Ako to, že si nechceš zmeniť priezvisko? zvolala moja svokra v obradnej sieni na mestskom úrade.
Ema nikdy netúžila vydať sa. No keď mala devätnásť, otehotnela so spolužiakom, s ktorým chodila už tri roky. Nemala priveľa možností nechcela, aby jej dieťa vyrastalo bez otca.
I keď bol starší, stále sa správal detinsky a bol veľmi naviazaný na mamu. Zodpovednosti sa však nezľakol vyhlásil, že si ju vezme a bude sa starať o rodinu. Začali teda s prípravami na svadbu.
Ema by bola šťastná, keby sa mohla vydať jednoducho, no rodina naliehala na veľkú hostinu. Nechápala, prečo by mali míňať toľko peňazí na hostí, keď za tie isté peniaze mohli zaobstarať všetko potrebné pre dieťa. No nik ju nepočúval. O reštaurácii, svadobných šatách aj hosťoch rozhodla jej svokra spolu s Emou sestrou!
Keď ju poslali vyskúšať šaty, najradšej by nikam nešla. V duchu si vybavovala tie šaty samý volán, kamienky a čipka. Jej sestra so svokrou nikdy nevynikali vkusom. Keď povedala, že sa jej šaty nepáčia, obvinili ju z nevďačnosti a rozčúlili sa. Ema to však nechala tak, mala iné starosti: maturitu, skúšky, prípravu na príchod bábätka.
Na úrad prišla v jednoduchých bielych šatách, ktoré jej pristali a cítila sa v nich dobre. A práve tu sa to všetko začalo.
Rodina ženícha netušila, že Ema si chce ponechať svoje dievčenské priezvisko. On o tom vedel nenamietal. Zato svokra vyletela z kože a pred všetkými začala kričať:
A to akože nechceš mať jeho priezvisko?
Ema sa len usmiala a ustúpila bokom. Vedela, čo ju čaká zajtra svadobná hostina na manželovej rodnej dedine s celou jeho veľkou rodinou. Musela si šetriť sily. Ich manželstvo však trvalo iba zopár rokov. Ján bol zlý manžel a ešte horší otec. Každý víkend sedel pri počítači a o rodinu sa nestaral. Keď Eminej trpezlivosti došla iskra, zbalila si veci a odišla.
Svokra bola tým veľmi nespokojná. No naša Ema si konečne vydýchla po prvý raz cítila slobodu a šťastie.
