V mňa pôrod. Ty vieš, ja nemôžem mať deti…
Prvý deň na vysokej škole začal prednáškou. Zuzana sa dlho motala po chodbách, kým našla správnu učebňu. Len čo si sadla na posledné miesto v prvom rade, vošiel profesor. Predstavil sa a začal rozprávať, čo bude celý rok robiť. Povedal, že skúškové otázky budú z jeho prednášok, nie z učebníc. Odporučil chodiť na prednášky, aby študenti neskôr nestrácali čas hľadaním odpovedí na internete.
Vtom sa otvorili dvere a do triedy vošla oslňujúco krásna dievčina. V sále sa rozoznelo potlačené chichotanie. Profesor sa okamžite otočil k nej.
“Ste na prednášku? Ako sa voláte?” spýtal sa prísne.
“Sofia Gregorová,” odpovedala dievčina sebavedomo, bez známky rozpakov.
“Dobre, prvý raz odpúšťam, Sofka Gregorová. Nabudúce sa snažte neprísť neskoro. Nepriemne nechávam na svoje prednášky,” povedal a obrátil sa k utíšenému publiku. “To platí pre všetkých! Čo sme tu rozoberali, nebudem opakovať – opýtajte sa niekoho iného. Sadnite si.”
Dievčina sa s tichým šepotom presunula k prvému radu, snažiac sa neklopať vysokými podpätkami. Zuzana sa posunula, aby uvoľnila miesto.
“Ahoj. Čo tu rozprával? Strašil?” pošepkala žiarivá študentka, ktorá vyzerala ako z rozprávky.
“Ticho, vyhodí nás,” pošštepla ju Zuzana.
Na prestávke sa zoznámili. Sofka pochádzala z okolia Bratislavy, denne dochádzala električkou. V prvý deň neodhadla čas a meškala. Zuzana prišla z Košíc a bývala na intráku.
Sofia bola živá, veselá, k štúdiu pristupovala ľahkovážne a známky ju netrápili. Nedokázala pochopiť, ako môže Zuzana celé dni sedieť nad učebnicami.
“Čo na tom záleží, či bude diplom modrý alebo červený? Hlavné je dobre sa vydať a urobiť si v živote kariéru,” hovorila Sofka.
“Sľúbila som mame, že budem študovať dobre. Vychovávala ma sama. Tiež chodila na výšku, zamilovala sa, otehotnela. A chalan, môj otec, sľúbil, že sa s ňou ožení, ale neurobil to. Keď som sa narodila, mama školu opustila. Bojí sa, aby som neopakovala jej osud. Viem, aké to pre ňu bolo ťažké. Chcem, aby bola na mňa hrdá, nie aby kvôli mne plakala.”
“No, no. Takto zaschnieš nad knihami. Kedy budeš žiť?” neustúpila Sofka.
“Keď dostanem diplom, začnem žiť,” zasmiala sa Zuzana.
Napriek rozdielnemu prístupu k štúdiu aj životu sa dievčatá spriatelili. Zuzana chodila na všetky prednášky a pôžičala si ich aj pre priateľku. V podstate Sofku v štúdiu podporovala, kryla ju, keď chýbala. A Sofka behala na diskotéky, chodila s chlapcami a užívala si život. Mnohí sa snažili Zuzane otvoriť oči, že ju “kamoška” iba využíva.
“No a čo? Priateľstvo málokedy býva nezištné. Jeden vždy niečo potrebuje od druhého,” odpovedala Zuzana.
Na štvrtom ročníku sa Sofka zamilovala a úplne zanedbala školu. Keby nie Zuzana, vyhodili by si ju. Na začiatku posledného ročníka Sofka “zostala v tom.”
“Chcela som potrat, ale Stanislav to zistil a tak kričal. No, vydávam sa. Budeš moja svedkyňa. A neodporuj,” oznámila priateľke.
Pred Vianocami mali hlučnú svadbu a pred štátnicami Sofka porodila chlapca. Na skúšky chodila s unaveným jazykom. Učitelia z ľútosti jej dávali trojky.
Zuzana dostala červený diplom a chystala sa odísť domov, do Košíc.
“Čo ty? S takým diplomom sú ti v Bratislave všetky dvere otvorené. Čo budeš robiť v tých Košiciach? A ja bez teba? Prehovorím sa so Stanislavom. Jeho otec má firmu, vezmú ťa.”
“Mama čaká…” pokúsila sa odmietnuť.
“Tvoja mama nikam neodíde. Bude len rada. Zarobíš si, naberieš skúsenosti. Po Bratislave ťa budú všade s otvorenou náručou vítajú. Stanislav má kamaráta, mimochodom, slobodného. Pamätáš si, že si sľúbila, že po škole začneš žiť? Takže ťa nepustím. Hej, keby nie dieťa, mohli sme sa spolu vyblázniť…”
“Nehovor tak. Deti rýchlo rastú, ešte si užijeme. Ty si predsa snívala o dobrom živote, nie? Máš rodinu, byt, dobrého muža. A dieťa je šťastie,” upokojovala ju Zuzana.
Zuzana zostala v Bratislave. Stanislav, Sofkin manžel, naozaj prehovoril otcovi a ten ju zamestnal. Aj tu sa ukázala. Len jej osobný život nevyšiel.
Kamaráti sa často volali, ale videli sa zriedka. Sofka sa starala o dieťa, Zuzana pracovala. Raz Sofka zavolala a zlomeným hlasom požiadala Zuzanu, aby prišla.
“Čo sa stalo?” spýtala sa hneď na prahu, keď si všimla jej začervenané oči.
“Som tehotná,” povedala zúfalo.
“Uf. A ja som sa tak bála, že sa niečo stalo. A ty len tehotná. Gratulujem,” vydýchla si Zuzana.
“Čo mi gratuluješ? Práve som sa zbavila plienok, chcela som ísť do práce, a teraz znovu… Z jedného materského do druhého,“ sťažovala sa Sofka.
“Prečo ste sa nechránili?” spýtala sa Zuzana.
“Ako? Začala som brať tabletky, Stanislav to zistil a vyvolal peklo. Je jedináčik, sníva o veľkej rodine. Chce kúpiť dom. A ma sa nikto nepýta, či chcem rodiť, či nie? Chlapi by mali aspoň raz porodiť, potom byA keď sa raz malá Agata spýtala, prečo má tri staré mamy, všetky tri sa na seba usmiali a rozhodli sa, že pravda je najlepší dar, aký jej môžu dať.
