Môžete u nás bývať, načo vám je ten hypotekárny úver? Dostanete náš dom! povedala moja svokra.
Moja svokra sa stále snaží odhovoriť nás od hypotéky. Presviedča nás, aby sme bývali s nimi, lebo ich dom aj tak raz prejde na môjho manžela, keďže je ich jediným dedičom. No jeho mama má len štyridsaťpäť rokov a otec štyridsaťsedem.
Ja s manželom sme rovesníci, obaja máme dvadsaťpäť. Pracujeme, naše platy nám stačia na prenájom bytu, a ja nechcem narušiť vzťahy s rodinou môjho muža kvôli každodenným drobnostiam.
Rodičia môjho manžela tlačia na to, aby sme bývali spolu. Moji rodičia majú trojizbový byt, miesta je dosť pre všetkých, ale nechcem bývať na cudzom, kde sa budem cítiť ako hosť. Ani u rodičov môjho muža by som nebola celkom vo svojej koži.
Keď začala karanténa, majiteľka nášho prenajatého bytu v Bratislave nás požiadala, aby sme sa vysťahovali, lebo jej neter mala prísť s rodinou. Nepodarilo sa nám hneď nájsť nový byt, a tak sme museli ísť k jeho rodičom. Svokra aj svokor nás prijali s otvorenou náručou. Moja svokra ma vôbec nešikanovala, len mi stále pripomínala, čo robím zle, čo ako nerobiť. Bola však úplne iná než moja mama.
Už predtým sme s manželom uvažovali nad hypotékou, ale práve v tej chvíli nám došlo, že je načase to riešiť. Povedali sme si, že pokým môžeme, mali by sme šetriť čo najviac. Samozrejme, chcela som sa od svokrovcov odsťahovať čo najskôr, ale vedela som, že ak pôjdeme naspäť do prenájmu, ďalšie roky budeme šetriť na vlastné bývanie.
Svokrovci sa nám do ničoho nestarali, no mali svoje rituály a návyky, ktoré sa líšili od našich. My s manželom sa im stále prispôsobujeme, lebo sme na ich pôde. Na pohľad to nie je nič vážne, ale predsa som sa cítila medzi svokrovcami neisto.
Od prvých spoločných dní ma svokra odzvonila z kuchyne. Jemne mi vysvetlila, že to je jej kráľovstvo a tam nemá nikto iný vstupovať. Lenže ja mám problém jesť jej jedlá dáva do nich priveľa korenia a cibuľa je úplne všade.
Možno to niekto pokladá za banalitu, no ja to vnímam vážne. Keď som sa rozhodla variť si sama, svokra sa dotkla, vraj z nej robím zlú gazdinú.
Každý piatok robí svokra veľké upratovanie. Po práci poupratuje celý dom. S manželom sa vraciame domov unavení a túžime len ľahnúť do postele, no svokra sa hnevá, že robí všetko sama. Keď som sa jej spýtala, prečo neupratuje cez víkend, povedala mi, že víkend je na odpočinok.
Takýchto drobností je dosť. Po celý čas ma hriala myšlienka, že svokra sa mi nevysmieva, že to je len jej spôsob života a že toto je v mojom živote len prechodné obdobie.
S manželom sme sa dohodli, že rodičom nepovieme, že šetríme na vlastný byt. Platili sme polovicu poplatkov za energie, dávali svokrovcom peniaze na nákupy a zvyšok sme si odkladali bokom. Raz sme sa bavili o aute, čo si práve kúpil manželov bratranec. Vtedy sa svokor opýtal manžela, či by sme nemali uvažovať aj my nad autom manžel mu povedal, že naším cieľom je bývanie.
Koľko rokov chcete šetriť? pýtal sa svokor. Manžel mu vysvetlil, že nešetríme priamo na byt, ale na vlastné bývanie s hypotékou.
Môžete bývať pri nás, načo vám je hypotéka? Dom bude váš! povedala svokra.
Snažili sme sa im vysvetliť, že chceme mať svoje vlastné bývanie. Rodičia však tvrdili, že je hlúposť platiť banke, keď môžeme bývať s nimi. Keď svokra zistila, že nás nepresvedčí, začala presúvať tému na deti vraj by sme mali myslieť na rodinu, nie na hypoteku.
Každý deň sme počúvali jej argumenty pre spoločné bývanie. Na mňa jej slová neplatili, ale môjho manžela začali presviedčať. Raz mi povedal, že jeho mama má pravdu:
Načo sa zadlžovať, Nikolka? Moja mama má rozum. Bývame tu v pokoji a keď príde čas, dom bude náš.
O päťdesiat rokov bude ten dom náš? vybuchla som.
Po tomto rozhovore začal manžel častejšie spomínať, že sú jeho rodičia už starší a raz budú potrebovať opateru, že hypotéka nás priviaže, hlavne keď budem na materskej dovolenke.
Ja však túžim byť pani domu hneď, nie čakať, kým svokra raz odíde…
Dnes, keď si píšem tento zápis, uvedomujem si, že sloboda má pre mňa väčšiu hodnotu než pohodlie bez dlhov. Žiť na cudzej pôde, aj keď je to rodina, nikdy nebude úplne môj domov. Naučil som sa, že vlastné bývanie nám dáva nielen nezávislosť, ale aj dôstojnosť a kvôli tomu sa oplatí šetriť, investovať a trpezlivo čakať na ten náš vlastný byt v Bratislave, hoci to bude ešte pár rokov.
