Prechádzka po oblakoch
Zo sivého neba mrholil drobný dážď. Ján vystavil tvár nateky a pokožka sa mu okamžite pokryla jemnou vodnou prachovinou. Zhlboka vydýchnul vlhký vzduch plnými pľúcami.
Za chrbátom sa s kovovým zvukom zatvorila brána väzenia. Popravil si remeň športovej tašky previsnutej cez rameno a rýchlym krokom vykročil pozdĺž vysokého murovaného plotu…
***
Pred dvoma a pol rokmi
Ján šoféroval auto mestom, snažiac sa potlačiť v sebe rozčúlenie a hnev. Kam sa podela láska? Prečo sa on a jeho manželka prestali chápať? Na sedadle spolujazdca neznesiteľne zvonil zabudnutý telefón.
Melódia zrazu utíchla.
“Takto lepšie,” prepadol cez zuby Ján.
Ale nestihol dojsť ani k ďalšej semaforke, keď mobil zazvonil znova.
“Čo ešte?” podráždene sa spýtal a zdvihol telefón.
“Jano, už to viac nezvládnem. Utekol si, nedohovorili sme…”
Eva stále hovorila a hovorila, pokračujúc v rozhovore začatom doma. Jej slová sa mu vŕtali v hlave, bránili mu myslieť a sledovať cestu. Chcel zakričať: “Drž hubu!”
“Prečo mlčíš?” zvýšila hlas manželka.
“Viem, čo odo mňa chceš počuť. Súhlasím. Je lepšie sa rozísť, ako sa mučiť ďalej.” Dupol na brzdu, tesne pred červenou. Telefón mu vyšmykol z ruky, no zázrakom ho chytil.
“Oci…” ozval sa plačtivý hlas dcéry. “Neodchádzaj, oci!”
“Čo, Anička? Neodchádzam, neplač. Čoskoro budem doma…”
Zozadu zablikal ostrý signál.
“Idem, idem,” odsekol Ján netrpezlivému vodičovi.
Stlačil plyn a hodil mobil na sedadlo, sekundu prešiel pohľadom. V tom okamihu auto narazilo na neviditeľnú prekážku a náraz idúceho auta ho posunul vpred. Bezpečnostný pás mu za sekal do hrudníka, keď ho hodilo na volant.
“Do pekla!” zanadával a vyskočil z auta.
Na mokrom chodníku pred kolami jeho auta ležala tvárou nadol mladé dievča…
“Zavolajte záchranku!” zakričal do zhluknutého davu, potom sa sklonil nad dievčaťom.
Takto skončil jeho obyčajný život, v ktorom bola práca, manželka, dcéra…
Jána odsúdili na dva roky. Cítil, že ho potrestali mierne. Keby niekto zrazil jeho Aničku, zabil by vodiča vlastnými rukami na mieste.
Manželka okamžite podala na rozvod, o pol roka sa vydala a odišla s dcérou do iného mesta. Teraz pochopil, že mala milenca dávno pred nehodou. To bol dôvod, prečo ho provokovala do hádok.
***
Ján
Vystúpil na štvrté poschodie a zazvonil na svoje bytové dvere, vediac, že ho nikto nečaká. Potom stlačil tlačidlo u susedných dverí.
“Ján?! Vrátil si sa?” spustila rukami staršia suseda. “Tvoji odišli, vieš?”
“Viem. Nezanechali kľúče od bytu?”
“Áno, samozrejme, hneď prinesiem.” Žena sa šuškajúc vydala do izby. Za chvíľu sa vrátila so zväzkom kľúčov. “Tu máš. Príď, ak čo, ja som stále doma.”
Byt ho privítal dusivým tichom. V detskej izbe na gauči sedel zabudnutý plyšový medveď, ktorý dal Aničke na piaty narodeniny. Pritlačil si medveďa k tvári a vdýchol známu vôňu dcéry, potlačujúc vzdych.
Dlho sa namáčal vo vani, potom hneď zaspal. Zdalo sa mu, že spal aspoň celý deň, ale hodinky ukazovali pol siedmej večer, keď sa prebudil. Hrozne chcel jesť.
Na normálnu prácu s prepustením nebrali. Ján sa uchytil ako skladník v pekárni neďaleko domova. Na začiatok to stačilo.
Predtým sledoval filmy, čítal správy, písal sa s priateľmi na sociálnych sieťach. Keby mal počítač, mohol by skúsiť zarobiť online. Ale notebook si zobrala manželka.
Ján predtým dobre zarábal, mal odložené peniaze. Auto neustále žiadalo investície, no manželka mu vyčítala každú korunu. Eva o jeho úsporách nevedela. Prehrabal sa v skrýši a zaradoval sa, keď našiel peniaze na mieste. A mal riešenie. Na druhý deň kúpil lacný notebook.
Teraz prichádzal z práce a sadal si k počítaču. Prechádzal správy, pozeral ponuky práce, nahladal sa aj na sociálne siete. Keď našiel Aničkin profil, takmer vyskočil z radosti. Pozeral si fotky na jej stránke a čudoval sa, ako vyrastla.
Nepísal jej. Nevedel, ako by na to reagovala bývalá manželka. Mohla by dcére zakázať s ním komunikovať. Ale každý deň navštevoval jej stránku a sledoval Aničkin život. Prišiel čas, napíše jej a požiada o stretnutie. Ale nie teraz.
Raz mu napadlo nájsť to dievča, ktoré zrazil. Vtedy mala pätnásť. Výsluch, súd, dva roky… Teraz by mala osemnásť. Jej meno by nikdy nezabudol, no tvár si pamätal už len matne. Keď ju otočili a dali na nosidlá, bola od krvi a blata. Spoznal by ju?
Zadal do vyhľadávania jej údaje a prechádzal profily, ktoré mu počítač našiel. Jedna mu pripadala zvlášť povedomá. Dievča sa usmievalo, no oči zostali vážne a prísne. Prístup k jej stránke bol obmedzený.
Ján jej napísal a požiadal o priateľstvo. Povedal, že vyzerá ako jeho dcéra, ktorú mu manželka po rozvode odviedla ďaleko a nedovolí mu ju vidieť. Klamal, samozrejme. Čo iné mohol dospelý muž v jeho veku napísať osemnásťročnému dievčaťu?
Potreboval nájsť spoločnú reč. A tak jej povedal, že dlho ležal v nemocnici po nehode, nemohol chodiť. Proste vymýšľal, aby ju zaujal. Písal ako Dano z nového účtu, nahral tam staré fotky.Dni plynuli a Ján napriek bolesťi a pocitu viny postupne našiel pokoj v tichých rozhovoroch s Zuzanou, ktorá mu jedným dňom prizná, že ho už dávno spoznala, len čakala, kedy konečne príde čas na pravdu.
