Dnes som si spomenul na jednu smutnú udalosť z môjho života. Nikdy som nezistil, prečo mama s otcom neostali spolu.
Mali sme tri roky, keď sa rodičia rozviedli. Mama sa so mnou presťahovala z mesta späť do rodnej dediny.
“Všetko si stihla,” pokýmkala stará mama Zuzana, keď nás vítala pri bránke. “Vyučila si sa, vydala sa, porodila, rozviedla sa. Vy mladí všetko tak rýchlo…”
Hovoria, že človeka treba súdiť podľa činov, nie slov.
Babička Zuzana bola dobrá žena. To, že stále niečo brblá a remcá, sme už dávno zvykli.
Ale aké palacínky pekla! Koľko rozprávok vedela…
Miloval som, keď ma babka uspávala. Sadla si na kraj postele, upravila perinu a začala pokojne rozprávať nejakú rozprávku.
Samozrejme, každé dieťa okrem rozprávok potrebuje aj lásku a nežnosť. Ale babka Zuzana “zalatkačky” nemala rada. Pobozkať pred spaním, objímať sa, hovoriť, ako ťa má rada – to nebolo pre ňu.
Mama od nej úplne prevzala spôsob komunikácie s blízkymi.
Niekedy som si myslel: Možno ma nemajú radi, keď ma neobjímajú?
Ale raz som ťažko ochorel a tri dni sa mi nedarilo lepšie, záchranka neprišla. Babka Zuzana odo mňa neodišla ani cez deň, ani v noci. Mamy vtedy nebolo doma, odišla niekam na výlet.
Keď si spomeniem, trávil som viac času s babkou než s mamou.
“Kedy príde mama?” stále sa pýtal.
“Až si usporiada osobný život,” odpovedala babka.
Čo to znamená “usporiadať si osobný život”, som ako malý chlapec úplne nechápal.
Ale opýtať sa som sa neodvážil.
Keď však maminy cesty boli čoraz menej časté a potom úplne prestali, myslel som si: Konečne si to “usporiadala”, teraz už bude s nami navždy.
Lenže chodila smutná. A ako keby ma nevnímala, stále myšlienkami niekde inde.
Potom mama ochorela. Najprv sme si mysleli, že to nič vážne, prejde to.
Prestala jesť, pri každej príležitosti sa pokúšala ľahnúť. Ale nespala, len ležala so zatvorenými očami.
“Treba ísť do mesta, ukázať sa dobrému lekárovi, urobiť testy,” povedala suseda, ktorú zavolala babka Zuzana.
“Nepôjdem nikam,” odpovedala mama, ktorá dovtedy mlčala.
Videl som, aké ťažko jej tých pár slov vyšlo.
O týždeň sa mame pokazilo. Do nemocnice musela ísť. Ale už sanitkou.
Vtedy som netušil, že vidím mamu naposledy…
A ostanuli sme s babkou Zuzanou sami.
Takmer si nepamätám tie dni. Všetko pripomínalo zlý sen. Babka, ktorá plače a zrazu zostarnela… Mamine veci, ktoré si beriem so sebou do postele. Prikrývam sa maminým teplým županom, tisknem si k hrudi rukavice, ktoré voňali po jej parfémoch.
“Keby som už mohla odísť,” vzdychala si babka Zuzana. “Aký smútok… A na koho ťa tu nechám…”
Prvýkrát ma pohladila svojou vrásčitou, uštatovanou rukou po hlave. Bál som sa pohnúť, aby mi ju nestiahla.
Postupne sme sa z toho dostali…
Chodil som do školy, potom pomáhal po dome, robil úlohy. Dni sa ťahali ako jarmo, jeden podobný druhému.
Až neskôr som si uvedomil, aký bol vtedy šťastný čas. Babka Zuzana sa o mňa starala, snažila sa nahradiť matku aj otca.
…Pätnásť rokov – nie je najlepší vek, aby si zostal sám na svete. Ale osud za nás rozhodol inak.
Raz babka Zuzana zaspala a už sa neprebudila. Ticho odišla vo sne.
Na pohrebe som nedokázal ani zaplakať. Vnútri bola len prázdnota a beznádej.
Vzali ma do detského domova.
Po pár dňoch ma zavolala riaditeľka.
“Janko, našli sme tvojho otca. Dnes si ťa príde zobrať. Poď si baliť veci.”
“Ale ja ho nepoznám…”
Išť niekam s cudzím mužom? Volať ho “otcom”? Na to som nebol pripravený.
“SpStál som pred ním, nevediac, či mám ísť alebo zostať, no v jeho očiach som videl to isté osamelé hľadanie, aké som mal celé roky vo svojom srdci.
