Prázdny život Marienky
Sneh už dávno nehryzol bosé chodidlá Mária ich prestala cítiť. Len vietor šľahal do tváre, na ruky, na krk, prenikal až do hrude, ktorú prikrývala len stará nočná košeľa zo šedivého plátna. Striebristé vlasy jej premrznuté snehom zťaželi ako cencúle. Hustá metelica pískala a preháňala sa dvormi, Mária už nevedela, kam vlastne ide, blúdila po vlastnom dvore, medzi plotmi. Oprela sa chrbtom o ľadovú dosku plota, prekrížila ruky na hrudi a rozplakala sa:
Keby som už len zomrela Zober si ma, Pane Bože! Už nech to skončí
Bola by v tú noc určite umrzla, keby nie susedy Zuzany, ktorá išla skontrolovať kravu čo ak ide rodiť? Zbadala, že Máriine dvere zostali dokorán a cez škáru sa lialo svetlo.
Marika! Ty si tam, v tme škuľatiš?
No Mária stála v kúte dvora, ukrytá stromami a víriacim snehom, zo zatvorenými očami dokola mumlala stále to isté, zomrieť, zomrieť Zuzana sa rozbehla cez bránku, vbehla na dvor a zakričala:
Mária! Kde si?! Mária, hneď sa ozvi, ty hlupaňa! Marika!
Mária, keby aj chcela, už nevládala odpovedať. Len zastonala, skĺzla po plote a hlavu s rozstrapatenými šedivými vlasmi si položila na kolená. Skrútila sa do klbka. Po vpadnutých, sivých lícach jej tiekli slzy. Potom sa jej niekto podoprel a snažil sa ťahať dnu, no starká už bola skrútená, tuhá ako v mraze zamrznutý konár.
Ty moja stará, ledva živá! Počkaj, hneď prídem! vykríkla Zuzana, a rozbehla sa domov po muža. Spolu ju dostali do teplého domova, na posteľ.
Odvtedy Mária ostala v posteli. Ráno prišla mladá zdravotníčka, prekvapená, že vo veku deväťdesiatjeden rokov nechytila ani prechladnutie len omrzliny na chodidlách, inak nič.
Naklonila sa k Márii a povedala:
To by ste mali ísť do nemocnice. Zavoláme sanitku?
Starká smutne prešla pohľadom po čiernych vlasoch mladého dievčaťa, po naružovených lícach od mrazu a urputne potriasla hlavou.
Ja už nikam nejdem. Tu ostanem. Ty, dievča moje, čas na mňa nestrácaj. Nič nechcem, choď s Bohom.
Ležala teda dva týždne. A načo, prečo išla v tú noc bosá do dvora len v košeli? Každý vravel, že si za to môže sama, ale ona v tom videla tajomné predzvesť osudu. Predtým sedela podvečer na posteli, v šere starej žiarovky párala starú ponožku. Prsty jej robili robotu z pamäti. Vonku bola tma a ticho, v Márii sa však dialo čosi hlbšie. Sklený pohľad uprela na jedno miesto na stene a s podivnou, vzdialenou grimasou sa usmievala.
Od detstva nezažila v živote nič pekné. Len práca, práca a večná bieda. V tom mori biedy bol len jediný slnečný lúč krátka, jediná, nenaplnená láska.
Volal sa Peter.
Petrík môj Peťko šepkala polospojenými perami a úsmevu sa jej dostalo až do očí.
Či sa jej to len snívalo, alebo bdelý sen videla sa v poli za lesom, tam, kde končilo panstvo železničného pána. Mária dlho hľadela do diaľky, tienila si oči pred slnkom: čakala ho. Sľúbil, že príde. V hrudi žmýkal strach zmiešaný s nádejou. A v hmlistom obryse žitného poľa uvidela jeho. Rozbehla sa šťastná: Peter! Peter!
V týchto snoch zaspávala. Ale tej noci ju niečo v noci prebudilo, začala sa na posteli hádzať a otáčať. Pozrela do okna za ním vyje vánok a metelica. Odhrnula perinu, natiahla ruky, v tmavých kútoch izby hľadala stenu a šla za dvere.
Hneď som späť, len nakrátko
Vyšla bosá za dvere, zabúdajúc na seba. Hľadela do bieleho víru snehu, hľadala pohyb, stále rukou siaha, akoby prosila:
Peter!..
Chladom jej zvieralo všetky útroby, chodidlá sa stratili v snehu. Išla so vztýčenou rukou, hnaná búrkou, za plot išla za ním, bojovala s búrkou.
Peter, ja som tu! Peter!
Prišla až k plotu, hľadela zaň, hľadala cestičku A práve vtedy ucítila, že jej nohy sú mŕtve od mrazu už ani pohyb nebol možný. Rýchlo popri plote bežala ku bráne, ešte sa usmievala.
Ja to len z druhej strany skúsim
Bránu už nenašla. Búrka ju zamotala na dvore stará stratila smer, kadiaľ ísť. Kdekoľvek raz strom, raz plot, inokedy sneh až po kolená Tak zablúdila. Tak ju našli susedia.
K Márii teraz chodila Zuzana, nosila jej niečo na tanieri, potulkala v peci. Prišla mladá zdravotníčka, urobila preväz na nohy, natrela na páchnucu masť, nútila merať teplotu. Čokoľvek nariadili, Mária robila, no keď ostala sama, dívala sa do stropu prázdnymi očami. Počúvala zvuky zvonku: štekanie psa, škripot sane, piskot detí, čo šli domov.
Najčastejšie ju pohltilo driemanie. Raz otvorila oči, bolo ráno či noc, v piecke praskali polená. Zo strechy drkotala voda. Pane Bože, nech už konečne umriem zasa a znova jej myšlienky zneli.
Už od detstva vedela o živote jednu hrozivú pravdu: je to strmý, blatistý svah, plný koreňov a pichľavých kríkov len padať a padať, bolestivo sa búchať. Nikto ti nepomôže na nohy, k slnku. Všetci žili tak, nečakala iné. Zvykla si, že život je len dlhý pád mať odolnosť, nevykríknuť, aj keď všetko bolí.
Ten rok prišla neskoro a zlostná jar. Namiesto tepla chladné vetry a dažde, ktoré rozmočili cesty do nepriechodného blata. Sneh zišiel až v máji, zanechal pod sebou šedú, rozmočenú zem, ako starú, deravú kožu. Dlho ani lístie nerástlo, sady stáli holé a čierne. Marika, na hlave ťažký, mokrý uzol šatky, viechla z cesty s vedrami vody z pumpy. Voda vystrekovala na popraskané bosé chodidlá. Na druhej strane ulice pri krivom plote postávali chlapi, schúlení pod mrholením dažďa. Prehodili si potichu zopár slov, ale Marika prešla popod ich pohľady, bez toho, aby oči zdvihla. Už dávno vedela byť neviditeľná.
Mária! skríkol hlas starkej Kvetoslavy, pomocníčky, s ktorou kedysi slúžili na panstve. Bež rýchlo do obchodu! Povedz Jožovi, nech dá najpozlátenejšiu látku bude návšteva z mesta, prestieranie, kvety! A neotáľaj! Dnes večer bude oslava a veľa hostí!
Marika ticho postavila vedrá na schod, upravila špinavú zásteru a vybrala sa na kraj dediny. Mala dvadsaťdva, no život už dávno vyprchal, akoby ju ani nechytilo krídlom. Dvanásť rokov odvtedy, čo zomreli rodičia, ju vzala panie domáca za krajec chleba. Bola len vychrtené, bité dievča so zľaknutými očami. Z dievčiny vyrástla v mlčanlivú, silnú ženu s pracovnými, zjazvenými rukami a pohľadom zhasnutým ako vyradené uhlie.
Makala od rána do noci. Kým v ušiach nezvonilo a nohy neboli olovené. Za dažďa hromady dreva sekať, dojiť kozy v zamrznutom chlieve, miesiť hlinu, prať v potoku cez ľad kým prsty nejsú mŕtve. Vytrhávala burinu pod letným slnkom tam, kde viseli ríbezle a maliny vôňa omámená a sladká, tie však boli len pre paniu. Ani jednu všetko sa ráta, každá bobuľa, za stratenú prútom. Tebe to nerastie, lenivá krava! Marika zaryto trhala, hryzla si do pier, len aby nevybuchla. Snažila sa vyhovieť, nech je s ňou aspoň občas pokoj.
V sobotu topila pec. Nosenie ťažkých kanašov s vodou vlečúcích sa z potoka, v peci žer, čo zle zatopíš, nevydržíš. Potom, v dymovej pare, drhnúť paniu ostrou špongiou, až kým sama tmavé kruhy pred očami nevidí. Otáčala ju na všetky strany, kým nezavolala: Moja skalná kobyla, niekedy aj štipla alebo pohladila po líci. Marika bola na to zvyknutá nepoznala iný život, neočakávala iný. Ani záujem o devy, či posmešné poznámky chlapov nezaujímali. Nikdy nič bez práce, a vedkonie starká už bez nej nič nedokázala.
Raz, keď sa pozerala, ako Marika stojí na stoličke a leští vysoké zrkadlo, domáca sa zamyslela:
Marika, nemám ťa vydať? Chcela by si?
Marika zišla dolu, vyžmýkala handru, ticho odpovedala:
Ako poviete.
Alebo starou dievkou ostaneš?
Je mi to jedno.
Vidíš! plesla ju po pleci domáca Najlepšie je byť starou dievkou. Ináč len detí kopec, samé mletie a povinnosti. Tvoje boky zvládnu desať detí vyťahať, nie ako moja Hanka!
Chystala sa prežehnať, ale čosi ju vyrušilo. Zavolal ju hlas dcéry, tak utiekla.
Marikou to však nepohlo. Duša jej spala, bez starostí i túžob. Aj keď bola silná, nič nechcela, nevedela pomenovať ani tie najprirodzenejšie túžby. Medzi ňou a svetom stála tichá stena únavy, poslušnosti, zakopanej nádeje. Oblečenie, darčeky nič ju nezaujímalo, ani mládežnícke zábavy, ani zlomyseľnosti chlapcov. Starka bola s ňou spokojná, nevedela bez nej fungovať.
Až raz začiatkom júna, keď sa pole zazelenalo, lúky rozkvitli, očakával panstvo príchod hostí. Paničke mala mladá dcéra privítať hosťa z Bratislavy, šuškalo sa o svadbe. Mariku poslali na lúku natrhať margaréty. Bosá, opatrne kráčala po svahoch ku Váhu, keď jej cestu zastavil cudzí mladík. V parádnej veste, v krojových čižmách, s posmešnými očami a natrvalo učesanými vlasmi bol to Peter, furman zo susedného dvorca.
Šťastie prajem, fešanda, uškrnul sa a preletel pohľadom od jej svalnatých paží cez prsia v ošúchanej blúzke.
Marika ani nezavadila pohľadom.
Čo stojíš v ceste? chladne sa spýtala.
Ako sa voláš?
To vie, kto je potrebuje. Bež, nech ťa tráva neomrzí!
Obišla ho bokom, ako by šla popri pňu. Peter však neprestával každý týždeň sa znovu objavoval pri panstve, jeho hlas dunel po dvore. Pokúšal sa vtipkovať, chytal sa jej ruky, ona však vždy mlčky uhla. Raz v stodole, keď tam išla po múku, ju zrazu chytil a pritisol k vreciam. Marika nevydala ani hláska. Vzoprela sa mu tak silno, až Peter vrazil do steny a udrel si hlavu. Ticho naň hľadela zhora s ľadovým podivením.
Marné tvoje čary
Narovnala šatku, očistila sukňu a vyšla von. Peter zostal na slame. V jeho očiach sa vedľa bolesti mihlo čosi nové nepochopené, drsné vzrušenie. Nebol zvyknutý na ženy, čo by mu odolali.
Mariku to nenechalo ľadovou, no nevyrážalo v nej túžbu. Bol to len silný popud k akémusi prebudeniu k niečomu krásnemu, neznámemu.
Začala sa viac usmievať, vstávala skoro, obdivovala rannú hmlu nad pasienkom, dlho stála bosá v tráve a dívala sa, ako kvapôčky rosy svietia. Priala si skúsiť pocit mladosti. Ale len čo si to uvedomila, hneď sa vrátila k práci. Tak prešiel mesiac.
Peter však na úspech nedosiahol ak nerátaš bozk, ktorý si vynútil v pivnici, za čo hneď dostal takú facku, že stratil chuť čokoľvek skúšať. Ale jeho vytrvalosť ostávala. Raz, keď chcel Marike pomôcť s vedrami, usmiala sa naňho spod čela. V inom čase stihol jej dlhý pohľad z okna, keď sa hral so žriebäťom. Nič to ešte neznamenalo, ale Peter nestrácal nádej. Lenže to, čo sa medzi nimi zrodilo, netrvalo dlho.
Raz sa Peter zastal chlapca, čo kradol pšenicu v pánoch. Panička prikázala kočišovi chlapca zbiť. Marika scénu uvidela, roztriasla sa, bežala podložiť ruku pod bič, koniar ju však odhodil. Schmatla poleno, chcela ním udrieť zradu zozadu. Ľudia zmĺkli. Peter však skočil, vytrhol bič z rúk a tresol ním kočiša.
Vypadni! Pánovi všetko poviem! Preč!
Ženy sa vrhli k chlapcovi, chlácholili ho. Malý vzlykal:
Mama mi včera zomrela Zomrela
Marika si rukou prikryla ústa. Ostrá bolesť, akoby ju niekto trafil kameňom. Videla v tom chlapcovi samu seba. Roztrhala si výstrih, pretrhol sa jej krížik na šnúrke, vbehla do komôrky. Padla na posteľ, zlomila sa na dvoje v nariekaní. Chvíľami bola tichá, prsty zaťaté do periny. Plakala bezmocne, od žiaľu za vlastným detstvom, za tým, čo nikdy nemala.
Peter ju našiel. Prišiel po špičkách, otvoril tiché dvere, sadol si bokom. Nepovedal nič, len objal jej diza drkotače ramená. A Marika prvý raz v živote nevzdorovala. Prítulila sa, cítila teplo jeho mladého tela, stíchla. Slzy ešte tiekli, ale plač prestal. Zapreli sa o seba, a ticho zašepkala:
A čo je tam, za lesom? Čo je tam ďalej?
Mesto odpovedal prekvapený. Veľké mesto. Paláce, stánky, kostoly
A ešte?
Potom iné mesto, trať vedie až k moru tam niekde ďaleko.
Marika zmĺkla. More nikdy nevidela. Bal sa preplávať aj rieku. Ale zrazu zatúžila vidieť more. Chcela odísť odtiaľto, kde bola bičovaná a s detským krížikom, kde jej vraveli pracantica, meno sa zabudlo. Chcela byť človekom. Otočila sa k Petrovi, vzala ho do rúk a hľadela mu prvý raz do očí:
Odvezieš ma? Vezmeš si ma?
Peter sa zarazil. Bol to viech, rád sa predvádzal, ale na skutočný čin nestačil. Vraví, že treba počkať, že nie je ľahké, že treba peniaze Ale Marika nepočúvala. V nej sa čosi prelomilo, bola odrazu smelá, až šialená v rozhodnutí. Sama ho ťahala, sama ho bozkávala, šepkala, že nič už nechce, len byť s ním a preč odtiaľto. V tú noc stratila medený krížik nitka sa pretrhla, ztratil sa v tme. Ani ho nehľadala. Tak sa malo stať, povedala pokojne a v hlase znela zvláštna, takmer pyšná rezignovanosť.
Peter sa ešte prišiel dvakrát. Stretávali sa potajme v senníku, v pivnici, v kríkoch poza dedinu. Marika kvitla. Kývala hlavou, v očiach jej svietilo, na lícach zdravý červeň. Dokonca sa začala usmievať ticho, ťažkopádne, akoby sa to znova učila.
Potom všetko skončilo. Svadba paničky bola hlučná, s harmonikou, mladý pán zobral ženu do Bratislavy. Peter, jasné, išiel s nimi. Marike ani neoznámili, len kuchárka posmutne povedala: Odišiel ti, Marika. Hľadaj vietor za mestom.
Marika čakala. Každý večer stála na ceste, dívala sa do diaľky. Nejedla, nespala. Krásna, chudá tvár zružovela do priesvitnosti, oči vpadnuté horeli bláznivým svitom. Starká Kvetoslava nadávala, hádzala po nej lyžice, ale Marika sa len tupo usmievala. Bola si istá, že sa vráti.
Prišlo horúce leto, búrky a dažde, potom sivá jeseň, s nekonečnou hmlou. Marika sedela na dvore a dívala sa ponad lúky, až kam les vrcholmi siahol nebo. Verila, že ak vytrvá, Peter sa vráti. Nikdy sa nepýtala, nepočúvala čo vravia verila, že cudzie zlo ho drží. Ak v živote malo byť niečo krásne, potom aj on po tom túži. Len trpezlivo čakať Hovorila málo, nevidela okolo seba nič, v práci sa bila nenávisťou, len aby to prešlo. Dni, mesiace a roky sa jej zlievali do jedného. Marika čakala.
Jedného dňa, koncom októbra, keď už polia černeli, videla na konci role mužskú postavu. Srdce jej vynechalo. Myslela si, že je to Peter. Hodila motyku a rozbehla sa, kričiac jeho meno chrapľavým hlasom:
Počkaj! Počkej!
Muž sa neotočil, nepočul. Marika dobehla až k rozvodnenej rieke, nevedela plávať, Peter na opačnej strane. Vyliezla na kmeň, pozorne hľadela za ním. Neplakala bála sa, že by zmizol s prvou slzou. Pomaly jeho silueta zmizla, splynula s krajinou. Marika sa naťahovala, vykúkala, ale v diaľke bola už len zelená lúka.
Našla ju tam suseda, čo okopávala maliny.
Čo sedíš? Poď domov, kde si sa hnala?
To bol Peter, zašepkala Marika.
Ktorý Peter?
Furman čo jazdil s mladým pánom sem k paničke.
Z vedľajšieho dvora? Dievča, on je dávno zoženilý, žije v Komárne, už aj chorý. Má detí, vyše hlavy, aj sám už ledva chodí
Klameš, ticho povedala Marika, v hlase sa ozývalo niečo zlé a bláznivé.
Čo by som klamala! Joj, úbohá! Môj švagor tam bol na vlastné oči. Detí, invalid, v chudobe. Veď už isto zomrel Čo sa smeješ?
Ha-ha-ha! Marika sedela v tráve, rozcuchané vlasy, sukňa zakrytá, kolená biele v slnku. Smiech bol zlomený, neprirodzený.
Úbohá! Blázni sa! križovala sa žena rýchlo, hrdo. Veď ten už je dávno pochovaný, a ona sa smeje! Teda!
Je mladý, krásny, zdravý Marika si položila ruku na hruď, oči jej horeli, Vieš, kto som?
Kto?
Jeho žena som. My deti ešte nemáme, nebývala som tehotná.
Ale dieťa, to už je dávno! Jemu už 50! žena ju zdvihla za ruku. Poď, preč!
Marika sa len smiala a hľadela na ňu zahmlenými očami:
Prečo si klamala? Prečo?!
Chudera, pomyslela si žena a ustúpila. Úplná bláznivá, neodporovať jej, nech Kristus ochráni! a rýchlo sa prežehnala, cúvajúc od Mariky.
Od tej chvíle ju už v dedine málokto bral za normálnu. Marika už neplakala, nečakala tak ako predtým. Len mlčky robotovala na svojom kúsku zeme, ešte zúrivejšia než predtým, akoby chcela zahnať bolesť. V tichých chvíľach sedela na verande a civela ponad stromy do diaľky, kde tušila more. Oči plné prapodivnej prázdnoty, každý sa jej bočil.
Kým ešte vládala, aj v najhorúcejšie júnové poludnie si obliekla čistú vypratú košeľu, prečesala sivé vlasy a vyšla na lúku, dlho hľadela do diaľky. Stála vzpriamená, už nie krásna, ale v postoji mala čosi pradávne čakala, akoby celý vek, nie len roky. Ak sa jej niekto zľutoval a spýtal, koho čaká, odpovedala ticho, s nepozemskou iskrou:
Svoje šťastie. Tam je, za lesom. Peter mi prisľúbil, že dnes príde.
Chudera pološialená Úbohá žena!
A len vietor šumel v korunách stromov, Váh tiekol pomaly, nekonečný, a tam ďaleko, za lesmi, za mestami, sa šumelo more, o ktorom nikdy nezistila viac, len jeho tiché meno.
Dvere jej chaty zavŕzgali. Zuzana prišla zakúriť. Mária na ňu upriamila prázdne, vyblednuté oči.
No čo? Ako nohy? spýtala sa Zuzana.
Starká niečo zamumlala.
Čo? Nepočujem!
už len zomrieť On už nepríde. Už čakám len na smrťZuzana si sadla na okraj postele, vzala Marienku za ruku, ktorú mala chladnú ako snehový popol. Už ide jar, šepla, akoby samu seba presviedčala. Marienka kývla hlavou, či len naklonila, nevedno.
Vonku na dvore, v špine roztápajúceho sa snehu, kráčala mačka, zamierila k plotu, kde kedysi Marienka stála v búrke. Susedia, čo sa vracali z kostola, len mávli rukou: Starej už niet pomoci…
V izbe zostalo ticho. Zuzana ešte chvíľu sedela, kým Marienkina ruka definitívne ochabla. Tvár starkej ostala pokojná po prvý raz za roky. Uspokojene prestala vzdorovať, oči mala zatvorené, akoby zaspala. Vo sne jej cez otvorené dvere do izby zavanul prastarý hlas, slnečné lúče sa preliali cez okno na vankúš. Zrazu bola mladá stála na rozkvitnutej lúke pod lesom, slnko jej žiarilo do vlasov, na druhej strane poľa kráčal Peter. Usmieval sa a mával na pozdrav.
A v tej lúčnej chvíli bol život krásny, hoci len vo sne, kde čaká každý, komu bola láska aj bolesti dopriata. Snívala ešte, že s bosými nohami beží v tráve, bez bôľu a samoty, všetko mizne ostrý vietor, bolesti, starý dom, domáca, sneh, hady útrap, aj všetky chýbajúce slová. Bola len ona, Peter a ticho vietor vonku, v ktorom sa kdesi ďaleko valilo more.
A snáď, práve v tej chvíli, už bolo všetko odpustené a zabudnuté. Vonku práve praskol posledný ľad na potoku, v tichej dedine zaspieval prvý vták.
