Pre našu dedinu to bola správa, ktorá rozvírila pokojné dni: brat Katky sa stal jej manželom. Susedia ich zdravili len odmerane. Spojili svoje dvory, postavili si nový plot a spolu obrábali záhradu, chovali hydinu, starali sa o domáce zvieratá. No keď Katka začala chodiť do kostola, všetko sa zmenilo. Niekto má ľahkú a šťastnú cestu, iný ťažkú a tŕnistú, a nikdy nevieš, čo koho čaká.
Svoju matku Katka nepoznala zomrela pri pôrode. Otec Štefan ostal sám s malým dieťaťom, nemali nikoho z blízkej rodiny. Niektorí mu radili dať Katku do detského domova, ale Štefan o tom nechcel ani počuť: Katka bola jeho jediná krv, jeho hviezdička a nádej.
Každý večer k nim zašla susedka Mária, vdova, ktorá sama vychovávala 13-ročného syna. Doniesla večeru, okúpala Katku, nakŕmila ju, nosila ju v náručí, keď plakala. Katka, s modrými očkami upretými na Máriu, povedala svoje prvé slovo: mama.
Máriou prešla zvláštna triaška, každý jej sval sa napol, a Štefanovi tiekli slzy po lícach. Počula si, Mária? Nazvala ťa mamou. Buď ňou, pozrel jej do očí a čakal na odpoveď. Ešte máme čas sa porozprávať. Najprv sa navečeriame, červenajúc sa, povedala Mária.
Bola o desať rokov staršia než Štefan. Ale nebola to len táto obava: nevedela, ako tú novinu prijme jej syn Miško. Miško sa však zachoval dospelo: Veď už dávno sme ako rodina. Je to tak, mami?
Presťahovali sa na spoločný dvor, spolu sa starali o záhradu, gazdovstvo a s láskou vychovávali deti, vážili si jeden druhého. V očiach Márie svietili šťastné iskričky nikto by nepovedal, že je staršia ako manžel. Ale pokojné rodinné šťastie netrvalo dlho. Raz, keď Štefan napájal koňa, ho zviera nečakane koplo. Prudká bolesť v bruchu mu vyrvala výkrik. Vybehla Mária, videla ho zvíjať sa na zemi. Volala sanitku. Lekári ešte tri dni bojovali o Štefanov život, ale márne.
Mária, ani štyridsaťročná, opäť ovdovela. Miško nastúpil do učilišťa za murára. Dostali internát aj stravu, čo bolo pre nich dôležité, lebo Márii ostala len malá Katka.
Miško zo štipendia kupoval sestre drobné darčeky. Katka už z diaľky bežala, keď prichádzal domov. Raz jej doniesol bábiku. Katka mu vysadla na kolená a povedala: Ďakujem, ocko. Máriu zabolelo pri srdci, keď videla, ako je Miško zmätok. Nevšímaj si to. Pred chvíľou si Katka prezerala fotoalbum svojho otca a pýtala sa, kde je. Povedala som, že je ďaleko. Asi v tebe našla podobnosť. Časom zabudne.
Lenže Katka ho už volala ocom. Všetci si na to zvykli a neriešili to.
Po učilišti Miško absolvoval vojenskú službu a vrátil sa domov, pevnejší a dospelejší. Mária čakala, že privedie nevestu, ale roky plynuli a Miško sa o dievčatá nezaujímal. Do kultúrneho domu nechodil; vždy niečo majstroval či opravoval doma. Robím to pre Katku. Aká je z nej krásavica! Onedlho pridú pytačky, smial sa.
Jedného jesenného dňa Mária pri zbere zemiakov na poli omdlela. Najprv tvrdila, že je len unavená, ale na druhý deň nevstala z postele. Bývalo jej zle, točila sa jej hlava, nohy ju neposlúchali. Miško ju odviezol do župnej nemocnice. Diagnóza bola šokujúca: nádor na mozgu. Pre Miška sa svet zastavil. Bolo by lepšie, keby bola posledné chvíle doma, smutne povedal lekár.
Mária slabla pred očami. Katka bola pri nej deň i noc, s plačom schovávala červené oči, nevedela si predstaviť život bez jej mamičky.
Pred smrťou si Mária poprosila chvíľku s Miškom osamote: Prosím ťa, nikdy nenechaj Katku samú. V skutočnosti ste cudzí, vieš Ale s nikým jej nebude lepšie ako s tebou. A aj ty budeš šťastný len s ňou šepkala tichým hlasom. Po pohrebe Miško často premýšľal nad maminými slovami, dlho rozjímal a až postupne pochopil Mária chcela, aby si Katku vzal za ženu. Ale ako by mohol? Veď bol jej bratom aj otcom. A teraz má byť manželom? Nie, to nedokáže.
Miško sa presťahoval do svojho domu a všetko tam zariaďoval po svojom. Katka nerozumela, prečo sa jej vyhýba. Chýbal jej jeho hlas, smiech, priateľské rozhovory. Skoro odpadla, keď raz prišla domov a zistila, že medzi dvormi postavil plot.
Jeden deň dostala Katka v družstve, kde robila učtovníčku, prémie. Kúpila šampanské, tortu a vybrala sa za Miškom, vyparádená, tvár červená, srdce sa jej búšilo. Oslávime moju prvú prémiiu, Miško? povedala.
Miško akoby skamenel. Hľadel na Katku, neschopný slova. Už nepochyboval: zamiloval sa do nej. Tak predsa to mama cítila pred smrťou?
Mlčanie prerušila Katka. S rozpačitými pauzami vyslovila to, čo cítila: možno je to zle, hriešne, odsúdeniahodné, ale ona ho miluje. Okrem Miška už nikoho nechce.
V nedeľu Katka išla na spoveď. Poctivo všetko povedala kňazovi. Ten ju pozorne vypočul a dal požehnanie na sobáš veď so Miškom po krvi cudzinci.
Tak sa Miško, ktorého volala brat, aj otec, stal jej manželom. Ubehlo odvtedy tridsať rokov. Miško a Katka vychovali dvoch synov, majú štyri vnučky. Ľudia hovorili kadečo, ale oni veria, že keď v srdci žije láska, treba mať trpezlivosť, nevšímať si reči ľudí a chrániť svoje city, aby ich čas nezožral.
A navyše vedia, že materské srdce, keď žehná dieťaťu šťastie, sa nikdy nemýli.
