V zápisku z môjho denníka…
“Pre lásku”
„Dievča, nevieš, kde je ulica Štefánikova? Krúžim sem-tam, nikto nevie.“
Pred Janou stál pekný chlapec s veľkým čiernym batohom na pleci.
„To je váš spôsob, ako sa zoznámiť?“ opýtala sa.
„Volám sa Branislav. A vás?“
„Alžbeta,“ usmiala sa Jana a pokračovala v ceste. Chlapec ju však dobehol.
„Naozaj hľadám tú ulicu. Kamarát ma pozval na svadbu, ale mesto vôbec nepoznám.“
Až teraz si Jana všimla, že má na sebe kockovanú košeľu a voľné nohavice, nie úzke „džíny“, ako sú teraz v móde. A ten batoh – cestovný. Vidno, že je odniekiaľ zvonku.
„Prejdite ďalej po ulici a na semafore zabočte doľava. To bude Štefánikova ulica,“ povedala už mäkšie.
„Vďaka.“ Branislav sa široko usmial a jeho tvár ožila. „Tak predsa – ako sa voláte?“
„A vy?“
„Moja mama miluje slovenskú literatúru, preto ma pomenovala Branislav. Mohlo byť horšie, mohol som byť Kvetoslav, nie?“ Zasmial sa svojmu vtipu. Jana nikdy nepočula také úprimné, srdečné smiechy.
„Moja mama asi nemá obľúbených spisovateľov, ale dala mi meno Jana,“ zašiala sa aj ona.
„Nepôjdete so mna zajtra na tú svadbu? Kamarát sa žení. A ja tu nikoho nepoznám.“ Hľadel na ňu s nádejou.
Zmiatla sa. Chlapec vyzeral úprimne a príjemne.
„Prepáčte, mám zajtra skúšku. Musím sa učiť.“ Skúsila opäť odísť.
„Dajte mi svoje číslo, a ja vás nechám na pokoji. Ako vám mám povedať, o koľkej je svadba?“
„Veď som vám povedala, že idem s vami?“ prekvapene opýtala sa Jana.
„Nie, ale… Ste študentka? Dovolte mi hádať…“ Branislav predstieral, že rozmýšľa. „Budúca doktorka?“
„Áno. Ako ste to uhádli?“
„Moja mama vždy hovorí, že najúprimnejší ľudia sú učitelia a doktori. Neodídem, kým mi nedáte svoje číslo. Pôjdem za vami, zistím, kde bývate. Zajtra prídem pod vaše okno a budem kričať vaše meno.“
Jana neochotne vykoktala číslo.
„Zavolám vám!“ zakričal za ňou.
Branislavova mama chcela, aby po škole pokračoval v štúdiu. Na štátny internát však nemal dosť bodov, a na platený odbor neboli peniaze. Ako väčšina chlapcov, aj on radšej hral futbal ako sedel nad knihami.
Žil s mamou v malom mestečku, kde bola len jedna škola, v ktorej mama učila slovenčinu a literatúru. Nemocnica síce bola, ale s vážnymi problémami ľudia cestovali do okresného mesta.
Branislav začal pracovať v autodielni pri otcovom kamarátovi. Na vysokú školu pôjde až po vojne. Dievčatám sa páčil, ale žiadne mu ešte nezalúbilo srdce. Jeho otec zahynul pri požiari. Bol stavebný majster a postavil pre rodinu veľký, pekný dom.
Jedného večera išiel domov a videl, ako z dreveného domu stúpa dym. To leto bolo neznesiteľne horúce, požiare neboli nič výnimočné. K nemu pribehla žena, prosila o pomoc. Vyšla ku susedke, ale doma zostal syn…
V oknách už plápolal oheň, zhromažďovali sa svedkovia. Dvere boli zamknuté zvnútra. Branislavov otec rozbil okno a zmizol v plameňoch. Chlapca našiel rýchlo – šťastnou náhodou vstúpil priamo do jeho izby. Chlapec však už nadýchal dym a stratil vedomie. Otec ho predal cez okno, ale sám už nestihol uniknúť.
Ukázalo sa, že ženin muž sa vrátil domov opitý. Keď ženu nezastihol, zamkol dvere a zhodil sa na posteľ so cigaretou…
Na druhý deň Branislav Janu zavolal. Opýtal sa, či skúšku zvládla, a pripomenul svadbu.
Bola sobota, učiť sa netreba, a Jana súhlasila, že pôjde s ním. Stál teplý máj. Čremcha práve odkvetla, zasypala asfalt bielimi lupienkami ako snehom. Keď Branislav videl Janu, stroskotal v úžase.
Po svadbe ju sprevádzal domov, rozprávali sa, pobozkali sa pri vchode.
„Zajtra odchádzam. Prídeš za mnou? U nás je krásne. Z kostolnej veže je výhľad, až sa tlmí srdce. Máme vlastný dom, postavil ho môj otec. Rieka rozdeľuje mestečko na dve časti.
Keď otec žil, chodili sme často na ryby. Skoro ráno sa nad vodou tiahla hmla, rosa na tráve a taký pokoj, že bolo počuť, ako ryby špliechajú. Priniesli sme domov plotice, karasy, raz som chytil dokonca šťuku. Takúto…“ Branislav rozprestrel ruky. „Dobre, trochu menšiu. Keď som bol na vojne, snívalo sa mi o našom mestečku. Tak som sa chcel vrátiť…“
„Prečo si nešiel hneď na vysokú školu na diaľkové štúdium?“ opýtala sa Jana.
„Mama povedala, že vzdelanie má byť poriadne. Ale myslím, že len chcela, aby som odišiel z mestečka, žil v meste. S prácou je u nás zle. Prídeš po skúškovom? Uvidíš, aké máme krásne miesta. Mestečko je veľké. Veľa panelákov. Dve hodiny autobusom – a si v raji.“
Nechcelo sa im rozlúčiť. Rozprávali by sa do rána, ale Branislav si všimol, že Jana triešti zubmi.
Ráno, už v autobuse, jej poslal správu, že chýba a čaká na ňu. Jana práve raňajkovala, prečítala si ju a usmiala sa.
„Ten včerajší chlapec ti písal?“ opýtala sa mama.
„Videla si nás?“
„Samozrejme. Kto to je? Tiež študent?“
„Áno, študuje na technickej,“ zalhala Jana.
Vedela, že mama pre svoju jedinú dcéru chce len to najlepšie. A keby zistila, že Branislav pracuje v autodielni v malom mestečku, nepáčilo by sa jej.
Odvtedy spolu hodiny telefonovali, cez internet sa rozprávali do hlbokej noci. Jedného víkendu BranRok na to sa v malom mestečku ozývali svadobné zvony, keď Jana a Branislav stáli pred oltárom, držali sa za ruky a sľubovali si lásku navždy, lebo vedia, že každá obeta pre druhého stojí za to, keď je vykonaná s čistým srdcom.
Na záver ich príbehu sa len dá povedať, že láska, úprimnosť a odvaha pomáhať druhým sú tie najdrahocennejšie poklady, ktoré človek môže mať.
