Dnes sa nebo znova nahnevalo. Už niekoľko nocí v kuse sa trese a búri, akoby niekto zhora hádzal obrovské kamene priamo na zem. Prebudili sme sa s mamou naraz. Rýchlo ma zabalila do deky, pritlačila ku sebe a zobrala ma do kúpeľne.
Keď začne tá strašná lomoz, vždy sa tam schovávame – v tej najmenšej miestnosti nášho bytu, vedľa vedra a uterákov. Sadli sme si na studenú dlažbu. Mama šepkala modlitbu. Pozeral som sa na jej pery – triasli sa, ale stále šepkala: aby som ja, jej malý chlapec, bol zdravý, aby bol zas pokoj… aby skončila vojna.
Neviem úplne pochopiť, čo je vojna. Ale viem jedno – otec tam je. Kde je vojna. A tiež viem, že práve kvôli nej je nebo také zlé a hlučné. Tak mi povedali chalani z dvora. Lenže ja som ich už dlho nevidel – mama mi nedovolí ísť von. Ona chodí len raz za deň – do obchodu. Kupuje len chlieb.
Sedel som a počúval jej modlitbu. Bolo mi trochu smutno… a nudilo sa mi. Spomenul som si na Lízu – môjho mäkkého medvedíka. Vždy mi pomohol, keď som sa bál.
„Mami, prines mi Lízu, prosím,“ požiadal som ju.
Pozrela sa na mňa, pevne ma objala.
„Teraz hneď?“
„Áno, chcem ho objať. On mi pomôže.“
Mama vždy urobila všetko, čo som chcel. Aj dve zmrzliny za deň – to mi dovolila. Prikyvla, usmiala sa a povedala:
„Len odojdi odtiaľto, dobre?“
Prikyvol som. A čakal.
Prešlo možno pár minút. Vtom zem zacúvala. Niečo buchlo tak silno, že sa celý dom zatrasol. Z padla dlaždička, ktorá sa odlúpla zo steny. Bál som sa. Strašne. Ale mama mi povedala, aby som nevychádzal, tak som zostal. Začal som počítať – od jednej do stovky. Chcel som ísť až na dvesto, ale zabudol som, čo je po stovke. Mama sľúbila, že keď budem mať sedem a pôjdem do školy, naučím sa to všetko. Veľmi sa na ten deň teším.
Začal som znova počítať, ale mama sa nevracala. Volal som ju. Najprv ticho, potom hlasnejšie. Nikto neodpovedal. Tak som, triasúc sa, vyšiel do chodby.
Vzduch bol plný prachu, akoby hustá hmla. Na podlahe – trosky. Všetko vyzeralo inak. Prišiel som k izbe, kde sme zvykli pozerať kreslené rozprávky. Ležala tam stena. Polovica stropu sa tiež zbortila. Niekde pod sutinami mala byť Líza… a možno aj mama.
Chcel som zakričať, ale spomenul som si: keď sa nebo hnevá, nemá sa kričať.
Napadlo mi, že mama sa preplašila a vybehla na ulicu. Asi ma tam čaká. Musím ju nájsť.
Všimol som si, že jej papuče zostali v chodbe. Takže utekala bosá. Obliekol som si bundu a vyšiel von.
Vonku bola tma a bolo strašidelnA potom som pocítil, ako ma niekto jemne objal, a keď som otvoril oči, predo mnou stála mama – celá zaprášená, ale usmievajúca sa, a v ruke držala môjho roztrhaného medvedíka.
