Vždy žili v trojici: stará mama Mária, mama Alžbeta a Zuzka. Zuzka si otca nepamätala, raz sa mama spýtala na neho, no Alžbeta ju pevne objala a v očiach sa jej zaleskli slzy. Odvtedy sa už nepýtala – nechcela ju trápiť.
„Nebudem mámu smútiť,“ rozhodla sa vtedy. „Načo mi otec, keď nám s mámou a starou mámou je tak dobre?“
Stará mama Mária zomrela, keď mala Zuzka desať rokov, a ostali len ona a mama. Zuzka odjakživa rada kreslila, čmárala po všetkom, čo našla. Alžbeta si toho nevšímala, len občas poznamenala:
„Dievča, kazíš papier, radšej by sa mala učiť.“
Učiteľ výtvarnej výchovy ju však chválil:
„Zuzka, ak pôjdeš na výtvarnú školu, čaká ťa veľká budúcnosť. Verte mi, viem, o čom hovorím. Povez to mame.“
Ale Alžbeta to nebrala vážne:
„Čo už také povie učiteľ kreslenia. Nech sa teda hrá, hlavne že je zamestnaná.“ Napriek tomu jej kupovala farby a plátna.
Zuzka sa s vášňou vrhala do maľovania, milovala krajinky. Keď prišiel čas maturity, rozhodla sa pre umenie, no Alžbeta mala iný plán:
„Žiadne umenie! Budeš študovať pedagogiku.“
„Mami, ja nechcem—“
„Nepýtala som sa, čo chceš! Čo je to za povolanie – maliarka?“ Zuzka sa neodvážila odporovať.
Ako každé mladé dievča, snívala o princovi – predstavovala si, ako raz stretne krásneho, vysokého muža s jemnými rukami. Hneď by ho spoznala.
Počas maturít chodila k rieke, aby sa upokojila. Tam sa cítila šťastná, maľovala rieku a oblohu. Na druhom brehu bol strmý útes a za ním borovicový les. Občas videla rybárov, niektorí boli na člne, iní hádzali udice z brehu. Všetko pretvárala na plátno. Snažila sa zachytiť oblaku, ktoré sa odrážali vo vode.
Raz sa jej obraz nepodaril, nevedela prečo. Hľadela naň zmätená, keď zrazu počula hlas:
„Farbu treba nanášať ľahšie, jemnejšie. Ty tlačíš príliš silno, preto sú oblaka mŕtve.“ Zuzka s úžasom pozerala, ako muž zoberie jej štetec, jemne dotkne plátna – a oblaka ožijú.
Ale nezachveli sa len oblaka. Zuzkino srdce zabušilo. Pozrela na neznámeho muža a stratila reč. Stál pred ňou presne ten, o akom snívala.
„Ahoj, ako sa voláš, dievčina?“ spýtal sa. „Ja som Andrej.“
Zuzka stála ako prikovaná, slová uviazli v hrdle. Nakoniec šepkla:
„Zuzka.“ Podala mu ruku – a zázrak! Andrej j
