte na strednej jej zakazovala prísť domov po deviatej večer. Kamarátky si farbili vlasy na modro alebo červeno, ale Zuzana sa toho ani neodvážila. A o make-upe ani len reč.
Ťažko ju presvedčila, aby jej kúpila šaty, ktoré sa jej páčili. Mama vždy vyberala praktické oblečenie, ktoré sa hodilo na všetko. Slzy a scény nepomáhali.
Počas leta Zuzana pracovala ako sanitárka v nemocnici, aby si kúpila nové šaty a topánky. Ale radosť z nich nevydržala. Mama ju obviňovala, že jej nedala ani cent z výplaty, že všetko premrhala na „hadriky“.
„Čakala som, že keď vyrastieš, začneš zarábať a bude mi ľahšie. Kedy už ťa prestanem živiť, veľké dievča?“ hnevala sa, keď Zuzana povedala, že študuje medicínu.
Život jej pripadal neznesiteľný, snívala len o tom, ako čo najskôr utiecť z domu. Na druhom ročníku utiekla, ignorujúc mamin krik a nadávky. Žila s spolužiakom v podnajme.
Neodmietol sa s ňou oženiť, keď otehotnela. Jeho rodičia to brali v pohode. Mladí neplánovali veľkú svadbu, len úrad a skromné oslavy. Ale Zuzana potratila. Potreba sobáša odpadla. Janko neustúpil, vezmú sa.
Keď naChvíľu stáli pred domom v tichu, než Zuzana konečne prikývla a s úsmevom povedala: „Dobre, pozvem aj môjho syna, nech sme všetci spolu.“
