Pre niekoľko rokov, keď som ešte bývala v starom dome pri Brezni, som si po dlhých skúsenostiach rozhodla, že do svojho domova už viac nebudem zvaniať návštevníkov. Nie preto, že by mi chýbeli peniaze na ich pohostenie vlastne som mala peknú záhradu, stôl na jedlo a všetko potrebné, aby som ich mohla pohostiť.
Rozhodnutie som však motivovala tým, koľko času a energie som musela venovať príprave jedla a následnému upratovaniu. Dokážem variť a som v tom naozaj dobrá, ale neznamená to, že ma napĺňa radosťou tráviť pol dňa v kuchyni. Pre svojich deti a manžela Jána som si vždy našla nejaký nový nápad, ale pre hostí, ktorých som chcela všetkých uspokojiť, som nebola ochotná míňať svoj dych a silu. Keď prišli priatelia alebo príbuzní, nemala som inú možnosť, než stráviť polovicu dňa v kuchyni, zatiaľ čo ostatní si užívali oddych. Hostia zriedka ponúkli pomoc prišli predovšetkým na chvíľu odpočinúť. A keď ich po rozchode opustili, zostával som ešte niekoľko hodín čistiť po ich pobyte.
Upratovanie som musela robiť aj počas ich návštevy. Nie že by po nich zostalo v dome kopáč odpadkov; nekopali balíčky od čokolády na podlahu a dom nevyzeral ako skriňa na odpadky. Skôr však vznikla neporiadok nábytok bol posunutý, hračky roztrúsené po všetkých izbách, posteľná bielizeň musela byť vymenená. Na stolovej pregeň sa objavili škvŕny od detí, závesy tiež. Raz ma prekvapili, keď ich synček Matej prevrátil vázu na parapete; museli sme nielen zamiesť zem, ale aj zemiakovať zem a zasadiť nový kvet. Niekedy sa podarilo aj rozbiť zámok alebo poškodiť dverovú kliknutú.
Deti sú vždy nepredvídateľné a nie je možné neustále dohliadať na každé ich činy, ani ich trestať za to, čo robia. Ich rodičia často neprichádzajú a zostávajú s ostatnými priateľmi alebo príbuznými. Tak som teda musela nielen variť, ale aj po nich celú domácnosť upriamiť.
Hostia často chceli viac informácií o našom rodinnom živote. Keď som vedela, že niekto príde, ani na chvíľu nenechávam práčku bežať, ani neperiem spodnú bielizeň; všetko sa schováva v skrinkách. Avšak to ich neodradí od toho, aby ma požiadali otvoriť skriňu a ukázať, čo sa v nej skrýva. Niektorí dokonca prehliadli kuchyňu po svojom, čo mi spôsobovalo veľký stres bolo to ako narušenie osobného priestoru. Náš malý byt v centre Bratislavy bol plný nábytku, váčok a kvetináčov visiacich zo stropu; hostia si často vytrhli nejakú vetvu, aby si ju odniesli so sebou.
Často som sa zamýšľala, či som sama problém, že tak zle zvládam príchod hostí. No keď som pozorovala, koľko ľudí naozaj prijde, uvedomila som si, že nechcem ďalej míňať silu a energiu na varenie a následné čistenie. Radšej sa stretnem s priateľmi na kávu v miestnej kaviarni, prebudem sa na prechádzku v Liptovskom parku a vrátim sa domov k čistému, upratanému domu.
