Voňaj pre mňa dieťa. Ty vieš, že ja nemôžem mať deti…
Prvý deň na univerzite začal prednáškou. Zuzana sa dlho motala po chodbách, kým našla správnu triedu. Nestihla sa ani usadiť v prvom rade, keď vstúpil profesor. Predstavil sa a začal rozprávať, čo ich v tomto roku čaká. Zdôraznil, že skúškové otázky budú z prednášok – v učebniciach ich nenájdu. Odporučil, aby chodili teraz, než zbytočne strácať čas počas skúškového.
V tom sa otvorili dvere a do triedy vtrhla oslňujúco žiarivá dievčina. V sále sa ozvalo potichu chichotanie. Profesor sa k nej okamžite otočil.
„Prichádzajte na prednášku? Ako sa voláte?“ spýtal sa prísne.
„Gabriela Jurišová,“ odpovedala dievčina sebavedomo, bez zábran.
„Dobre, Gabriela. Tento raz odpustím, ale nabudúce neprichádzajte neskoro. Nepustím nikoho, kto príde po začiatku. Toto platí pre všetkých!“ Obrátil sa k utíšenej triede. „Nebudem opakovať, čo sme preberali. Spýtajte sa niekoho. Sadnite si. Takže…“
Dievčina prešla k prvému radu, snažiac sa neklapať vysokými podpätkami. Zuzana sa posunula, uvoľňujúc jej miesto.
„Ahoj. Čo tu rozprával? Strašil?“ zašepkala žiarivá študentka, ktorá vyzerala ako z pohádky.
„Ticho, vyhodí nás,“ osopila sa na ňu Zuzana.
Na prestávke sa zoznámili. Gabi bola z Pezinka, každý deň dojazdila električkou do Bratislavy. V prvý deň neodhadla čas a meškala. Zuzana prišla z Nitry, bývala na intráku.
Gabi bola živá, veselá, k štúdiu pristupovala ľahko, známky ju nestresovali. Nerozumela, ako môže Zuzana celé dni sedieť nad knihami.
„Čo na tom, či bude diplom modrý alebo červený. Hlavné je dobre sa vydať a zabezpečiť si život,“ hovorila Gabi.
„Sľúbila som mame, že budem študovať dobre. Vychovávala ma sama. Tiež šla na výšku, zamilovala sa, otehotnela. Chalan, môj otec, sľúbil, že sa s ňou ožení, ale nikdy to neurobil. Keď som sa narodila, mama prestala študovať. Bojí sa, aby som neskúšala jej osud. Viem, aké to pre ňu bolo ťažké. Chcem, aby na mňa bola hrdá, nie plačúca.“
„No, no. Takto zaschneš nad knihami. Kedy budeš žiť?“ nesúhlasila Gabi.
„Keď dostanem diplom, potom začnem žiť,“ zasmiala sa Zuzana.
Napriek rozdielnemu pohľadu na život sa priatelili. Zuzana chodila na všetky prednášky, pôžičala si Gabi poznámky. Pomáhala jej, kryla ju, keď Gabi zášla do školy. Gabi behala na tanečné, stretávala sa s chlapmi, užívala si život. Mnohí Zuzane otvárali oči, že ju „kamarátka“ využíva.
„No a čo? Priateľstvo zriedka býva nesebecké. Raz ten, raz druhý sa využívajú,“ odpovedala Zuzana.
Na štvrtom ročníku sa Gabi zamilovala a úplne zanedbala školu. Keby nie Zuzana, vyhodili by ju. Na začiatku posledného ročníka otehotnela.
„Chcela som potrat, ale Janko sa dozvedel, tak kričal. Vydávam sa zaňho. Budeš mi svedkovať. A neodporuj,“ oznámila kamarátke.
Pred Vianocami mali hlučnú svadbu a pred štátnicami Gabi porodila chlapca. Na skúšky chodila s opuchnutými očami, učitelia z ľútosti jej dávali trojky.
Zuzana dostala červený diplom a chcela sa vrátiť domov, do Nitry.
„Čo? S týmto diplomom ti v Bratislave otvoria všetky dvere. Čo tam budeš robiť? A ja ako bez teba? Porozprávam sa s Jankom. Jeho otec má firmu, vezme ťa.“
„Mama čaká…“ snažila sa odmietnuť Zuzana.
„Tvoja mama neodíde. Bude rada, že máš šancu. Zarobíš si, naberieš skúsenosti. Po Bratislave ťa všade s radosťou zoberú. Janko má kamaráta, aj tak nie je ženatý. Pamätáš si, že si sľúbila začať žiť? Takže ťa nepustím. Ešte keby nie bolo dieťa, spolu by sme to roztočili…“
„Nehovor tak. Deti rastú rýchlo, ešte si zahulíme. Vždyť si chcela dobrý život, no nie? Máš rodinu, byt, dobrého muža. A dieťa je šťastie,“ upokojovala ju Zuzana.
Zuzana zostala v Bratislave. Janko naozaj prehovoril otca a ten ju zamestnal. Ale v osobnom živote sa jej nedarilo.
Kamará**”A keď malá Agáta raz opäť spýtala, prečo má tri staré mamy, Zuzana, Gabi a Jankova matka si vymeníli pohľady a vedeli, že pravda už netreba skrývať.”**
