Čo tu na mňa kričíš?! rozčúlil sa muž. Veď sa tu snažím ošetrovať a kŕmiť tvoju ženu, a ty na mňa dvíhaš hlas?! Toto je čo za správanie! Vykrikovali po sebe ešte dobrú polhodinu, až kým vták nezachrípol a muž neunavil
Muž sa vracal domov po rannej zmene v bratislavskej fabrike. Pred sebou mal celé voľno, čo mu zlepšilo náladu už pred vchodom. No nešlo len o oddych. V sobotu večer ho čakala vysnívaná schôdzka so ženou, ktorú spoznal cez internet.
Písali si už vyše mesiaca: rozprávali si o práci, o záľubách, vymieňali si názory na život. Ako to býva. A teraz to konečne prišlo: zostávalo už len zavolať do príjemnej reštaurácie na Šafárikovom námestí, zarezervovať stôl a vybrať si oblečenie.
Pohľadom už takmer vliezol do vchodu svojho paneláku na Račianskej, kde obýval malý byt na štvrtom poschodí. Do vchodu ostávalo päťdesiat metrov, v hlave už súkal nové cestičky, keď
Zahriaklo ho práve to ale.
Priamo pred dverami, zo stromu, ktorý si nikdy nevšímal, sa mu k nohám zrútila vrana. Desivo sa rozbíjala, hlasno krákala, a po konároch nad hlavou poskakoval celý kŕdeľ. Výkriky, akoby sa stalo nešťastie.
No paráda, zamumlal. Toto mi ešte chýbalo.
Vrana sa dookola pokúšala postaviť, no práva nôžka jej zjavne visela zlomená.
A čo s tebou teraz narobím? zamrmlal nahlas.
Prižmúril oči, rýchlo stiahol bundu, opatrne ňou vranu prikryl, aby sa nemohla vyšmyknúť, a niesol ju k výťahu. Za chrbátom mu zneli zúfalé, ostré výkriky kŕdľa.
Doma položenú na stole opatrne prezeral zlomeninu. Vrana sa mu okamžite zahryzla do prsta.
Kurnik šopa, precedil, zápasiac s vtákom, a omotal jej zobák handrou.
Veterinári ho odbili vtákmi sa nezaoberajú. Kamaráti len krčili plecami. Vtedy mu napadlo: veď je predsa dobrý mechanik, niečo vymyslí sám.
Najprv vrane pripravil útulný peliešok: do nižšej papierovej krabice vystlal mäkké uteráky a položil na parapet. A meno jej dal rovno Dorota.
Dva hodiny vylepšoval dlahu: nožom a pilníkom upravil dve tenké lieštiny, spojil ich lepiacou páskou a opatrne pripevnil na nožku. Keď skončil, pozorne otvoril zobák.
Dorota sa pokúsila zaháňať opäť.
Kľud, upokojoval ju šepotom. Veď ti chcem pomôcť. Lenže takto to ďalej nepôjde. Budeš musieť jesť a piť.
Rýchle vyhľadávanie mu ukázalo ďalšie smery: rybárstvo a lekáreň. V prvom kúpil muchy, červíky, v druhom pinzetu a malú striekačku. Doma ho čakala výzva: doručiť potravu priamo do zobáka. Vodil jej vodu cez striekačku, ona sa bránila, krákala, muž na ňu frflal, ale nepoľavil.
Po niekoľkých kolách boli obaja vysmädnutí a unavení. Dorota sa napokon upokojila a zaspala. Muž tiež padol do postele.
Ráno to isté: kŕmenie, krákanie, vzdor. Zrazu si všimol, ako mu na parapete sedí mohutná vrana samec a pozorne sleduje dianie vo vnútri.
Nevediac prečo, pootvoril okno.
Ty si asi Dorotin manžel, však? Poď, pozri sa sám. Ja jej chcem iba pomôcť.
Vták sa s hlavou naklonenou na stranu pozeral dlho na Dorotu, potom opatrne vstúpil dovnútra.
Dorota slabunko skríkla. Vrana sa rozkričala na muža, rozhadzovala krídlami.
Prečo tu hulákaš?! urazene odvetil muž. Starám sa tu o tvoju lásku, a ty sa na mňa rozčuľuješ?! No toto!
Vrieskali po sebe polhodinu muž a vták, až kým vrana nezachrípla a muž neodpadol únavou.
Nakoniec bez slov postavil k vtákovi dve maličké krabičky: s červíkmi a muchami. Vták ich dôkladne prezrel a pustil sa do jedenia.
No jasné, uškrnul sa muž. Určite, bašti, kvôli tebe som to kupoval.
Sýty vták pristúpil k Dorote a začal jej jemne upravovať perie.
To je milé dojalo muža. Rodinné starosti. Nebojte, vytiahnem vám Dorotu. Len dohovor jej, nech nekúše a normálne papá.
Noc preletela. Ráno veľká vrana zas klopala na okno: pustili ju dnu, pozrela Dorotu, naraňajkovala sa.
Dobré ránko, zasmial sa muž. Asi sa už rozumieme.
Vrana s chápavosťou sledovala muža, ako Dorotu kŕmil.
Vtom ho zasiahol blesk uvedomenia.
Panebože zachytil sa za hlavu. Zase! Nestihol som zavolať, nerezervoval som stôl
V panike schytil mobil, vytáčal číslo.
Prepáčte ospravedlňujem sa, začal, s úprimnosťou vyrozprával príhodu, prečo nemal čas na reštauráciu.
Takže vám je nejaká vrana dôležitejšia než stretnutie so mnou?! uškrnula sa žena do telefónu.
Ale nie, tak to nie je nechápete, naozaj to bolo nutné
Nuž tak žite si s tou svojou vranou! odsekla a zložila.
Tak, a je po všetkom, povzdychol si muž hladiac vranu. Rande skončilo skôr, než začalo.
No tu veľká vrana zoskočila priamo pred neho na stôl, napla krídla, vypučila prsia a hrdo sa prešla zo strany na stranu, akoby ukazovala odvahu.
Muž sa zasmial:
Neviem, či rozumieš, ale cítim tvoju podporu. Myslíš, že nemám strácať nádej? Že treba zabojovať?
Vtedy niekto zazvonil. Na prahu stála susedka z piateho poschodia príjemná blondína Katarína, ktorá sa vždy pekne usmiala v výťahu.
Prepáčte, začala nesmelo. Ale okolo vašich okien už pár dní lieta kŕdeľ vrán. Je všetko v poriadku? Nič sa nestalo?
To sa len tak ľahko nevysvetlí, zasmial sa muž. Poďte dnu, uvidíte.
Vstúpila a ohromená zastala pri stole.
Neverím vy zachraňujete vranu?
Dorota, spresnil muž.
No tak vrana je Karol! rozosmiala sa susedka.
Jej smiech zvonil ako detské rolničky. Muž si uvedomil, že už dlho nič krajšie nepočul. Pozeral na ňu a rezignoval na nesplnené rande. Čo tam po ňom!
Karol opäť vystrel krídla a vtipne prešiel po stole, susedka sa rozosmiala ešte srdečnejšie.
Odvtedy všetko išlo ľahšie. Karol sa nápadne podlizoval susedke, len čo sa objavila, už sa česal a blížil k nej. Smiala sa, červenala. Dorota pochopila, že jej chcú dobre, prestala trucovať a začala jesť sama. Hojenie napredovalo. Muž dokonca zveril susedke druhý kľúč: keď bol v práci, ona chodila kŕmiť vtáka.
Začínala sa mu páčiť čoraz viac. Už sa chystal Katarínu pozvať von, keď sa stalo niečo ďalšie.
Neskoro večer, po druhej zmene, šiel domov. Bol to zvláštny deň na prestávke stihol kúpiť darček: strieborný náramok s malým červeným srdiečkom.
Tešil sa. No pod pouličnou lampou, z tmy vystúpili dve postavy.
Dávaj peňaženku, mobil, hodinky! povedal jeden, vytasil nôž.
A aj bundu dole! dodal druhý.
Muž sa nestihol ani zľaknúť.
Zhora sa v sekunde zrútil tmavý kŕdeľ. Ozvali sa výkriky hrôza, bolesť, zúfalstvo. Stovka zobákov udierala s besom. Vrány zaútočili na útočníkov.
Muž sa rozbehol domov. Ráno
Na prahu stála poblednutá Katarína, trasúca sa od napätia.
Bože môj! zvolala, objala ho. Žiješ! Myslela som, že to na teba zaútočili
Čo sa stalo? spýtal sa, hladkajúc ju po vlasoch.
V noci kŕdeľ vrán napadol dvoch chlapov. Takmer ich dohryzli na smrť. Sú v nemocnici v kritickom stave.
Usmial sa a spomenul si:
Kúpil som ti darček.
Ale to nemuselo byť, fakt habkala.
Keď jej ukázal strieborný náramok so srdiečkom, usmiala sa a poláskala ho po líci.
Je to krásne. Ďakujem, povedala. Chcela si ho vziať, ale
No toto ale
Kŕdeľne priskočil Karol a šikovne uchmatol náramok z mužovej dlane. Pristál pri Dorote a položil trofej k jej labke.
Obaja sa od smiechu takmer zlomili.
Kúpim nový, sľúbil jej muž.
Karol rozprestrel krídla, hrdo vypnul hruď a víťazne zahrešil krrrk!. Dorota si náramok vzala a schovala v krabici.
A muž a žena sa bozkávali na prahu bytu.
A čo na tom záleží, že rande nevyšlo? Rodina je rodinapráve v tej chvíli sa z izby ozvalo dunivé kraak!, akoby všetci vtáčí obyvatelia bytu naraz chceli pripomenúť, kto je tu skutočný pán.
Katarína sa s úsmevom zahľadela na muža, nehanebne pohladila Karola po hlave a podala mu kúštik syra. Karol spokojne zmlaskol, Dorota s náramkom zacinkala v krabičke a muž si v tej chvíli uvedomil, že z tejto domácnosti sa už dávno stalo niečo viac než len útočisko pre zranených. Bolo to poprepájané hniezdo náhodných priateľstiev; nečakaná rodina, kde každý mal svoje miesto pán, pani, vrana aj láska.
Kŕdeľ vonku naňho čakal zakaždým, keď otvoril okno ako by strážil nielen Dorotu, ale aj muža, ktorý sa odvážil konať pre iných niečo dobré.
A tak, keď ďalšie sobotné ráno odrážalo slnko od šafranu na parapete, muž a Katarína sedeli pri stole s kávou, Karol a Dorota hrali svoj popoludňajší divadelný kúsok a zvonku sa k vánku miešal jemný krákot bratislavských vrán.
Nikto si už na nesplnené rande nespomenul. Pretože niektoré dni v živote prinesú viac, než čakáš len musíš občas načúvať aj tomu ale, čo znie trošku nezrozumiteľne, trochu krákaním, a niekedy je to presne ten dôvod, prečo život začne konečne dávať krajší zmysel.
