Z oblohy padal jemný dážď. Ján pozdvihol tvár a pokožka sa mu okamžite pokryla drobnými kvapôčkami. Hlboko vdýchol vlhký vzduch a cítil, ako mu preniká do pľúc.
Za ním sa s kovovým škrípaním zatvorili väzenské brány. Popravil si ramennú tašku a rýchlym krokom vyrazil popri vysokom tehlovom múre…
###
Dva a pol roka dozadu
Ján šoféroval mestom, snažiac sa potlačiť v sebe hnev a podráždenosť. Kam sa poderala láska? Prečo sa on a jeho žena už nevedeli porozumieť? Na sedadle spolujazdca bez prerušenia zaznieval mobil, ktorý nechal bez odozvy.
Melódia zrazu utíchla.
“Takto je to lepšie,” preškrípal si Ján.
Ale nestihol ani prejsť ďalšiu semaforovú križovatku, keď telefón opäť zazvonil.
“Čo ešte?” osopil sa a zdvihol ho.
“Janko, už to tak nejde. Utekel si, ani sme to nedopovedali…”
Eva neprestávala hovoriť, pokračovala v hádke, ktorú začali doma. Jej slová mu vŕtali v hlave, bránili mu myslieť a sledovať cestu. Chcel zakričať: “Ticho buď!”
“Prečo mlčíš?” zvýšila hlas žena.
“Viete, čo chcete počuť. Súhlasím. Je lepšie sa rozísť, než sa ďalej trápiť.” Prudko dupol na brzdu, tesne pred červenou. Telefón mu vyšmykol z ruky, ale v poslednej chvíli ho chytil.
“Ocko…” ozval sa z telefónu plačtivý hlas dcéry. “Neodchádzaj!”
“Čo, Anička? Neodchádzam, neplač. Čoskoro som doma…”
Zozadu zaznel ostrý klaksón.
“Idem, idem!” odsekol netrpezlivému vodičovi.
Stlačil plyn a hodil mobil na sedadlo, len na zlomok sekundy preniesol pohľad od cesty. Vtom narazil do neviditeľnej prekážky a následný náraz ho odhodil dopredu. Bezpečnostný pás mu zaškrkol do hrudníka.
“Do čerta!” zaklial a vybehol z auta.
Na mokrom asfalte, pred prednými kolesami, ležala mladé dievča tvárou k zemi…
“Zavolajte záchranku!” kričal na zhromaždený dav.
Tak skončil jeho bežný život – práca, manželka, dcéra…
Jána odsúdili na dva roky. Vnímal to ako mierny trest. Keby niekto zrazil jeho Aničku, zabil by vodiča vlastnými rukami.
Žena okamžite požiadala o rozvod a o pol roka sa vydala a odišla s dcérou do iného mesta. Teraz mu bolo jasné, že mala milenca dávno pred nehodou. To bolo dôvodom, prečo ho vyprovokovala do hádok.
###
Ján
Vystúpil na štvrté poschodie a zazvonil na vlastné dvere, hoci vedel, že ho nikto nečaká. Potom stlačil zvonek u susedov.
“Ján? Už si späť?” dopykala sa staršia suseda. “Tvoji odišli, vieš?”
“Viem. Nenechali kľúče?”
“Samozrejme, počkaj.” Vrátila sa so zväzkom kľúčov. “Tu máš. Príď, ak budeš niečo potrebovať.”
Byt ho privítal dusnou tichotou. V detskej izbe na posteli sedel plyšový medvedík, ktorý Anička zabudla. Ján si ho pritisol k tvári a vdychol dcerskú vôňu, potlačujúc vzdych.
Dlhý čas ležal vo vani, potom zaspal. Prebudil sa o pol siedmej večer s hladom, ktorý ho hnal do kuchyne.
So škatuľkou o prepustení ho nikde neprijali. Nakoniec sa dal na sklad do pekárne neďaleko domu. Na začiatok stačilo.
Skúšal hľadať prácu online, ale laptop mu zoženie vzala. Mal však úspory, o ktorých Eva nevedela. Keď ich našiel, rozhodol sa kúpiť si nový notebook.
Teraz po práci trávil hodiny pri počítači. Prezeral si správy, ponuky práce, a raz našiel Aničkin profil. Pozeral sa na fotky a žasol, ako vyrastla.
Nepísal jej. Nevedel, ako by to prijala bývalá žena. Ale každý deň sledoval, čo nové dcéra pridala. Raz napíše… len nie teraz.
Napadlo ho nájsť to dievča, ktoré zrazil. Vtedy mala pätnásť, teraz osemnásť. Meno si zapamätal navždy, tvár však už rozmazanú. Vyhľadal ju. Jedna fotka mu pripomenula ten deň. Jej profil bol súkromný.
Poslal žiadosť o priateľstvo a príbeh o údajnej dcére, ktorú mu odviedli. Lúhal, ale čo iné mohol tridsaťdvaročný muž napísať osemnásťročnému dievčaťu?
Musel nájsť spoločnú reč. Vymyslel si, že bol dlho v nemocnici a nemohol chodiť. Písal ako “Miro” z falošného účtu. Čakal.
Odpovedala na tretí deň a prijala ho. Na jednej fotke spozoroval invalidný vozík. Bola to ona.
Zuzka písala bez nenávisti. Povedala, že ju zrazilo auto a už nemôže chodiť. Že pracuje z domu, píše články.
“Super! Môžeš ma naučiť?”
Začali si denne písať. Za mesiac sa z nich stali priatelia. Ján sa vyhýbal otázkam o nehode – bolo mu hanba za klamstvá.
Raz ho pozvala na narodeniny.
“A tvoji rodičia nebudú proti?”
“Neboj sa, už im o tebe hovorila.”
###
Zuzka
Štvrtú hodinu sedela pri počítači. Text nebol taký, aký chcel zákazník. Opakovane ho upravovala.
“Už si unavená? Chceš čaj?” naklonila sa do dverí mama.
“Áno,” odpovedala bez toho, aby zdvihla oči.
Čas oddychu. Vtom zaznel hovor v Skype. Miro!
“Ahoj!” jeho hlas prenikol do izby.
“Ahoj, dnes si skoro.”
“Čo by si najviac chcela? Aký máš sen?”
“Aký máš rozpočet na splnenie snov?” spýtala sa vážne.
Vravievala veci, ktoré ho zaskočili.
“Pokúsim sa. Čo si želáš?”
“Skákať po oblakoch. Prechádzať sa v noci a pozerať sa na hviezdy.”
“Žiadny problém. Potrebujem čas. Uvidíme sa pozajtra,” povedal a odpojil sa.Ján sa na moment zamyslel, potom sa usmial a povedal: “Dnes večer ti ukážem, že aj na zemi sa dajú nájsť malé zázraky,” a v tom okamihu vedel, že jeho cesta k odčineniu je ešte dlhá, ale už ne samotná.
