Môj syn má deväť rokov. Je to veľmi veselý a pokojný chlapec. Nedávno mala moja sestra svadbu. Uviedla na pozvánkach, že obrad bude bez detí. S tým som nesúhlasila, ale rešpektovala som ju zariadila som, aby sa kamarátka postarala o môjho syna počas svadby.
Lenže večer pred svadbou mi kamarátka zavolala, že ochorela. Ospravedlňovala sa, ale to predsa nebola jej vina. Uistila som ju, že všetko je v poriadku, a odišla som do kuchyne premýšľať. Syn už spal a svadba bola ráno. Čo mám robiť? Rozhodla som sa vziať syna so sebou na hostinu. Predsa len, sestra by určite nevyhodila vlastného synovca?
Švagor je bohatý človek, takže svadba mala byť honosná. Sestra bola pred obradom poriadne nervózna preto som jej nepovedala, že prídem so synom. Keď ma sestra uvidela s malým, jej výraz sa okamžite zmenil. Dostala doslova záchvat hnevu a začala kričať:
Prečo si priniesla svojho syna na svadbu? My sme žiadne deti nepozývali! Pokazila si mi všetko!
Bolo mi strašne trápne. Môj syn len stál a nerozumel, čo sa deje. Načo robiť taký cirkus? Ale to bol len začiatok.
Nech si ho vezme, je to jej vec, kam ho zoberie, povedal švagor.
Prekvapilo ma to. Sestra ani nechcela počuť, prečo som musela prísť so synom. Snažila som sa jej vysvetliť, ale márne.
Nahnevala som sa, chytila syna za ruku a odišla som domov. Mama s otcom zostali na svadbe, aj keď neboli veľmi naladení na oslavu. Atmosféra bola úplne bez sviatočnej nálady.
Sestra sa urazila a očakáva odo mňa ospravedlnenie. Nepovažujem sa za vinnú. Takéto správanie nevypovedá o dobrom charaktere. Navyše, čoskoro sa stane mamou. Mala by som sa jej ospravedlniť? Čo by ste urobili na mojom mieste?
