Prečo sa musela Lenka angažovať a pomôcť tej chudobnej starej panej s obrovskou taškou? Okrem toho, že sa jej odtrhli ušká tašky a s vybranými nadávkami zbierala z asfaltu takmer pokazené potraviny. Ktoré asi madam nazbierala z najbližšieho smetného koša. Preto sa oneskorila do práce.
A to všetko kvôli jej prehnanej ľútosti. Nemohla prejsť bez povšimnutia. Napríklad, ak videla človeka ležať na lavičke takmer bez známok života, Lenka bežala pomôcť. A keďže od neho bol cítiť zápach alkoholu, vôbec ju neodradilo zatelefonovať záchrannej službe. A výsledek? Zdravotníci boli nahnevaní, že je len opitý a na čo ich volala. A polícia viedla toho pána ledva ťahajúceho nohy do cely. A tiež po ňom škúlili. Bolo to potrebné? Keby sa vyspal, odišiel by sám z tej lavičky.
Lenka je celkovo dobrá duša. Aj keď ju za chrbtom nazývajú bláznivou a klepú si na čelo. Odovzdať byt otcovi po tom, čo jej mama zomrela. Pritom hlavne vďaka nemu. On nepracoval a mama, okrem hlavnej práce, ešte aj umývala chodby. Z toho sa aj nadrela. Ale Lenke ho bolo ľúto. Chlap už nie je mladý, ťažko si nájde bývanie. A čo ona? Je ešte mladá, zarobí si. Susedia ju len tak-tak presvedčili, aby sa neodhlásila a nerobila darovaciu zmluvu.
Lenka sa rozhodla ísť do mesta. Tu nájdeš prácu aj bývanie. Na úspory si prenajala izbu v spoločnom byte. Najprv umývala podlahy v supermarkete, ale mzda stačila len na nájom izby. Hoci to malo aj výhody. Pri rozdeľovaní prebytku jej vždy niečo ostalo. Takže nehladovala. Ale oblečenie. To predsa nie je večné. Čím viac ho perieš, tým rýchlejšie sa opotrebúva. A topánky, to je kapitola sama o sebe. Lepidlo len aby si stále kupovala.
Rozhodla sa ísť za domácu. Ale skúsenosti nemala, nikto ju nechcel prijať. Až kým jej v jednej firme, kde platili s meškaním a zamestnancov si nevážili, tak milostivo ponúkli skúšobnú dobu.
Jej prvou zákazníčkou bola babička s príkazným hlasom.
– Čaj je studený, nesprávne zaliaty, kúpeľňa špinavá, riady mastné…
Tak sa začal jej pracovný život.
Ale Lenka je Lenka. Neustále sa ospravedlňovala, prerábala celú prácu namiesto toho, aby len tresla dverami. Pretože, vo väčšine prípadov, kto využíva služby cudzích ľudí? Nudné dôchodkyne, ktoré si potrebujú vyliať všetok svoj negatívny pocit na niekoho iného.
Presne k takým posielali neskúsenú Lenku a veľmi sa divili, prečo po jej odchode nikto nevolal a nesťažoval sa na novú osobu. A v ten deň, keď sa oneskorila, ju ani nekarhali. Rýchlo ju poslali ku ležiacej pani. Zamestnankyňa, ktorá tam chodila, totiž skončila.
Lenka prišla a bola zdesená. Akí sú len nesvedomití ľudia. Ak pani nemôže vstávať a vidieť, ako vyzerá jej byt po uprataní, znamená to, že to môže vyzerať akokoľvek?
Pani Evžénie bola prekvapená, keď Lenka opatrne vymenila špinavú posteľnú bielizeň, prezliekla ju do čistej košele a ošetrila malý preležaninu. Potom sa ležala a usmievala, keď počúvala, ako dievčina hrká riadmi, behá s handrou, vysávačom. Až keď všetko lesklo čistotou a domom sa šírila vôňa obyčajne niečoho chutného, Lenka sa upokojila. Priniesla Evžénií na špeciálnom podnose hustú polievku s haluškami a šálku voňavého čaju.
– Rozmýšľala som, keď som vyhadzovala smeti, že domáci polievka by vám neuškodila. Videla som len obaly od hotových jedál. Najedzte sa, potom umyjem riad a odídem. Na dnes už viac práce nie je.
Evžénia s pôžitkom zjedla polievku a požiadala Lenku, aby si k nej sadla. Chcela vedieť, odkiaľ pochádza také bystré dievča a aké má plány do budúcnosti. A tiež sa chcela len porozprávať. Veď predchádzajúca Sveta sa sotva zastavila na polhodinu, strčila jej rozmrazený kotlet s prídavkom a bežala ďalej.
Lenka bez ostychu vyrozprávala svoj životný príbeh.
– Ale to musí byť ťažké, každý deň upratovať cudzie byty a, ako predpokladám, znášať rôzne sťažnosti. Naozaj si o tom snívala? – spýtala sa.
– Ach, pani Evžénia, o čom som len nesnívala. Chcela som byť speváčkou aj baletkou. Ale nemám hlas, nohy krátke. Ani do jedného krúžku ma nevzali. Keď mama ochorela, chcela som sa stať lekárkou a liečiť všetkých. Ale nebolo to v osude. Iba som tak-tak dokončila deväť tried, pretože som pracovala súčasne. V stánku u Ahmeda. Chválil ma. Dokonca mi občas dával prémie, pretože som sa starala o čistotu predajného miesta, prijímala len dobré ovocie. Lebo tam sme mali takých fikaných dodávateľov. Vždy nám chceli skryť hnilobu. A teraz ani netúžim. Bežím ako veverica v kolese. V práci sa strašne nadrmám, prídem domov. Žijem v spoločnom byte. A tam chodba znovu špinavá, záchod neumytý, papiere znovu chýbajú. Umyjem všetko a hneď spím. Raz, nepobetila by ste, v záchode som zaspala so štetkou na čistenie záchoda v ruke.
Evžénia sa usmievala. Páčilo sa jej toto veselé a nezdvojilé dievča.
– A chceš pracovať len u mňa, s tvojím zamestnávateľom som sa dohovorila. Prečo mi vždy pridelia nekvalitné opatrovateľky. Jedni kradnú, druhí v tichosti a narýchlo urobia svoju prácu a bežia domov k rodinám. Keď som bola založená, zamestala som dievča s ubytovaním. Na začiatku nebola zlá. Ale ako si zvykla, začala čarovať. Raz v noci bežala do klubu baviť sa. Ale mne lieky po hodinách potrebujem. Prišla ospalá, zo zápachom alkoholu, strčila mi pohár vody a tabletu a povedala: ‘Zajtra keď vstanem, všetko spravím.’
Zvládla som ju mesiac, potom som povedala, ak tak pokračuje, vyletí odtiaľto. Našla si inú cestu. Začala si sem vodiť milencov. Myslela si, že som nielen ležiaca, ale aj hluchá. Musela som sa s ňou rozlúčiť. Tak som sa začala obracať na rôzne agentúry. Chcela som nájsť vhodnú opatrovateľku. Po tej nedbalenke Svete som v posledný krát požiadala agentúru, aby mi pomohli. Myslela som, žeby taká pripravená prišla, budem hľadať inde. Nemysli si, že som sama. Mám syna a vnuka. Ale žijú v inej krajine, bohužiaľ. Tam majú stabilné zamestnanie. Finančne mi veľmi pomáhajú. Chodia sem, ale zriedka. A ležím už päť rokov. Zrazila som sa na klzkom schodisku. Dlho som sa liečila. Lekári sľubovali, že budem môcť aj sedieť. Ale nebolo mi to súdené. Souhlasíš, presťahuješ sa ku mne? – usmievala sa Evžénia.
– Samozrejme. Veď potrebujete pomoc. Máte tu toľko práce. Závesy nie sú prané, okná neumyté, pod nábytkom sa nazhromaždil prach. – začala vymenovávať Lenka.
– No, no, prestaň už, Popoluška. Dnes ťa prijímam do práce. Choď do svojho spoločného bytu, zbaľ veci a poď ku mne. Budeš bývať v izbe vedľa. A ja zatiaľ zavolám tvojmu šéfovi, – smiala sa Evžénia.
Lenka sa rozutekala. A Evžénia začala volať do agentúry. Rozhovor bol nepríjemný, tam bezbožne začali zvyšovať ceny, odvolávajúc sa na to, že Lenka je ich najlepší zamestnanec. Evžénia si spomenula na rozhovor s dievčaťom a rozosmiala sa.
– A prečo ste vášmu najlepšiemu zamestnancovi platili dve koruny a poslali ste ju k najotravnejším a najpodnetnejším klientom. Dosť kňucaly. Napíše zajtra výpoveď. Plaťte jej, ja sama za ňu zaplatím. A ani nehovorte o dvojtýždennej výpovednej lehote. Inak sa na vás sťažím na daňovom úrade. Mám konexie, – a zložila telefon.
Tak sa Lenka presťahovala k Evžénii. Teraz každé ráno pri raňajkách boli palacinky, syrníky, lievance. Každé ráno povinné umývanie, utieranie, čistenie zubov. Rozprávaním niečo veselého sa Lenka hravo so všetkým spravila. Okná boli umyté až na lesk. Špina spod nábytku zmizla. A keď všetko už bolo čisté a pripravené, Lenka sa nemohla upokojiť. Bežala do knižnice, priniesla kopy časopisov, kníh.
– Načo ti je to? – smiala sa Evžénia.
– Je to pre vás. Možno tam sú nejaké cvičenia. Pomôžu vám sedieť. Potom kúpime vozík a ja vás budem voziť vonkajšie. V štyroch stenách, to nie je žiadna radosť. Čerstvý vzduch, spievajú vtáčiky, – zasnívala sa Lenka.
Evžénia sa rozplakala.
– Lenička, ani lekári mi nepomohli, a ty o cvičeniach rozprávaš. Nečerti mi dušu. Viem, že chceš len to najlepšie, ale, bohužiaľ, mi už nie je pomoci.
Ale Evžénia ešte nevedela dobre Lenku. Tá každý deň prišla k nej do izby. Sadla si do kresla a prehliadala časopisy a knihy. Ticho sa pohybovala perami, čítala. Podičiarkovala ceruzkou zaujímavé miesta.
A Evžénia to už nevydržala.
– Nuž, už čo si našla? Ukáž mi to.
Lenka sa radostne chytila z kresla, vzala jeden časopis zo stohu a podala ho Evžénii.
– Našla som jednoduché cviky. Ale musíte ich robiť pravidelne a niekoľkokrát denne. Ale nemusíte sa báť, mám všetko pod kontrolou. Ak samozrejme súhlasíte?
Evžénie povzdychla.
– Ty ma jednoducho nepustíš, však?
Lenča pokrútila hlavou.
– Tak poďme to skúsiť.
Jé to bola ťažká práca. Evžénie raz plakala, raz sa smiala. Hrozbila Lenku vyhodiť a vyhnať. Ale nakoniec si zvykla. Cvičenia sa stali vážnejšími, ale efekt akoby nebol.
Až raz v noci Evženia nekričala:
– Lenka, poď sem!
Tá vydesene vybehla z izby a priviedla sa k Evžénii.
– Čo bolí? Kde bolí? Kde telefón?
Evžénia jej hlasitě povedala.
– Prečo si taká poplachovaná? Tu, pozri sa. Palec na nohe sa pohybuje.
Lenka sa začala kričať:
– Hurá! – a hneď si spomenula, že je ešte noc.
– Máte číslo lekára? Zavoláme mu ráno. Nech príde a pozrie sa, – a začala tancovať po izbe.
Lekár prišiel. Lenku, ktorá bola na netrpezlivej dverách, poslali do svojej izby.
Potom ju zavolali.
– Ty si teda dobré dievča, – povedal doktor s obdivom. – Teraz môžeme urobiť ešte jednu operáciu. Riskneme to, pani Evžénie?
Tá sa rozžiarila.
– Samozrejme, Ivan Timofejevič.
Celú operáciu Lenka strávila na chodbe a čakala. Ale aj zo zvyku pomáhala. Ku komu čo doniesť, čo človek stratil. Liekovú sestričku doniesla na miesto.
Keď vyšiel Ivan Timofejevič, ona s nádejou spýtala:
– No ako?
On si zložil čiapku.
– Teraz už len čas ukáže. Len rehabilitácia bude dlho. Naša pacientka je už nie najmladšia.
Lenka vykríkla:
– Budem z nej unavovať prach. Ďakujem vám veľmi pekne. Môžem vás poboskať?
– Choď, – povolil Ivan Timofejevič.
Ona postúpala na špičky a poboskala ho na strnište líce.
Kým Evžénia bola v nemocnici, Lenka neodchádzala od nej. Zmizla len, aby pripravila jedlo. Kuracie vývary, zeleninová polievka. Všetko čo lekár predpísal.
– To je tvoja dcéra alebo vnučka? Toľko sa stará, – pýtali sa jej ženy na oddelení.
– Nie, ešte lepší. Moja opatrovateľka a môj ochranný anjel mi poslal osud, – hrdlo si odpovedala Evžénia.
Keď Evžénia v špeciálnom korzete prvýkrát si sadla na invalidný vozík, obom sa pustili slzy radosti.
Keď prišiel jej syn s vnukom, Evžénia sa rozžiarila.
– Mami, teraz ťa môžeme k nám vziať, – povedal syn.
Nastal rachot. Lenka stratil tanier s koláčmi.
– Ako? Prečo? – spýtala sa smutne a utiekla do svojej izby. Plakať.
Evžénia sa s výčitkami pozrela na syna.
– Ako si necitlivý Sergej. Lenka, prestaň už fňukať. Poď sem.
Lenka sa objavila po pätnástich minútach. So svojou taškou.
– Mám teraz odísť alebo prvýkrát upratať rozbitý nádobie? – zamračene spýtala sa, nočným ňuchaním.
– No sadni si! – prikázala jej Evžénia. – Strašne sa tu rozplačie, a už rýchlo zbalené veci. Ešte ti treba dokumenty vyriešiť. Bláznivá moja, kam som bez teba?
Počkáš s nami chvíľku, pobudneme o niečo dlhšie a vrátime sa.
Lenka sa vydala. Nie, nie za vnuka Evžénie. Ale za ich nového suseda, ktorý sa presťahoval do susedného bytu pri Evžénii. Dlho sledoval, ako Lenka nemohla otvoriť zle zapínajúci zámok dverí. Pristúpil a pomohol, doporučil, aby si ho celkom vymenila. Pretože ten už mal svoj koniec. Tak sa zoznámili.
Evžénia je šťastná. Nielenže bola najdôležitejším hosťom na Leninej svadbe a mala úspech medzi pánmi, napriek tomu že je na invalidnej stoličke. Takisto Lenka po roku jej dala vnučku, hoci nie vlastnú. A Lenkov manžel, Adam, často vozí všetkých na tzv. chalupu. Kde pijú čerstvé kravské mlieko a pochutnávajú si na ovocí, priamo zo záhradky. Kdeže Lenka nevie sedieť v kľude. Aká chalupa to je? Ak nie sú žiadne ovocie ani bylinky na stôl.
