Našiel ho za rohom jedného domu. Len tak prebehol od jedného odpadkového koša k druhému. Hľadal jedlo. A práve vtedy narazil na malé sivé mačiatko.
Malý škriatok sa plazil po chodníku a zúfalo mňaukal. Veľký, špinavý a vyhubený ryšavý pes, alebo skôr…
Skôr ani neviem, či bol ryšavý, alebo sivý. Vrstva prachu na ňom bola taká hustá, že pôvodnú farbu nebolo možné rozoznať. Zastavil sa, a mačiatko…
Mačiatko ho uvidelo, zapískalo a pricúvalo k nemu. Pes zavrčal, ale mačiatko sa nebálo.
Čo do pekla, pomyslel si pes. To mi ešte chýbalo. Hej, hej! Počkaj, tvoja mama príde. Nelezi na mňa.
Snažil sa natrčitosťou mačiatka odstrčiť packou, ale to…
To si z toho nič nerobilo. Pritulilo sa k jeho veľkej, špinavej labe a zapichlo do nej svoje drobné pazúriky. Utíšilo sa.
Dobre, pomyslel si pes. Počkám, kým sa vráti jeho mama, a potom uídem.
Mačiatko sa usadilo a zaspalo. Bolo mu príjemne a pokojne. A veľký pes neurčitej farby sa tiež zvalil na zem a čakal.
Čakanie trvalo veľmi dlho, presnejšie… vlastne nikdy neprišla.
Prešiel deň, nastal večer, a ona… stále neprišla. Keď sa stroskotala noc, pes pochopil. Čakanie nemalo zmysel. Stalo sa jej niečo zlé.
Mačiatko sa zobudilo a šťuchalo nosom do psovho brucha. Chcelo jesť.
To je ešte problém, pomyslel si pes. A čo teraz? Nechám ho tu zahynúť?
Dobre…
Zoberiem ho k tým odpadkom pri reštaurácii. Tam vyhadzujú všeličo dobré, a v tej veľkej popelnici je diera. Tam chodieval hľadať jedlo.
Nakŕmim ho a nechám ho tam. Veď s ním nebudem behať, čo?
Chytil mačiatko za šiju a vyrazil. Nebolo to ďaleko. Nechal ho v kríkoch, aby neutekalo, kým bude hľadať jedlo.
Pes nervózne trhol ušami a počúval úzkostlivé mňaukanie. Sivý škriatok ho hľadal. Volal svoju mamu.
Fuj, ty… To je problém, zasyčal si pes. Akú zas mamu?
Našiel niekoľko otvorených jogurtov. Vrátil sa a začal lízať sladkú, kalóriami nabitú hmotu, ale nejedol. Natieral ju mačiatku na papuľu, a to… olizovalo sa a pradlo.
Tak to je super. Tak to je fajn.
Pes sa zaradoval.
Takto sa najedlo.
Potom sa mačiatko prihrialo k jeho teplému boku, zapichlo do špinavej srsti pazúriky a zaspalo.
Dobre, pomyslel si pes. Tak nech už. Počkám do rána. Nakŕmim ho, a potom… potom pôjdem.
V noci sa mačiatko zobúdzalo a kričalo. Plakalo, a pes ho olizoval, aby ho upokojil.
Až nadrán sa uspalo. Keď sa pes zobudil, stretol sa s drobnými očami sivého mačiatka. To mu šťuchlo do vlhkého psieho nosa a zamňaukalo.
Mami.
A pes vtedy zrazu pochopil. Že nikam nepôjde a nenechá to malé samé.
A tak to zostalo.
Hľadal pre neho mäkké jedlo, alebo mu žuval stravu, a on…
On jedol a tulil sa. Objímal svoju psiu mamičku. Hral sa s jej chvostom a spával na nej. A psovi bolo zrazu dobre a pokojne. Akoby…
Akoby našiel domov a rodinu.
Jedli spolu, spali spolu. A zvyšok času sa pes s mačiatkom hral, nútil ho behať a skákať.
Kým je príležitosť, naučím ho všetko, čo potrebuje na prežitie.
Do leta mačiatko vyrastlo, a pes…
Pes ešte viac schudol. Ale prišla jeseň. A s ňou nekonečné dážde. Nájsť suché a teplé miesta bolo čoraz ťažšie.
Niekedy pes objal mačiatko labami, pritlačil si ho k sebe a chránil pred chladom a vodou. Triasol sa, ale stále ho olizoval. Najdôležitejšie bolo, aby malo teplo a jedlo.
Pes prechladol, kašlal, kýchal. Z nosa a očí mu teklo, a mačiatko sa naňho s úzkosťou pozeralo a pýtalo sa.
Mami, mami, čo je s tebou? Si chorá?
Nie, nič vážne, zlatý, odpovedal mu pes.
Neboj sa o mňa. Som v poriadku. Prítul sa, zohrejem ťa.
A práve kvôli slzám, ktoré mu zastierali zrak, kvôli nádche nevšimol…
Pršalo, a ako naschvál, na tejto skládke nebolo čo jesť. Musel ísť ďalej.
Ako vždy, zobral mačiatko za šiju a niesol ho.
Po chodníku a ceste tiekli prúdy vody, a z neba… Z jesennej oblohy padal nekonečný dážď. A jeho slzy sa rozbíjali o hlavu a chrbát psa, ale ten…
Ten myslel len na jediné.
Môj malý nesmie premoknúť a ochorieť.
Chcel prebehnúť cez cestu čo najrýchlejšie, a preto…
A preto nevšimol auto, ktoré vyrazilo zza rohu.
Vďakabohu, auto išlo pomaly. Len stierače nestíhali odvádzať vodu z čelného skla.
Náraz nebol silný, ale… stačil na to, aby psa odhodilo na chodník.
Vodič zastavil, otvoril dvere a vyšiel. Pristúpil k psovi. Ten ležal na ľavom boku, s pokrčenou poranenou zadnou labou.
Daj pozrieť, povedal vodič, ale pes…
Pritlačil si k sebe niečo prednými labami a zlosťou zavrčal.
Neboj sa, povedal vodič čo najmiernejším hlasom. Som lekár. Dovoľ, pozriem sa na tvoju ranu.
Dážď sa zosilnil.
Lekár sa krčil od vody, ktorá mu stekala po chrbte. Ale pes ešte viac pritlačil to niečo k sebe a zatvoril oči.
Čo to tam máš? prekvapil sa lekár. Čo schovávaš?
Opatrne nahliadol a vykríkol
