Všetci moji priatelia majú mamy, ktoré dokážu s ľahkosťou postarať o svoje vnúčatá. Pre moju mamu je však starostlivosť o vnučku niečo nemožné. Neustále mi opakuje to isté dookola je to tvoje dieťa, ja som svoje už vychovala. Moja dcéra má päť rokov a chodí do škôlky. Pred dvoma rokmi, keď mi skončila materská dovolenka, som sa musel vrátiť do práce; učím prvý stupeň, takže si bohužiaľ nemôžem často brať voľno. V takýchto chvíľach by bolo na nezaplatenie mať mamu nablízku.
Voľného času mám dosť, najmä v zime, keď ani nemám chatu, kam by som sa vybral. Mama je celý deň doma, väčšinou len pozerá televízor alebo klebetí s kamarátkami po telefóne. Žiadne iné povinnosti či aktivity nemá. Minulý týždeň som bol s Martinou u očného lekára a dozvedel som sa, že má problémy so zrakom. Zavolal som mame a vysvetlil, že potrebujeme Martinu na desať dní denne voziť do očnej ambulancie. Zo škôlky ju vyzdvihneme okolo jednej a ráno ju treba doviezť na terapiu. Všetko je blízko škôlka, ambulancia aj mamin byt.
Moja dcéra je dobre vychovaná, mama to vie. Nie je rozmaznaná, nevyvádza, nevytvára neporiadok, zje všetko, čo dostane. Aj tak voči nej mama prejavuje akýsi chlad. Raz som naozaj súrne potreboval jej pomoc, lebo ja aj manžel sme museli byť v práci.
Veľmi by nám pomohlo, keby mohla mama na niekoľko dní prísť opatriť Martinu, ale jednoducho nechce. Máme šťastie, že žijeme v susedstve s rodinou, ktorá nám vie v prípade núdze pomôcť. Moja babka býva o poschodie vyššie a tiež v poslednom čase veľa aktivít nemá, takže by bolo logické nechať dieťa pod jej dohľadom, kým sme v práci. Nemali by sme žiadne ďalšie výdavky, keďže býva blízko, a nám by to ušetrilo mnoho stresu.
Odkedy je mama na dôchodku, často jej pomáham finančne. Pravidelne jej dávam peniaze a väčšinu nájmu za byt platím dvakrát mesačne ja. Ak ideme s manželkou na väčší nákup, berieme ju so sebou, ale ona si platí svoje sama. Na každé sviatky jej dávame krásne, hodnotné darčeky. Mama to však všetko považuje za samozrejmosť. Podľa nej, keď som jej syn, je mojou povinnosťou nosiť jej jedlo a platiť byt. Ale tomu vôbec nerozumiem! Moje dieťa je môj problém, nie niečo, s čím som ochotný len tak zápasiť.
Zdá sa, že na Slovensku staré mamy nemajú žiadnu povinnosť pomáhať svojim deťom, a napriek tomu to mnohé robia. Myslíte, že je to správne? Mňa to veľmi trápi tak veľmi sa snažím a mama si to ani neváži. Možno som sa dnes naučil, že nie každý v rodine má rovnaký pohľad na vzájomnú pomoc a že musím byť pripravený byť oporou hlavne pre svoju vlastnú rodinu, nech už je okolie akékoľvek.
