Pamätám si, ako sme pred mnohými rokmi žili v Bratislave, kde moja matka Jana bola pre mňa vždy niečím nepochopiteľným, keď išlo o starostlivosť o moju vnúčku.
Všetci moji priatelia mali matky, ktoré boli schopné bez problémov starať sa o svoje deti. Ja však vždy počula od Jany rovnaké slová: To je tvoje dieťa, ja som vychovávala svoje. Moja dcéra Mária mala päť rokov a chodila do materskej školy. Pred dvoma rokmi som po materskej dovolenke musela znovu pracovať ako učiteľka v nižších ročníkoch, a preto som si nedokázala často oslobodiť čas. V takých chvíľach by som veľmi ocenila, keby bola Jana pri nás.
Zimami som mala veľa voľného času, pretože som nemala chatu na letnú sezónu. Jana tak celý deň sedela doma, pozerala televíziu alebo telefonovala s kamarátkami. Žiadne iné činnosti ju neťahali. Minulý týždeň sme navštívili očného lekára a zistili sme, že Mária má problémy so zrakom. Zavolala som Jane a povedala, že musíme Máriu na desať dní poslať do nemocnice v Košiciach. Vyzdvihli sme ju z materskej školy okolo 13.00 a ráno sme ju odvážali k lekárovi. Všetko bolo blízko materská škola, nemocnica aj Janino bývanie.
Mária bola dobre vychovaná a Jana to vedela. Nebyla mrzutá, nerobila hluk, nehádala sa, jedla, čo jej podávali. Napriek tomu mala Jana k tejto starostlivosti silnú nechuť. Jedného dňa som potrebovala jej pomoc, pretože ja aj môj manžel Peter sme museli ísť do práce.
Bolo by skvelé, keby Jana prišla a pomohla nám niekoľko dní, ale nebola na to schopná. Našťastie sme mali blízku rodinu, ktorá nás mohla podoprieť. Moja stará mama Anna bývala vedľa nás a poslednú dobu nemala nič iné na práci, takže by bolo rozumné, keby sa o Máriu postarala, kým budeme pracovať. Nebolo to žiadne dodatočné náklady, lebo bývala blízko, a určite by to našim manželom a mne uľahčilo život a zmiernilo stres.
Od chvíle, keď Jana odišla do dôchodku, som jej pomáhala finančne. Posielala som jej peniaze dvakrát mesačne, platila som nájom bytu a keď sme s Petrom šli na nákup, berieme Janu so sebou a ona všetko sama zaplatí. Ku každému sviatku jej kupujem krásne a drahé darčeky. Jana tieto podpory berie ako samozrejmosť, predpokladá, že je mojou povinnosťou jej zabezpečiť jedlo a zaplatiť nájom, pretože som jej dcéra. To mi však úplne nedáva zmysel! Moje dieťa je môj problém, nie niečo, čo by som mala riešiť len preto, že je moje.
Zdá sa, že staré matky nie sú povinné pomáhať svojim deťom, a predsa to robia. Je to podľa vás správne? Veľmi ma to bolí snažím sa o Janu a ona to neocení.
