– Čo tu sedíš v takom mraze? – opýtala sa Galina, ktorej sa chlad dostal až pod kožu.
Dievča zdvihlo oči a pozrelo na ňu smutným pohľadom. Žena vyzerala, akoby mala štyridsaťpäť rokov, nie viac. Bola elegantná a krásna, no v očiach mala nádych melanchólie.
– Prepáčte, ak prekážam, odídem! – povedala dievčina.
– Veď ťa nevyháňam. Len ma zaujímalo, prečo tu sedíš. Vonku je krutá zima! – povedala žena už miernejším hlasom.
Ten deň bol mimoriadne chladný a vietor pískal v ušiach. Sedieť len tak na lavičke v takej zime nebolo rozumné.
– Nemám kam ísť! – povedala dievčina a dala sa do plaču.
Volala sa Karina a naozaj nemala kam ísť. Pred pár dňami ju otec vyhnal z domu. Prišla do tohto mesta, aby našla útočisko u svojej tety z matkinej strany.
Matka Karyny zomrela pred tromi rokmi. Po jej smrti začal otec veľa piť. Ich vzťahy sa denne zhoršovali a po troch rokoch sa stali neznesiteľnými.
Alexej, tak sa volal jej otec, často vodil domov podozrivých priateľov. Niekedy obťažovali jeho dcéru. Sťažovala sa, ale otec ju vôbec nebránil. Musela sa brániť sama. Po jednej hádke s jeho “kamošmi” ju otec vyhodil z domu.
– Zmizni! Nikto ťa tu nechce! Nepotrebujeme ťa! – zakričal za ňou.
Karina prišla k tete Márii v nádeji, že ju prichýli, no v byte naozaj nemali voľné miesto. Bola tam tetina svokra a sestrenica s dcérou. Všetci bývali v trojizbovom byte.
Mária nemohla nič robiť, len ju poslať späť k otcovi.
– Vráť sa domov, otec ťa prijme. Ak bude treba, vyplač sa. Ospravedlň sa, ak to pomôže. Vidíš, že nemáme miesto. Prepáč, drahá. Máš právo žiť v otcovom byte. Otec to bude musieť pochopiť! – povedala teta bez toho, aby ju pohostila čajom.
Karina odišla. Bolo jej smutno, no k otcovi sa vrátiť nechcela. Nič dobré by ju tam nečakalo.
Dlho kráčala po zasneženej ulici, kým nebola unavená. Rozhodla sa na chvíľu oddýchnuť na lavičke, keď k nej pristúpila tá neznáma.
– Ako to, že nemáš kam ísť? Si predsa ešte mladá! Nemáš rodičov?
Karina práve dovŕšila osemnásť rokov. Študovala na strednej škole. Práve mali prázdniny. Všetko sa stalo narýchlo, bez rozmyslu opustila dom. Až počas tejto dlhej prechádzky si uvedomila, aké to bude ťažké.
– Už nie, – odvetila krátko a položila hlavu na kolená.
Sedela na lavičke s nohami pri hrudi, aby sa zohriala. Ruky mala modré od mrazu. Sople jej tiekli z nosa. Na mihalnice sa jej neustále lepili snehové vločky.
Galine bolo ľúto dievčaťa. Sama mala syna len o niečo staršieho. Deti v ťažkostiach by sme nemali nechať osamote, aj keď sú cudzie.
– Poď ku mne. Aspoň ti uvarím čaj, trasieš sa ako osika! – ponúkla.
Karina súhlasila. Spoločne vyšli na druhé poschodie, kde bývala Galina. Byt bol priestranný, ale dôležitejšia bola tá príjemná teplota. Dievča sa konečne zohrialo.
– Dáš si kapustnicu? – spýtala sa hostiteľka.
Karina len súhlasne prikývla. Naposledy jedla predchádzajúci večer. Keď pred ňu Galina položila misku horúcej kapustnice, Karina sa na ňu vrhla, akoby rok nejedla.
Po jedle vyrozprávala Galine, čo sa jej stalo. Galina len nesúhlasne pokývala hlavou.
– Je to smutné. Ale vieš čo? Môžeš u mňa zostať. Miesta máme dosť. Môj syn je teraz na vojne. Vráti sa až o dva mesiace. Máme tri izby. Zostaň, kým sa nerozhodneš, čo ďalej.
– A kde je váš manžel? – opýtala sa návštevníčka.
– Zomrel pred piatimi rokmi. Stále mi chýba. Je mi samote smutno, vieš? Je lepšie mať spoločnosť. Takže môžeš ostať u nás. Budem rada, keď budeš so mnou. A aj náš kocúr Vaško. Čo povieš, Vaško? – opýtala sa žena malého ryšavého kocúrika sediaceho pri stole.
Karine bolo trochu trápne, ale súhlasila. Nemala kam ísť. Nikto ju nechcel. Zostali teda spolu.
Galine sa Karina páčila. Bola zdvorilá a vychovaná. Materská výchova nezmizla ani po troch rokoch života s opitým otcom.
Karina bola poriadna, nebála sa robiť domáce práce. Upratovala starostlivo, umývala riad a rada sa učila variť.
Karina síce musela strednú školu nechať, ale rozhodla sa, že na budúci rok sa pokúsi o iný smer vzdelania.
Galina jej pomohla nájsť prácu, kým neštudovala. V obchode blízko domu pracovala jej známa. Vzala mladú dievčinu bez skúseností na vlastné riziko, ale potom Galinu na ulici stretla a poďakovala sa jej.
– Výbornú pracovníčku si mi odporučila! Pracovitá, skromná a rozumná.
Karina sa Gali neustále ďakovala za pomoc. Snažila sa pomôcť všemožne, aby nevyzerala ako nechcený hosť. Stali sa z nich priateľky.
Aj kocúr Vaško si obľúbil mladú spolubývajúcu. Rád s ňou zaspával v posteli a nasledoval ju všade.
O dva mesiace sa syn Galiny vrátil z vojny. Prišiel domov v uniforme, s kyticou kvetov pre matku. Karina ho videla prvýkrát. Predtým len na fotkách na poličke, prevažne v detstve. Chlapec bol veľmi pekný.
Po vrelom privítaní s matkou si Miro konečne všimol návštevníčku.
– Ahoj, kto si ty? – spýtal sa prekvapene, hľadiac na útlu blondínku v domácom šate.
– Synku, to je naša hosťka. Volá sa Karina. Je to dlhý príbeh. Zostane u nás. Snáď si sadnete! Prosím, nezraňuj ju. Je veľmi dobré dievča!
– To neplánujem! Myslel som, že si mi pripravil sestričku, kým som slúžil! Keby som vedel, priniesol by som ešte jednu kyticu! – povedal a usmial sa na ňu. – Rád ťa spoznávam!
Karina nemohla povedať nič. Len na neho hľadela, tak veľmi sa jej páčil. Po niekoľkých sekundách sa spamätala a konečne sklopila zrak.
Miro po návrate z vojny zosilnel a dospel. Aj matka bola prekvapená, aký statný a pevný sa vrátil, a Karina v ňom našla ideál. Vojna vraj mení chlapcov na mužov.
Po týždni oddychu začal Miro tiež hľadať prácu. Na jeseň plánoval ísť na univerzitu, ale do tej doby nechcel byť záťažou pre matku.
Tak žili spoločne. Väčšinou sa stretávali ráno a večer, zvyšok času trávili v práci.
Miro a Karina si rýchlo rozumeli. Mali mnoho spoločných záujmov. Večer spolu často hovorili a pozerali filmy. Ani si neuvedomili, ako si k sebe vytvorili silný cit, úplne iný ako bratský.
Karina nechcela urobiť prvý krok, bála sa zraniť Galinu. Miro si tiež nebol istý, či ich city sú vzájomné. Matka si však všimla, že medzi nimi vzniká niečo viac než len priateľstvo, ale nezasahovala.
Raz večer sa Galina pozerala na situáciu. Premýšľala, či by sa jej Karina páčila ako nevesta. Áno, mala mnoho kvalít, ktoré by si svokra želala. Preto sa rozhodla mladých trocha postrčiť.
Keď nastalo leto, kúpila dva zájazdy k moru. Chcela ísť s Mirom, no nakoniec povedala, že má pracovné povinnosti. Tak poslala Kary a Mira na dovolenku.
– Nezostávaj na mieste! Inak ti ju niekto vezme! – povedala synovi s úsmevom.
Miro všetko pochopil. Mama sa nemýlila. Domov sa vrátili ako zamilovaný pár a o mesiac ohlásili zasnúbenie.
Hoci sa to niekomu mohlo zdať uponáhľané, Galina neprotestovala.
Napokon, dobré nevesty sa nenachádzajú len tak na ulici. Občas sa však objavia na lavičkách pred domom v mrazivý deň. Mala šťastie. Aj jej syn mal šťastie.
Susedia šepkali za chrbtom. Niektorí známi jej povedali, že syna oženila za cudzinku bez peňazí. Ale Galina vedela, že urobila správne.
A ani po mnohých rokoch nikdy neoľutovala, že vtedy prichýlila Karinou z ulici, zahriala ju a pozvala do svojho domova. Karina sa stala verným a milujúcim partnerom jej jedinému synovi, dala jej tri vnúčatá a veľa príjemných spomienok.
