Môj denník:
Boli smiešne tie tvoje obavy, že sa nepoznáme. Pozrela som sa na ťa a v tých tvojich očiach, už nie takých bystrých, som stále videla tú istú škodoradostnú Táňu z našej triedy.
Večer v Košiciach bol dusný, aj keď horúčava z výfukov aut už trochu opadla. Zatiaľ čo som žehlila posteľnú bielizeň, pot mi stekal po chrbte. Telefón zazvonil práve vtedy, keď mi zostávalo už len pár kusov. Nedala som mu šancu – po druhom vyzvaní som zdvihla.
„Zuzka? To si ty? Čo sa stalo?“
Znelo to, akoby prišla kráľovná Anglicka. Vždy bola taká dramatická. „Prídem k tebe na dva dni. Práve som dostala pracovnú cestu do Prešova. Môžem?“
Samozrejme, že môže. Aj keď moja chladnička vyzerala ako po vojne – ešte stále som sa nevedela zmieriť s tým, že varím len pre seba.
„Nevyťahuj hlavu, viem, že si nervózna. Prídem zajtra večer. Nestrávaj celý deň úkladom, proste ma očakávaj,“ povedala a zavesila.
Dožehlila som bielizeň, uložila ju do skrine a vyrazila do obchodu. Zrazu som si uvedomila, aký je to paradox – tak dlho som pripravovala samotu, až som na ňu zvykla. A teraz tu mám rozprávať o všetkom, čo som tak úspešne zahnala do najtmavšieho kúta pamäte.
Boli sme kamarátky od šiestej triedy. Spolu sme študovali, vyvádzali, a keď sa Zuzka na tretom ročníku zamilovala do vojaka, odišla s ním do zahraničia a naše rozprávanie sa postupne zmenilo na formálne blahopelania na Vianoce. Ja som sa vdala, porodila dcéru, ktorá teraz žije v Brne. A prišiel čas, keď som zostala sama.
Najprvý muž. Pomalý, nenápadný útek. Najprv nové športové topánky, potom výmluvy o neskorých návratoch z práce. Keď dcéra odišla, vraj som mu sama ponúkla kufre. Nechala som sa presvedčiť, že som dobrá manželka až do konča – pekne vyžehlené košele, úsmev. Nech vie, čo stráca.
A potom… rakovina. Náhly diagnóza, strach pri každej kontrole. Chvíle, keď som ho chcela vidíť, vyrozprávať sa. Ale vždy som si uvedomila – bol by pri mne zo zľutovania. A to som nechcela.
Zuzka prišla vlakom, prikrášlená a hlučná ako vždy. „Pozri sa na mňa, vyfúkaná som ako žaba!“ Vytiahla víno, ktoré sme vypili spolu s mojimi tajomstvami.
„Prečo si mu nepovedala o chorobe?“
„A čo by to zmenilo?“
Druhý deň ma vyvliekla do reštaurácie. A tam, za stolom, sedel Peter.
„Vy ste sa dohodli?“
„Prepáč,“ šepkala mi do ucha, „ale musela som.“
Peter vyzeral staro. Ticho sa ospravedlňoval, priznal, že jeho nový život nebol taký skvelý, ako si predstavoval.
„Prečo si sa nevrátil?“
„Myslel som, že ma neprijmeš.“
„Čakala som ťa.“
Neskôr, pri jazde na jeho „chatu“, sme sa zastavili pri jazere. „Pamätáš si, ako sme sa tu kúpali o úsvite?“ spomínal.
Bola to najkratšia noc v roku. A najdlhšia rozprávka.
Nakoniec – všetko vrátené, nič nezabudnuté. Moja samota skončila.
