Prečo ku nám niekto chodí na návštevu? Ani si vás nepamätám!
– Ahoj, Marienka!
– Dobrý deň! – odpovedala prekvapene Mária. Číslo nebolo uložené, hlas nepoznala, ale oslovili ju po mene.
– Tu je teta Líza z Košíc, Andrejova teta. Na vašu svadbu sme nemohli prísť, ale teraz sme si našli čas, a tak sme sa rozhodli vás navštíviť. Chceme sa zoznámiť s novými príbuznými.
Mária bola zaskočená a nevedela, čo povedať. Nevedela, že Andrej má tetu v Košiciach. Od svadby už uplynul viac ako rok, a nikdy sa o tejto tete nehovorilo.
– Asi ste sa pomýlili v čísle.
– Ste Mária?
– Áno, ale nepočula som, že by Andrej mal tetu v Košiciach.
– Andrej Nikifor váš manžel?
– Áno, môj manžel.
– No, som jeho teta.
– To je pekné, že ste jeho teta, ale nemusíte k nám chodiť.
– Prečo?
– Nemáme čas, ani nemôžeme prijať hostí.
– Také pohostinstvo som nečakala…
– Prepáčte, nemám teraz čas na rozhovor.
Tu Mária prerušila rozhovor. Bola dievčaťom, ktoré vedelo stáť si za svojím, ani trochu bojazlivá.
– Práve hostia nám ešte chýbali. Doma sa spýtam Andreja na tetu z Košíc. – Rozhodla sa a venovala sa svojim záležitostiam.
Večer zavolala svokra.
– Mária, ahoj! Už dávno ste sa nezastavili.
– Dobrý večer, Irena! Zajtra sa zastavím, prinesiem vám potraviny a kúpila som aj vitamíny.
– Ďakujem, Marienka. Máme všetko, len sa nám cnie. Volala ti Lýdia?
– Volala pani, predstavila sa ako Andrejova teta, chce prísť na návštevu. Povedala som, že teraz nemáme čas na hostí.
– Volala aj mne, sťažovala sa, že si bola k nej hrubá.
– Irena, môžem byť hrubá? Poznáte ma.
– Práveže vás dobre poznám. – Irena povedala ironicky.
– Som za volantom. Porozprávame sa zajtra.
So svokrou nemala Mária od začiatku jednoduché vzťahy.
Andrej vyrastal v rodine vojaka. Otec, Dimitrij, bol prísny človek a syna si vychovával podľa svojho. V jeho prítomnosti sa Andrej správal vždy príkladne. No otec často služobne odchádzal.
Keď nebol doma, Andrej bol nezvládnuteľný. Neustála kontrola matky ho dráždila. Čím viac ho matka opatrovala, tým častejšie sa uchyľoval k nezbednostiam. Chodil poza školu a vynechával športové tréningy. Matka sa nesťažovala otcovi, lebo vedela, že by prišlo k prísnemu trestu, a syna ľutovala.
Keď Andrej dospel, matka ho mala stále pod dohľadom. Volala mu niekoľkokrát denne, dokonca ho šla niekedy počkať po práci, predstierajúc, že sa práve v tej chvíli ocitla nablízku.
Všetci Andrejovi priatelia sa oženili, jemu sa už blížilo tridsiatka a matka sa začala báť, že jej šikovný a pohľadný synost stále zostane slobodný.
Matka sama už začala hľadať nevestu medzi dcérami svojich kamarátok, čo Andreja pobavilo. Nevesta sa mu však nenaskytla, hoci ženích bol v očiach mnohých atraktívny.
A potom prišiel vytúžený moment. Syn oznámil, že cez víkend predstaví rodičom svoju snúbenicu.
Otec synovi výber schválil, ale matka z nevesty nadšená nebola. Irena bola zvyknutá rozhodovať vo všetkom v rodine sama, a muži ju vždy poslúchali.
Mária sa správala sebavedomo, nepotrebovala svokrine rady, a ak sa stali konflikty, Andrej držal stranu manželke.
Bývali v Andrejovom byte, ktorý im rodičia pomohli kúpiť ešte pred svadbou.
Na začiatku si svokra bez pozvania prichádzala skontrolovať poriadok, ale niekoľkokrát jej Mária veľmi presvedčivo povedala:
– Nemusíte k nám prichádzať bez ohlásenia ani v našej neprítomnosti, inak budeme nútení odobrať vám kľúče alebo zmeniť zámky.
– Ten byt nie je len syna, ale aj náš, pomohli sme Andrejovi ho kúpiť. Takže mám právo sem kedykoľvek prísť.
– Vysvetlite: prečo a čo tu máte robiť?
Svokra bola zaskočená. Povedať, že chce skontrolovať poriadok, by bolo trapné a smiešne. Mária však pokračovala.
– Teraz som pani domácnosti v tomto byte ako manželka vášho syna. A vyžadujem, aby ste dodržiavali moje podmienky. Kľúče máte pre núdzové situácie, nie na to, aby ste sem prichádzali kedykoľvek v našej neprítomnosti.
– Som matka, my sme syna vychovali a všetkým ho zabezpečili. Ty si prišla do tohto hotového domu…
Mária ju prerušila.
– Vychovali ste ho – ďakujem! Ale do tohto domu ma pozval môj manžel, a ako jeho manželka som tu pani. Na iné podmienky nepristúpim.
Andrej svoju manželku podporil, matka sa urazila. Mladý pár si ale jej trucu nevšímal. Otrasená svokra sa po pár týždňoch zmierila.
Odkedy sa viac neobjavovala s kľúčom, prichádzala, keď bola doma Mária a zavolala pred príchodom. Mária ju zakaždým pohostila čajom alebo pohárom vína.
Na začiatku si svokra mohla dovoliť pripomienky na neporiadok, ale Mária to zobrala s humorom a návrhla jej, aby pomohla upratať.
– Prepáčte, v práci máme veľa. Ak sa vám zle býva, upracte. Nebudem sa hnevať, rada by som si odpočinula.
– Nič tu nemáte pripravené, čo jete?
– V chladničke je všetko, kto je hladný, ten si varí. Nehanbite sa, zoberte si, čo chcete.
Postupne sa vzťah ku neveste zmenil, dokonca si s ňou svokra vytvorila priateľský vzťah. Často prichádzala s darčekmi.
Aj Mária s Andrejom sa zastavili u svokry na večeru, prinášali potraviny. Otec, aj keď odišiel do dôchodku, stále pracoval a svokra potrebovala pozornosť.
– Čo by ste potrebovali, priviezem vám to autom, načo by ste sa namáhali s taškami.
Tentoraz sa Mária zastavila u svokry, večerali spolu. Synovi tiež zabalila uvarené jedlo, aby Mária doma nemusela variť. A samozrejme, rozhovorili sa o tete.
– Čo ti teta Lýdia povedala?
– Chcú prísť na návštevu. Povedala som, že teraz na hostí nemáme čas.
– Dobre si urobila. Odkiaľ má tvoje číslo?
– Netuším.
– Za polhodinu mi znova zavolala. Je to moja sesternica. Skoro sa s ňou nekontaktujeme. Mala ťažký život, rozpadlo sa jej manželstvo, druhé manželstvo nebolo úspešné. Teraz býva na východe Slovenska, zas sa vydala. Má dom, záhradu, nejaké zvieratá. Tento rok sa dcéra chystá do Bratislavy na univerzitu.
– A my s tým máme čo do činenia?
– Chce prísť, chce sa stretnúť. Má len tú jednu dcéru, bojí sa o ňu. Chce, aby sa o dievča niekto postaral.
– Chce len, aby sa jej dcéra nasťahovala k nám.
– Nie je ľahké odmietnuť pomoc príbuzným.
– Čo je na tom nepríjemné? Kedy ste sa s nimi naposledy bavili? Andrej si ich nepamätá. Máte ich adresu? – Mária pokračovala bez čakania na odpoveď. – Nehľadajme si problémy. Nepoznám ich a prvýkrát o takej rodine počujem.
Po rozlúčení so svokrou Mária odišla domov. Andrejovi povedala o telefonáte, ale ten na to nijak nereagoval, a príbeh sa zabudol, ale neskončil.
Prešla týždeň, bol voľný víkend, sobota. Mária s manželom nemali plány na víkend, rozhodli sa jednoducho si oddýchnuť. Po obede zazvonil zvonček.
Mária bola v tom čase v kuchyni, Andrejovi sa nechcelo vstávať z pohovky.
– Čakáš niekoho?
– Nie! Otvor, mám špinavé ruky.
– Načo, ak nikoho nečakáme. – Andrej zafrfľal a išiel otvoriť.
Na prahu stáli traja. Andrej si domyslel, že to je teta Líza s rodinou, spoznal ju až po chvíli, pretože ju videl veľmi dávno, keď bol ešte malý.
– Nečakali ste nás, ale my sme prišli. – povedala živým hlasom, nesúc do bytu tašky, a muž išiel ešte po veci.
– Áno, naozaj sme dnes nikoho nečakali. – povedala smútkom Mária. Chvíľu sledovala mlčky, pozerajúc na muža. Neostalo nič iné, len ponúknuť hosťom vstúpiť.
– No, drahí hostia, vstúpte. – Povedané to bolo s iróniou. – Myslím, že vy ste teta Lýdia.
– Áno, Lýdia Andrejová, toto je moja dcéra Zuzana a manžel Karol. Neľakajte sa, u nás dlho nezotrváme.
Mária dala hosťom možnosť opláchnuť si cestovný prach a pozvala ich na stôl, podotkla pritom, že príchod na návštevu bez pozvania nie je slušný.
– Nečakali sme vás a nič sme nepripravili, tak sa uspokojte s tým, čo je v chladničke.
– Všetko máme pripravené. Prichádzame s darčekmi. Všetko to je domáce, vypestované našimi rukami.
Teta Lýdia sa hneď pustila do rozbaľovania tašiek, naložila na stôl jedlá, syry, klobásky. Po kuchyni sa šírila vôňa domácich údenín. V ďalšej taške bolo med a džemy, sušené ovocie.
– Prečo toho máte toľko! To tu nezjeme, nie je kde to uložiť.
– Rozdeľte sa so svokrovcami. Čo tu máte všetko z obchodu, ale toto je domáce, bez chemikálií. Džemy a pickles, to sa nemusí do chladničky.
Kým Mária s hosťami rozoberala tašky, Andrej zavolal matke, s otcom už vyrážali. Teta Lýdia hneď všetko vysvetlila.
– Cieľom našej návštevy nie je len zoznámenie a stretnutie s rodinou. Tento rok Zuzana končí školu. Chce ísť na univerzitu. Tak sa chceme zoznámiť s príbuznými, aby prípadne v prípade problémov mala zázemie. Pri univerzite je internát, bude tam bývať. Je to dobré dievča, šikovné.
Po čase zmizla nepríjemnosť. Lýdia Andrejová bola príjemná osoba, Andrej s jej manželom tiež našli spoločnú reč. Prišli aj Andrejovi rodičia.
Stala sa z toho veselá oslava. Mária sa uvoľnila a úprimne sa smiala. Všetci ocenili delikatesy od Lýdie Andrejovej. Údený slovenský syr, domáce údené mäso, klobásky – všetko bolo veľmi chutné.
Nečakaná návšteva sa zmenila na milé rodinné stretnutie. Rozprávali si o svojich rodinách a rokoch prežitých. Spomínali si na mladosť a zdieľali novinky o príbuzných. Lýdia Andrejová so smútkom spomínala na rodný dom.
– Chcem sa ísť pozrieť do svojej dediny, dlho som tam nebola. Všetci sa asi odsťahovali do miest.
Svokra pozvala príbuzných prenocovať u nej, lebo u Márii a Andreja by to bolo priúzke. Po dohode sa rozhodlo, že Zuzana zostane s mladými a Lýdia s manželom pôjdu prespať k svokre. V nedeľu sa Mária s Andrejom prešli so Zuzanou po Bratislave, ukázali jej Hlavné námestie, Most SNP, Hrad.
V pondelok skoro ráno teta Lýdia s manželom prišli po Zuzanu. Mária s Andrejom sa s nimi rozlúčili a ponáhľali sa do práce. Začínal sa nový pracovný týždeň.
Večer po práci Mária s Andrejom rozoberali nečakanú návštevu. Bolo im čudné, že prišli priamo k nim a nie najskôr ku svokre.
– Boli to príjemní ľudia, som rada, že sme sa zoznámili. A prečo ste sa tak dlho nekontaktovali?
– Neviem, musím sa opýtať mamy, ja som chodil do druhej triedy, keď k nám teta Lýdia so Zuzkou ešte ako malou prišla.
– Pozvali nás k nim. Možno by sme ich mohli navštíviť. V lete autom k moru, cestou by sme sa u nich zastavili na pár dní. Na spiatočnej ceste by sme zobrali Zuzanu do Bratislavy. Dúfam, že sa na univerzitu dostane.
Zuzana sa dostala na univerzitu. Zostala u nich niekoľko dní a potom, keď si zariadila všetko potrebné, presťahovala sa na internát. Občas prišla na návštevu. Andrej a Mária návštevu k moru odložili – v rodine očakávali prírastok.
