O čo sa to Veronika rozhodla pomôcť starej žene s obrovskou taškou? Nielenže sa jej odtrhli rukoväte a za sprievodu rozličných nadávok zbierala z asfaltu takmer pokazené potraviny, ktoré pani možno nazbierala v najbližšom kontajneri. Kvôli tomu meškala do roboty.
To všetko kvôli jej prehnanej súcitnosti. Nemohla tam len tak prejsť. Leží napríklad človek na lavičke a takmer nevykazuje známky života. Veronika beží na pomoc, len aby sa uistila, že s ním nie je nič vážne. A výrazný zápach alkoholu, ktorý z neho vychádza, jej neprekáža zavolať záchranku. A ako to dopadne? Lekári kričia, že je len úplne opitý a načo ich vlastne zavolala. Polícia si ho odvádza, ledva ťahajúceho nohy, do policajného auta. Potrebovali by to? Keby sa vyspal, sám by sa z tej lavičky dostal.
Veronika je celkovo milá. Aj keď za jej chrbtom ju nazývajú nenormálnou a ukazujú si prstom na čelo. Po smrti matky nechala byt nevlastnému otcovi, aj keď on bol veľkou mierou príčinou, prečo jej mama už nie je medzi živými. Nepracoval a mama okrem hlavnej práce ešte upratovala schodiská. Tak sa prepracovala až k svojmu koncu. Ale Veronike ho bolo ľúto. Muž už nebol najmladší, sotva si nájde nové bývanie. A ona? Mladá ešte, zarobí. Našťastie ju susedia presvedčili, aby si nenechávala nevlastného otca zapísať do vlastníctva.
Veronika sa rozhodla odísť do mesta. Práca a prenájom sú tam ľahko dostupné. Na úspory si mohla dovoliť izbu v spoločnom byte. Najprv umývala podlahy v supermarkete, ale plat vystačil len na zaplatenie izby. Hoci malo to svoje výhody. Z nedopredajných potravín jej zostalo niečo málo, takže nehladovala. Oblečenie je však iný príbeh. Koľko ich neumývaš, opotrebúvajú sa rýchlosťou blesku. A o topánkach ani nehovoriac. Lep treba kupovať stále.
Rozhodla sa ísť pracovať ako upratovačka. Ale bez skúseností ju nikde nechceli. Až v jednej firme, kde platili s oneskoreniami a zamestnancov si nevážili, ju milostivo prijali na skúšobnú dobu. Prvým klientom bola babička, ktorá mala hlas ako veliteľ. – Čaj je príliš horúci, zle uvarený, kúpeľňa zle umytá, riady sú mastné… Tak to začalo jej pracovné pôsobenie. Ale Veronika sa ospravedlňovala po každej kritike a opravovala všetko, miesto toho, aby tresla dvermi. Napokon, kto využíva služby cudzích osôb? Znudené dôchodkyne, ktoré si potrebujú vybaviť všetok svoj negatívny postoj na niekom inom.
A presne k takým Veroniku posielali a divili sa, prečo po jej odchode im nikto nevolal a nesťažoval sa na novú pomocníčku. V ten deň, keď prišla neskoro, jej nič nepovedali. Namiesto toho ju poslali k ležiacej žene. Zamestnankyňa, ktorá tam chodila, totiž dala výpoveď. Veronika prišla a zhrozila sa. Ako môžu byť ľudia takí bezočiví? Keď žena nemôže vstávať, pozerať sa, ako vyzerá jej byt po upratovaní, znamená to, že je všetko dovolené? Pani Emília bola prekvapená, keď jej Veronika opatrne vymenila špinavé posteľné prádlo. Prezliekla ju do čistej košele a ošetrila jej drobný preležaninu. Potom len ležala a usmievala sa, počúvajúc, ako dievčina hrkoce riadom, behá sem a tam s handrou a vysávačom. Až keď všetko žiarilo a byt voňal, Veronika si vydýchla. Priniesla Emílii na podnose výdatnú polievku s knedličkami a šálku voňavého čaju. – Myslela som, keď som vynášala odpadky, že by vám domáci vývar neuškodil. Veď máte len obaly z hotových jedál. Nato sa Emília spokojne naobedovala a požiadala Veroniku, aby si pri nej posedela. Chcela vedieť viac o tej čulej dievčine a jej plánoch do budúcnosti. A len tak si pokecať. Predchádzajúca opatrovateľka, Zuzana, príde na pol hodinky, strčí jej rozmrazenú kotletu s prílohou a uteká preč.
Veronika bez hanby opísala svoj život. – Nie, nie je to jednoduché, každý deň upratovať cudzie byty a znášať rôzne vrtochy. Vždy si o tom snívala? – pýtala sa Emília. – Ó, pani Emília, o čom som len nesnívala. Speváčkou byť, baletkou. Ale hlas nemám a nohy sú krátke. Neprijali ma do žiadneho krúžku. Keď mama ochorela, chcela som byť lekárkou a liečiť všetkých. Ale asi to nebolo moje osud. Ledva som skončila deväť ročníkov, lebo som pracovala súčasne. V bufete u Michala. Chválil ma. Dokonca mi občas dal bonus. Lebo som udržovala čistotu na pultoch, prijímala len dobré ovocie. Boli totiž dodávatelia, čo sa snažili oklamať. Chceli nám podstrčiť všetku hnilobu. A teraz na snívanie už nie je čas. Bežím ako veverička v kolese. V práci zodriem sa, prídem domov. Žijem v spoločnom byte. A tam je zase špinavá chodba, neumyté wc, papier nikdy nie je. Tak všetko umyjem a hneď idem spať. Raz, neviete si predstaviť, som zaspala s kefou v ruke v toalete, – rozosmiala sa. Emília sa usmiala. Tak sa jej tá veselá a optimistická dievčina zapáčila. – Chceš pracovať len pre mňa? S tvojím šéfom sa dohodnem. Veď mi posielajú sestričky jedna horšia ako druhá. Niektoré kradnú, iné robia všetko narýchlo a utekajú domov k rodinám. Keď som ochorela, najprv som vzala dievča na bývanie. Spočiatku bola fajn, ale keď sa zabývala, len robila problémy. V noci utiekla po zábave do klubu. A lieky mám užívať podľa hodín. Prišla ospalá, so zápachom alkoholu, strčila mi pohár vody s tabletkou a hovorí: “Všetko, idem spať. Keď sa zobudím, všetko pripravím.”
Vydržala som mesiac, potom som jej povedala, že ak bude pokračovať, skončí zle. Tak si našla inú cestu. Privedila sem nápadníkov. Myslela si, že keď ležím, tak som aj ohluchla. Musela som sa s ňou rozlúčiť. Tak som sa obrátila na rôzne agentúry, aby som sa pozrela a vybrala konečne vhodnú opatrovateľku. Po tej neporiadnici Zuzane som naposledy požiadala o pomocníčku vo vašej agentúre. Myslím si, že ak príde rovnaká, budem hľadať inde. Nesmíš si myslieť, nie som osamelá. Mám syna, vnuka. Ale žijú v inej krajine bohužiaľ. Tam majú stabilnú prácu. Pomáhajú mi finančne. Prichádzajú, ale zriedka. Ležím už päť rokov. Spadla som zo schodiska. Liečila som sa dlho. Doktori sľubovali, že si budem môcť sadnúť. Ale niečo asi nevyšlo. Tak čo, súhlasíš, že sa ku mne prisťahuješ? – usmiala sa Emília. – Samozrejme. Veď potrebujete pomoc. Veď máte toľko práce. Závesy nevyprané, okná neumyté, pod nábytkom prach nahromadený, – začala menovať Veronika.
– No tak, Zlatuška, dnes ťa beriem do práce. Choď do svojho bytu, zabaľ si veci a ku mne. Budeš bývať v susednej izbe. Ja zatiaľ zavolám tvojim nadriadeným, – zasmiala sa Emília. Veronika odišla. Emília zavolala agentúre. Rozhovor bol nepríjemný, bez rozpakov zdvojnásobili poplatok, tvrdiac, že Veronika je ich najlepší pracovník. Emília si spomenula na rozhovor s dievčaťom a rozosmiala sa.
– A prečo ste najlepšiemu pracovníkovi platili len dve eurá a poslali k najviac otravnými a puntičkářskymi klientmi. Dosť s rečami. Zajtra podá výpoveď. Budem jej platiť sama. Nehovorte mi o jej zotrvaní v práci, inak na vás pošlem daňový úrad. Mám známosti, – a zložila telefón. Tak sa Veronika prisťahovala k Emílii. Teraz ráno bolo k raňajkám buď palacinky, syrníky, alebo lievance. Každé ráno povinné umývanie, utieranie, čistenie zubov. Pri rozprávaní vtipných historiek si Veronika hravo poradila so všetkým. Okná boli vyleštené do hlboka. Špina z pod nábytku zmizla. A zdalo sa, že všetko už bolo čisté a pripravené, Veronika sa stále nemohla uspokojiť. Utekala do knižnice, priniesla kopu časopisov, kníh. – Načo ti to je? – smiala sa Emília. – Je to pre vás. Možno sú tam nejaké cvičenia, ktoré by vám pomohli aspoň si sadnúť. Potom si kúpime vozík a ja vás zoberiem von. V štyroch stenách nie je žiadna radosť. Tam je čerstvý vzduch, vtáky spievajú, – snívala Veronika s hlavou v oblakoch. Emília sa rozplakala.
– Veronika, ani lekári mi nepomohli, a o cvičeniach hovoríš ty. Neprekračuj mi dušu. Viem, že to chceš najlepšie, ale, bohužiaľ, mi to už nepomôže.
Ale Emília ešte veľmi nepoznala Veroniku. Tá každý deň prišla do jej izby. Sadla si do kresla a rozložila časopisy a knihy. Ticho, len šepkajúce pery, čítala. Zvýrazňovala zaujímavé miesta ceruzkou.
A Emília to už nevydržala.
– No čo si tam našla? Ukáž mi to už.
Veronika nadšene vyskočila z kresla, vyhrabala jeden časopis z kopy a podala Emílii.
– Našla som jednoduché cvičenia. Ale musia byť vykonávané pravidelne a viackrát denne. Ale nebojte sa, mám to pod kontrolou. Ak, samozrejme, súhlasíte?
Emília si vzdychla.
– Aj tak ma v pokoji nenecháš, však?
Veronika pokrútila hlavou.
– No skúsme to.
Áno, bola to ťažká práca. Emília raz plakala, inokedy sa smiala. Vyhrážala sa, že Veroniku vyhodí. Ale postupne si zvykla. Cvičenia sa stali náročnejšími, ale účinok nebolo vidieť.
Dokým raz v noci Emília nezakričala:
– Veronika, poď sem!
Tá s obavami vybehla z izby a pribehol k Emílii.
– Kde bolí? Čo bolí? Kde je telefón?
Emília zakričala na ňu.
– Čo si tak zúfala. Pozri, lepšie skontroluj. Veľký palec na nohe sa pohybuje.
Veronika zarevala.
– Hurá! – a hneď si spomenula, že je ešte noc.
– Máte číslo na doktora? Ráno mu zavoláme. Nech príde a pozrie sa, – a začala tancovať po izbe.
Doktor prišiel. Netrpezlivú Veroniku poslali do jej izby, aby nezavadzala. Potom ju zavolali.
– Ty, dievča, si šikovná – povedal doktor s obdivom v hlase. – Teraz môžeme skúsiť ďalšiu operáciu. Riskneme to, Emília?
Tá zažiarila.
– Samozrejme, Ivan.
Celú operáciu Veronika trávila na chodbe. Čakala. Ale zo zvyku pomáhala. Komu pomôcť s barlou, keď ju niekto zhodil. Sestre doniesť medicínu v krabiciach na správne miesto.
Keď Ivan vyšla z ľana, Veronika mu s nádejou spýtala:
– A ako to dopadlo?
On si zložil čapku.
– Teraz len čas ukáže. Ale rehabilitácia bude dlhá. Náš pacient nie je najmladší.
Veronika zvolala:
– Budem na ňu dávať zvýšený pozor. Ďakujem vám veľmi pekne. Môžem vás pobozkať?
– Si slobodná, – priskočil Ivan.
Ona sa postavila na špičky a ľahko ho pobozkala na líce.
Kým Emília bola v nemocnici, Veronika bola prakticky stále pri nej. Odbehla len pre jedlo. Vývar, zeleninová polievka. Všetko podľa receptu doktora.
– Tá je tvoja dcéra alebo vnučka? Taký dohľad má?
– Nie, ešte lepšie. Moja opatrovateľka a môj ochranný anjel, ktorý mi poslala osud, – hrdo odpovedala Emília.
Keď Emília v špeciálnom korzete prvýkrát sadla do invalidného vozíka, obe sa objali a spolu sa rozplakali radosťou.
A keď prišiel syn s vnukom, Emília jednoducho rozkvitla.
– Teraz, mama, môžeme ťa vziať k nám, – vyhlásil syn.
Odozvilo sa rachotanie. To Veronika spadla tanier s koláčmi.
– Ako? Načo? – spýtala sa zarmútene a utekala do svojej izby. Plakať.
Emília sa s výčitkou pozrela na syna.
– Aký si nemotorný, Sergej. Veronika prestaň plakať. Poď sem.
Veronika sa objavila o pätnásť minút. S kufrom.
– Mám teraz odísť, alebo najprv upratať rozbitý riad? – zamračila sa, fňukajúc si do nosa.
– Tak si sadni! – prikázala jej Emília. – Slzy Stanule. Veci si ešte ani musíš baliť. Máš ešte papiere na vybavenie. Si moja bláznivka, čo by som bez teba robila? Pôjdeš s nami. Pôjdeme na krátku návštevu a vrátime sa.
Veronika sa vydala. Nie, nie za vnuka Emílie. Ale za nového suseda, ktorý sa nasťahoval do bytu vedľa Emílie. Dlho sledoval, ako Veronika nemohla otvoriť zle fungujúci zámok na dverách. Prišiel a pomohol, navrhol vymeniť ho za nový. Lebo tento už dosluhuje. Tak sa zoznámili.
Emília je spokojná. Nielenže bola najdôležitejšou hostkou na svadbe Veroniky a úspešne pôsobila na spoločenských udalostiach, aj keď na invalidnom vozíku. Tak Veronika o rok neskôr jej darovala vnúčatá, aj keď nie úplne vlastné. A manžel Veroniky, Kosti, často vozí všetkých na chatu, kde pijú čerstvé kravské mlieko a pochutnávajú si na čerstvých jahodách priamo z hriadok. Veronika totiž nevie na mieste obsedieť. Aká by to bola chata? Ak by na stole neboli žiadne bobule alebo zelenina…
