– Čo sedíš v takej zime? – spýtala sa Galina Sergevová, krčiac sa od chladu.
Dievča zdvihlo oči k nej a smutne sa na ňu pozrelo. Žena vyzerala na asi štyridsaťpäť rokov. Bola pekná a upravená, no trošku smutná.
– Prepáčte, odídem, ak prekážam! – povedala len.
– Nevyh áňam ťa. Len sa pýtam, prečo tu sedíš? Veď je zima! – povedala mäkšie žena.
Toho dňa bolo obzvlášť chladno a vietor vyvýjal. Nevhodné počasie na sedenie na lavičke bez cieľa.
– Nemám kam ísť! – povedala dievčina a rozplakala sa.
Volala sa Karin. Naozaj nemala kam ísť. Pred pár dňami ju z domu vyhnal vlastný otec. Prišla do tohto mesta, aby chvíľu pobudla u tety z matkynej strany.
Karinina matka zomrela pred troma rokmi. Po jej smrti otec začal veľa piť. Vzťahy sa zhoršovali a po troch rokoch sa stali neznesiteľnými.
Aleš, ako sa otec volal, čoraz častejšie privádzal domov podivných priateľov. Občas sa do Karin navážali, sťažovala sa, ale otec jej nepomohol. Musela sa brániť sama. Po ďalšej hádke ju jednoducho vyhodil z domu.
– Zmizni! Nikto ťa tu nechce! Zbytočne tu si! – skríkol na cestu.
Karin prišla k tete Márii dúfajúc, že ju prichýli, no tá nemala miesto ani pre ďalšieho nájomníka. Mala tri deti. Navyše s nimi teraz žila svokra a švagriná s dcérou. Všetci sa tiesnili v trojizbovom byte.
Mária nemala inú možnosť, než ju poslať späť k otcovi.
– Choď späť, otec ťa prijme. Poplač si, ak treba. Ospravedlň sa, ak musíš. Vieš, že u nás nie je miesto. Prepáč, milá. Máš právo žiť v otcovej byte. On to musí pochopiť! – povedala len teta, dokonca ani čajom neponúkla.
Karin odišla. Bolo jej veľmi ľúto, ale nechcela sa vrátiť k otcovi. Nič dobrého ju tam nečakalo.
Blúdila po zasnežených uliciach mesta, kým sa unavila. Rozhodla sa si trochu oddýchnuť na lavičke, keď k nej pristúpila neznáma.
– Ako to, že nemáš kam ísť? Si ešte malá! Nemáš rodičov?
Karin už mala osemnásť. Študovala na strednej odbornej škole. Teraz sú práve prázdniny. V rýchlosti pri odchode z domu neuvážila všetko poriadne. Až počas tejto dlhej prechádzky pochopila, že to teraz bude veľmi ťažké.
– Už nie, – skromne povedala dievčina a schovala nos do kolien.
Sedela na lavičke, so zahnutými nohami k hrudníku, aby sa zohriala. Ruky už mala modré od zimy. Nos jej tiekol. Na riasy sa neustále lepil sneh padajúci z neba.
Galine Sergevovej jej bolo ľúto. Mala sama syna o niečo staršieho. Nevhodné je nechať deti v núdzi, aj keď cudzie.
– Poď so mnou. Aspoň ťa zahrejem čajom, zuby ti už drkotajú! – navrhla.
Karin súhlasila. Spolu vyšli na druhé poschodie, kde žila Galina. Mala priestranný byt, no dôležitejšie bolo, že tam bolo teplo. Dievčina sa konečne mohla zohriať.
– Dáš si boršč? – ponúkla hostiteľka.
Karin len vďačne prikývla. Naposledy jedla včera večer. Keď pred ňu postavili tanier horúceho boršča, vrhla sa naň, akoby nejedla celý rok.
Po jedle prerozprávala novej známej, čo sa jej stalo. Galina len nesúhlasne kývala hlavou.
– Áno, smutné to je. A vieš čo? Zostaň u mňa. Miesta máme dosť. Môj syn je teraz na vojenskej službe. Vráti sa až o dva mesiace. Máme tri izby. Zostaň, kým nevymyslíš, čo ďalej.
– A kde je váš manžel? – spýtala sa hosťka.
– Zomrel pred piatimi rokmi. Stále mi chýba. Niekedy je mi osamelo, vieš? Vo dvojici je vždy lepšie. Takže môžeš u nás zostať. Budem rada spoločnosti. Aj náš kocúr Vaško. Však, Vaško? – spýtala sa žena ryšavého kocúrika, ktorý sa umýval pri stole.
Karin bolo trochu trápne, vlastne dosť trápne, no súhlasila. Aj tak nemala kam ísť. Nikto ju nepotreboval. Tak začali spolu žiť.
Galine sa dievčina okamžite páčila. Bola prívetivá a slušná. Materská výchova z nej nevyprchala ani po troch rokoch s alkoholickým otcom.
Karin bola poriadkumilovná, nebála sa domácej práce. Dôkladne sa upratovala, umývala riad, rada sa učila variť.
Nuž, musela opustiť školu, ale rozhodla sa skúsiť prihlásiť na inú vysokú školu nasledujúci rok.
Galina Sergevova jej pomohla nájsť prácu v blízkom obchode, ktorý viedla jej dobrá známa. Prevzala na seba riziko prijať mladé dievča bez skúseností, ale potom dokonca na ulici stretla Galu a poďakovala jej.
– Ponúkla si mi dobrú pracovníčku! Usilovná, skromná, múdra.
Karin bola Galine veľmi vďačná za prístrešie. Niekoľkokrát jej to povedala. Snažila sa pomáhať, ako mohla, aby sa necítila ako nepotrebný príživník. Dokonca sa spriatelili.
Aj kocúr Vaško sa pripútal k mladej priateľke hostiteľky. Rád spával s ňou v jednej posteli. Všade ju nasledoval.
Do dvoch mesiacov sa syn Galiny vrátil z vojenskej služby. Keď prišiel domov v uniforme s kyticou kvetov pre matku, Karin ho prvýkrát videla. Predtým len pozerala na fotografie na police, väčšinou tie, kde bol ako malý. Mladík bol veľmi pekný.
Po objaťoch s matkou si Mária konečne všimla hosťa.
– Dobrý deň, a ty si kto? – prekvapene sa spýtal, pozerajúc na štíhlu blondínku v domácom oblečení.
– Ó, synku, to je naša hostka. Volá sa Karin. Dlhý príbeh. Zatiaľ bude s nami. Dúfam, že sa spriatelíte! Nikdy ju nesmieš trápiť. Je to dobré dievča!
– To som ani neplánoval! Myslel som, že si mi už zostavila sestričku, kým som slúžil! Keby som to vedel, prinesiem ešte jednu kyticu! – povedal mladík a usmial sa na ňu. – Teší ma!
Karin nedokázala nič povedať. Len stála a pozerala na neho. Tak veľmi sa jej páčil. Po pár sekundách dokázala ovládnuť svoje pocity a konečne odvrátiť zrak.
Po návrate z armády sa Michal stal mužnejším a pevnejším. Aj matka bola prekvapená, aký statočný a silný sa stal, a Karin videla v ňom svoj ideál. Hovorí sa, že armáda robí z chlapcov mužov.
Približne po týždni od návratu Michal tiež začal hľadač prácu. Na jeseň plánoval ísť na vysokú školu, ale musel prežiť a nechcel byť na krku matke.
Tak začali spolu žiť. Stretávali sa hlavne ráno a večer, zvyšok času trávili v práci.
Michal a Karin si rýchlo sadli do reči. Boli takmer rovnakého veku. Veľa spoločných záujmov. Večer často kecali o ničom alebo pozerali filmy. Ani si neuvedomili, ako sa k sebe pripútali, ale nie ako brat a sestra.
Karin sa bála urobiť prvý krok, aby neurazila Galinu Sergevovú. Michal tiež váhal, pretože nevedel, či sú jej city opätované. Ale matka všetko postrehla. Chápala, že medzi nimi rástlo niečo viac než len priateľstvo, no nezasahovala.
Jedného večera sedela a rozmýšľala nad tým. Snažila sa pochopiť, či by sa jej Karin páčila ako nevesta? A áno, videla v nej veľa vlastností, ktoré by sa jej páčili ako budúcej svokre. Vtedy sa rozhodla trochu posunúť mládež k sebe.
Keď nastalo leto, kúpila dve miesta k moru. Chcela ísť so synom, ale na poslednú chvíľu povedala, že má dôležité pracovné povinnosti. Ale pod týmto dôvodom poslala na dovču Michala s Karin.
– Nestrácaj sa! Mohli by ti ju uchmatnúť! – povedala synovi s úsmevom na krajíčku.
Michal všetko pochopil. Matka sa nezmýlila. Domov sa vrátili ako zamilovaný pár a o mesiac neskôr oznámili, že sa chcú vziať.
Aj keď to mnohým mohlo pripadať ako unáhlené rozhodnutie, Galina nenamietala.
Napokon, dobré nevesty sa nehádžu len tak na ceste. Niekedy ich nájdeš na lavičke pred domom v mraze, ale to je skôr rarita. Mala šťastie. A jej syn tiež.
Susedia sa však za chrbtom šepkali. Niektorí známi dokonca v tvár hovorili Galine, že oženila syna s chudobnou príživníčkou. Urobila hlúposť, ale ona vedela, že urobila správne.
A ani po mnohých rokoch neľutovala, že vzala na seba vtedy zamrznuté dievčatko z ulice, zohriala ju a zavolala ju k sebe, pretože Karin sa stala dobrou a vernou ženou jej jediného syna. Milovala ho celou svojou dušou. Darovala babičke troch skvelých vnúčat a mnoho krásnych spomienok.
