Mám známu, Zuzanu, ktorá má 70 rokov. Nedávno ju postihla mozgová príhoda a ocitla sa v nemocnici v jednej z bratislavských štvrtí. Presné dôvody nepoznám – či vek, či nezdravý životný štýl: nesprávna strava, málo prechádzok na čerstvom vzduchu, alebo možno oboje.
Jej syn, Ján, už niekoľko rokov žije v Košiciach, tisíc kilometrov od Bratislavy. Má vlastnú rodinu – ženu a dve deti. Keď sa Zuzana dostala do nemocnice, susedia zavolali záchranku. Ďalekí príbuzní sa o tom dozvedeli a teraz ju navštevujú, prinášajú lieky a slová útechy. Zuzana sa pomaly zotavuje, no zatiaľ nemôže vstať z postele.
Ján zavolal len raz. Poslal peniaze na lieky – a jeho účasť sa tým skončila. Neprišiel, nepýtal sa, ako sa matke darí. Má, ako vidno, vlastné problémy, ktoré potrebujú naliehavé riešenie. Nehľadí na to, čo sa deje s matkou. „Čo môžem urobiť, keby som prišiel?“ povedal niekomu z príbuzných. Podľa neho sú peniaze všetko, čo sa od neho žiada.
Naopak, ďalekí príbuzní chodia do nemocnice každý deň. Kupujú potrebné lieky, pýtajú sa Zuzany na jej zdravie, zisťujú u lekárov všetky podrobnosti, aby vedeli, ako na tom je. Ich starostlivosť je jediné, čo túto ženu v týchto ťažkých dňoch podopiera.
A tak sa pýtam: čo robíme my, matky, zle, keď sa k nám deti takto správajú? Som presvedčená, že vzťah detí k rodičom je odrazom toho, ako sme ich vychovali. Pozerajú sa na nás, vstrebávajú naše slová, činy, hodnoty. Ak sme boli chladní alebo nespravodliví, nemali by sme sa čudovať, že od nich dostaneme ľahostajnosť.
Verím, že neexistujú zlé deti alebo vnúčatá, len rodičia, ktorí nedokázali dať správny príklad. Ak chceš byť dobrým rodičom, ukazuj to svojimi činmi. Ak dieťa videlo, ako sa matka stará o vlastnú matku, poučí sa z toho. Ale v prípade Zuzany to bolo inak. Ján nevidel, aby jeho matka udržiavala kontakt so svojou matkou v posledných rokoch jej života. Zuzana sa odvrátila od vlastnej matky, a teraz jej syn opakuje túto cestu.
Život je ako bumerang: všetko, čo urobíme, sa k nám vráti. A napodiv, v tom je istá spravodlivosť. Zuzana, ležiac na nemocničnej posteli, obklopená cudzími ľuďmi a nie vlastným synom, teraz zozbierava plody svojej minulosti. Je to horké, no možno je to príležitosť zamyslieť sa – pre ňu aj pre nás všetkých.
