Dnes som mal potrebu si zapísať, čo sa stalo. Môj syn Adamko má deväť rokov. Je to chlapec plný radosti a veľmi pokojný, typický slovenský parťák. Nedávno mala moja sestra Barbora svadbu. Do pozvánok jasne napísala, že celý obrad bude bez detí. S tým som sa nevedel úplne stotožniť, ale snažil som sa rešpektovať jej rozhodnutie, tak som sa dohodol s kamarátom, aby Adamka postrážil, zatiaľ čo budem na svadbe.
Lenže večer pred svadbou mi kamarát zavolal, že ho skolila chrípka. Ospravedlňoval sa, ale nemohol zato kto by mu to vyčítal? Snažil som sa ho upokojiť a potom som sám sedel v kuchyni rozjímajúc, čo podniknúť. Adamko už spal a svadba sa začínala v Bratislave ráno. Sám sebe som kládol otázku čo teraz? Nakoniec som si povedal, že ho vezmem so sebou. Barbora predsa nevyhodí vlastného synovca?
Cez svadbu bol môj švagor bohatý človek, takže oslavy boli skutočne honosné a veľkolepé. Svoju sestru som vopred neinformoval, že Adamko bude so mnou bola dosť vystresovaná pred obradom. Keď nás Barbora zbadala pri dverách, jej výraz sa razom zmenil. Rozbúril sa v nej hnev a začala na mňa kričať:
Prečo si sem vôbec doniesol syna? Písali sme, že deti tu byť nemajú! Zničil si nám celý deň!
Bol som zahanbený ako školák. Adamko len stál a nevedel, čo sa deje. Tá výmena bola zbytočne tvrdá a napätá ale to bol ešte len začiatok.
Švagor sa ozval: Nech si ho tu nechá, veď je to jej problém, kam ho vezme, a bol ľahostajný, čo si Barbora myslí.
Barbora odmietala počúvať akékoľvek vysvetlenie a nebolo šance jej vysvetliť, aká situácia ma k tomu viedla. Rozhovor bol márny. Rozčúlil som sa pohádali sme sa a s Adamkom som odišiel domov. Rodičia mama aj otec na svadbe zostali, aj keď nemali už chuť oslavovať. Celá rodinná atmosféra bola preč.
Od tejto chvíle sa Barbora so mnou nerozpráva a očakáva odo mňa ospravedlnenie. Ale ja necítim, že som niečo pokazil. Takéto jej správanie mi nezdá správne, najmä keď sa za pár mesiacov stane sama matkou. Čudoval som sa, či by som sa mal ospravedlniť alebo nie. Do denníka si píšem: Na Slovensku platí, že rodina by mala držať spolu, nie sa hádať o hlúposti. Takýto zážitok ma naučil, že niekedy je lepšie veci nevysvetľovať, ale nechať ich dozrieť v čase. Sám som zvedavý, či Barbora pochopí, keď bude mať vlastné dieťa, ako ťažké býva rozhodovanie…
