Prázdny život Vierky
Sneh už neštípal bosé chodidlá Vierka ich ani necítila. Len vietor ju bičoval po tvári, krku a rukách, prebíjal sa celou hruďou, ktorú chránila iba tenká nočná košeľa. Sivé vlasy mala celé zamrznuté, plné snehu, ťažké ako cencúle. Hustá metelica pískala, mlátila ju z každej strany a Vierka už nevedela, kde je blúdila na vlastnom dvore. Prisadla si chrbtom k ľadovým doskám plota, prekrížila si ruky na hrudi a zaúpela:
Keby som tak už radšej zomrela, Bože môj Vezmi si ma Keby som tak mohla zomrieť
Bol by to aj koniec v tú noc zamrzla by do rána keby ju nenašla susedka, pani Gališová, čo išla skontrolovať kravu. Nezačala náhodou teliť? Uvidela, že u Vierky je otvorené, dvere dokorán, svetlo cez štrbinu žiari.
Viera! Ty sa tam v tme hrabeš, či čo?
Lenže Vierka stála v kúte, ukrytá za stromami a vichricou, o oči zavreté, dokola ako zaklínadlo opakovala: Zomrieť, zomrieť
Gališová pribehla, otvorila im letkovú bránku.
Viera, kde si! Vierka, nuž kde ťa mám, ty hlúpa! Vierka!
Odpovedať by aj chcela, ale nevládala. Sviezla sa k plotu, hlava jej padla na kolená a len ticho vzlykala. Po lícach jej tiekli slzy. Potom ju niekto schytil, chcel ju ťahať dnu, ale maliárka bola ako skamenená, celá skrehnutá.
Ty stará hlupaňa! Počkáj, idem po chlapa! zvolala Gališová a utekala domov pre manžela. Spolu Vierku odvliekli do izby.
Od toho dňa ostala Vierka na posteli. Ráno prišla mladá zdravotná sestra bola prekvapená, že v jej deväťdesiatich stich žiadna chrípka, iba omrzliny na nohách. Naklonila sa nad Vierku a povedala:
Museli by vás previesť do nemocnice. Zavoláme sanitku?
Vierka smutne pozrela na čierne vlasy tej mladej ženy, na jej líca začervenané od zimy a pokrútila hlavou.
Nikam nepôjdem. Tu ostanem. Strácaj čas na mňa, dievča, netreba. Choď si po svojom.
Ležala tak dva týždne. Prečo vlastne v tú noc vyšla na dvor, len v nočnej košeli a bosá? Všetci si hovorili, že Vierka už robí hlúposti zo stareckosti, len ona v tom videla niečo tajomné, skoro osudové. Večer predtým sedela na posteli, v matnom svetle žiarovky párala starú ponožku. V prstoch jej to išlo automaticky, zrak bol prázdny, hľadel do jednej bodky na stene, na tvári podivný úsmev úsmev dávnych spomienok.
Od detstva nezažila nič dobré. Len robota a samé trápenie. Jediné svetlo v jej pustnom svete bol letmý a krátky záblesk lásky.
Volal sa Gregor.
Gregor Gregorko šeptala Vierka s úškrnom, pery ledva pootvárané.
Či sa jej to v ten večer len snívalo, či bdelá mala sen? Zdalo sa jej, že kráča na lúku za horu, kde končil dvor statkárky. Stojí, prikrýva oči pred slnkom, čaká. Veď jej sľúbil, že príde. Vnútri nádej, ale aj úzkosť. V oparu žita vidí mužskú postavu a beží k nemu, šťastná ako dievča: Gregor! Gregor!
V tom spánku Vierka zaspala. Zrazu, v noci, prebrala sa, ticho vstala z postele, zízla z okna metelica vyje, okná cengajú. Zhodila zo seba perinu, ruky pred seba, po tme, po stenách našmátrala k dverám.
Hneď budem naspäť len na chvíľku
Otvorila dvere, vykročila bosá do snehu. Civela do bielej tmy, opatrne vystrela ruku, akoby prosila:
Gregor!
Mráz ju bolestivo popálil, vnútro zvieralo. Bosými nohami kráčala po zamrznutých schodoch na cestičku. Len dopredu sa dívala, cez plot, do snehu.
Gregor! Som tu! Gregor!
Prišla k plotu, nazrela za roh, prebehla tam a späť Vtedy ju dohnalo omrznutie, necítila nohy, ledva hýbala prstami. Rozbehla sa naspäť k bráne, stále sa usmievala.
Rýchlo ešte odtiaľto sa pozriem
Bránu už nenašla. Motalo ju po dvore, akoby stratila rozum. Tu strom, tam plot, sneh po kolená Tak poblúdila. Úplne zúfalá. Tak ju našli susedia.
Gališová chodila k nej, nosila jej jedlo, zatápala v peci, rozprávala s ňou. Zase tá mladá zdravotná asistentka nosila smradľavú masť na nohy, prikázala merať teplotu. Vierka poslúchala všetko, čo jej povedali, no keď ostala sama, hľadela do stropu prázdnym pohľadom. Počúvala zvuky brechot psov, škripot saní, vravu detí vracajúcich sa zo školy.
Častejšie ju zmáhala driemota. Otvorila oči buď bol deň, alebo prišla noc. Polienka praskali v peci. Zo strechy občas kvapkalo. Pane Bože, kedy už umriem? Keby už ten koniec prišiel znova a znova premýšľala Vierka.
Od útleho detstva poznala tú krutú pravdu: jej osud je strmín, klzký svah s hlinou a tŕním. Dole sa dalo iba skĺznuť, udrieť sa, zbiť kolená. Nik jej ruku nepodá, nik nepozbiera, nevytiahne hore na slnko. Tak žili všetci, čakala iba to. Život neustály pád, ktorý sa znáša so zaťatými zubami.
Jar bola toho roku neskoro a zlá. Namiesto tepla prišli len studené vetry, dlhotrvajúce dažde, cesty rozmočené do blata. Sneh zmizol až v máji, odkryl zosivenú zem ako ošúpanú kožu. Na brezách listy nenarástli, sady čierne, ako po požiari. Vierka, so šatkou ťažkou od dažďa na hlave, sa trmácala cez blato od studne. Vodu v kýbľoch jej kolísal pretrhnutý jarok na ramenách, studené mláky špliechali na jej popraskané nohy. Na druhej strane cesty stáli chlapci, fajčili pod plotom, dívali sa na ňu a pošepkávali si. Ale ona prešla so sklopenými očami dávno bola pre nich neviditeľná, sivý tieň toho smutného obrazu.
Vierka! zakričala starena Alica, robotnica, s ktorou slúžila u statkárky. Rezko, rozkazovačne. Hneď utekaj do obchodu! Povedz Ľudovítovi, nech dá najkrajší kartún pre slečnu. S kvetmi! Neotálaj, večer prídu hostia z mesta. A natrhaj kvety!
Vierka sa mlčky odložila vedrá na schody, utierala si ruky o zásteru, vysedela do dediny. Bolo jej dvadsaťdva, no život už dávno obišiel jej dušu, ani sa jej nedotkol. Dvanásť rokov dozadu po smrti otca a matky ju vzala k sebe sedliacka vdova za kus chleba. Malá bola rachitická, bitá, vyľakaná, ktorá sa bála každého šuchnutia aj kriku. Vyrástla v urastenú, silnú, mlčanlivú ženu s ťažkými rukami a pohášaným pohľadom.
Makávala od tmy do tmy. Hlavu v chuchve, nohy olovené. Štepila drevo v daždi, dojila kozy v mraze, miešala hlinu do pece, prala v potoku, kým necítila prsty. Pracovala pod páliacim slnkom medzi ríbezľami a malinami tie veľké, voňavé, čo nesmela ochutnať, lebo statkárka počítala každý plod a za chýbajúci švihla žihľavou: Nie pre teba to rastie, darmožráčka! Vierka sa naučila nepozerať vôkol. So zlosťou trhala burinu, do krvi hrýzla pery, len aby zvládla deň a občas mala pokoj. Do večera sa mihala medzi hustou, páľavou zeleňou, medzi tými lákavými plodmi a vydržala.
V sobotu sa kúril kúpeľ. Nosila ťažké bandasky z rieky, rozpaľovala kamene do rozhorúčenia, až v hlave bodalo. Potom, v tej pare, šúchala starene chrbát, v hrubom svetri, kým jej nezvonia v ušiach. Babička sa pomaly obracala, prikazovala jej dookola šúchať aj povädnuté ramená. Vierka sa krčila, vstávala na špičky, vliekla statkárku späť do izby. Hlava jej hučala, žalúdok napínalo. Statkárka frflala, capkala ju, občas opatrne porehotila a nazývala ťažná kobylka. Vierka si zvykla. Iný život nepoznala, nevedela snívať. Bola ľahostajná voči tomu, čo nosí, aké handry jej starena pridelí na sviatok. Nebavila ju dievčenská debata po robote, nezaujímali ju šibnutia mládencov. Bez roboty nikdy nesedela, a gazdiná by už bez nej nevedela byť.
Raz, keď šplhala na stoličku a šúchala vysoké zrkadlo, sa statkárka zastavila:
Vierka, nemala by si ísť za muža? Chceš?
Vierka zišla dolu, prežmýkala handru.
Ako si prajete.
Alebo budeš stará dievka?
Je mi to jedno.
No veď! capla ju po pleci gazdiná. Najlepšie stará dievka! Len vyrodíš hŕstku detí samé krikľavé! S takým zadkom! Také šťastie, na rozdiel od našej Paulíny.
Chvíľu sa mračila, potom ju zavolali z izby, a tak to nechala tak.
Tento rozhovor Vierku ani len nepoškrabol. Jej duša spala ako zavalená zemou. Bola veľká a silná, no pre seba nič nechcela, necítila túžby ako iní. Bola medzi ňou a svetom zvláštna, nepochopiteľná stena. Za tou stenou sa jej žilo zvláštne pokojne. A muži si zvykli na jej necitlivú krásu, stratili o ňu záujem. Starý kočiš Karol raz zahlásil: Krása Vierky nie je pre ľudí, je svätá. Patrí len Bohu. Tak to aj ostalo nebyť jednej udalosti, čo ju preklopila na druhú stranu sveta aspoň na chvíľu.
Stalo sa to začiatkom júna, keď už vzduch bol teplý a lúky obsiahli šťavnatá tráva. V kaštieli mali prísť hostia. Mladá slečna, krehká a bledá, mala privítať mladého pána z mesta, ktorý sa mal uchádzať o jej ruku. Vierku poslali trhať sedmokrásky do salónu. Keď kráčala po svahu k rieke, cestu jej zastúpil cudzí mládenec. Mal vyšívanú košeľu, na nej krásny vestík, lesklé čižmy. Pozeral jej drzo do očí, vlasy uhladené, lesknúce sa od pomády. To bol Gregor, kočiš zo susedného dvora, čo prišiel s mladým pánom. Stál rozkročený a obzeral si ju ako kobylu na trhu.
Pánboh daj, kráska, uškrnul sa lenivo, zrak mu kĺzal po jej silných rukách a vysokých prsiach v vyblednutej blúzke.
Vierka sa naňho ani nepozrela. Ticho ho obyšla, keď jej zase zatarasil cestu.
Čo tu stojíš? zamrmlala bez pohľadu hore.
Ako sa voláš, švárna?
Kto pomenoval, ten vie, tebe netreba, odpovedala a šla ďalej ako okolo hromady sena.
Gregor ju začal stretávať stále častejšie. Vierka ho cítila na dvore, vždy bol tam, kde nemal byť pri studni, pri maštali, na verande. Hovoril jej šibnuté narážky, skúšal ju štípnúť, ona vždy mlčky ušla. Raz, keď vošla po múku do prázdneho šopy, on ju schmatol okolo pása, tlačil k vreciam. Vierka nezakričala. Zdvihla ho silou a odhodila k stene hlavou narazil o dosku. Nič viac, len sa naňho pozrela ticho, chladne:
Čo si čakal
Oprášila sa, napravila šatku, vyšla von. Gregor sedel, držal sa za hlavu, díval sa za ňou v očiach mal čosi nové, nie obyčajnú žiadostivosť, ale dráždivú zvedavosť. Bol zvyknutý na poddajné dievčiny, čo samé skočili do náručia. Vierka bola niečo iné.
Niet, že by Vierka ostala celkom ľahostajná, ale nebola v nej ani typická ženská zvedavosť. To, čo sa s ňou dialo, bolo pre ňu nové, neznáme. Gregor sa stal len zážitkom, ktorý v nej niečo prebudil niečo svetlé, krásne.
Vierka sa začala usmievať. Vstávala skôr, chcela vidieť svitanie a hmlu nad lúkou, pri dojení kravy sa dívala, ako slnko stúpa z lesa. Túžila padnúť do tej šťavnatej trávy a smiať sa od sily. Sama nechápala, čo chce len žiť, jednoducho žiť. Len čo sa pristihla, že sa zaháľa, hneď sa vrhla na robotu. Tak prešiel mesiac.
Gregorove dvorenie ostalo bez úspechu azda okrem kradmého bozku v pivnici, po ktorom dostal poriadnu pohlavku. Ale jeho vytrvalosť niečo zmenila. Jedného dňa Vierka, keď jej chcel Gregor pomôcť s vodou, sa naňho nenápadne usmiala spod obočia. Inokedy zbadal, že sa naňho dlho díva z okna, keď pracoval s koňmi. Nič to neznamenalo, ale Gregor nestrácal nádej. Ich príbeh, ak sa to dá tak nazvať, bol však krátky.
Raz sa Gregor zastal chlapca, ktorého chytili na panskom poli, že kradol mrkvu. Statkárka rozkázala kočišovi, nech ho vymláti. Vierka, keď to videla, chcela chlapca ochrániť telom, ale zvalili ju. Vzala poleno, chcela dať kočišovi poza chrbát. Gregor pribehol, vyrazil kočišovi bič z ruky, zvolal:
Vypadni! Ja to pani vysvetlím! Vypadni!
Ženy pribehli k chlapcovi, pýtali sa, kto je, upokojovali ho. A on odvetil, trasúc sa:
Mama mi včera zomrela, včera
Vierku schvatil žiaľ. Utekala do svojej komorky, hodila sa na posteľ, triasla na perine, plakala za seba, za bezmocnosť, za túžbu po niečom, čo nikdy nepocítila.
Gregor ju našiel. Opatrne vošiel do izbietky, sadol si k nej, objal ju. Prvýkrát ho neodtlačila. Oprela sa o neho, počúvala jeho dych, ticho šepkala:
A čo tam, za lesom? Čo je ďalej?
Mesto, odvetil. Veľké mesto, obchody, kostoly.
A ďalej?
Ďalšie mesto. Železnica tam vedie. A potom vraj až more, ďaleko.
Vierka sa odmlčala. More nevidela nikdy. Ani preplávať rieku by sa nebála. No teraz túžila uvidieť to more. Túžiť odísť z miesta, kde ju bili, kde drela do krvi a kde ju volali ťažná kobylka. Chcela sa stať človekom. Obrátila sa k nemu, vzala jeho tvár do svojich popraskaných dlaní a prvýkrát, čo mu pozrela do očí povedala:
Vezmeš si ma? Odvedieš ma?
Gregor váhal. Bol ľahkomyseľný, chvástal sa medzi dievčatami, no veľký krok urobiť nevie. Kúšal sa, uhýbal pohľadom že vraj treba ešte počkať, našetriť peniaze. Ale Vierka ho už nepočúvala. Ako keď pretrhne hrádzu, objala ho, sama ho bozkávala, šepkala, že jej je jedno, čo povedia, že odíde, nech to stojí, čo chce. V tú noc stratila svoj medený krížik, ktorý nosila od detstva nitka sa pretrhla, padol do tmy. Nehľadala ho. Tak to má byť, prehodila ticho, v hlase náhla vážnosť.
Gregor prišiel ešte dvakrát. Stretávali sa po tajme, v senníku, v pivnici, za dedinou v kroví. Vierka rozkvitla. Chodila inak, ľahko, skoro dievčensky. Oči jej svietili, líca sčerveneli, začala sa samovoľne usmievať.
Potom bolo po všetkom. Svadba slečny bola hlučná, hostia spiaci, harmonikár hral, mladý pán si ženu odviezol do Bratislavy. Gregor s nimi, Vierka sa o tom dozvedela od kuchárky: Tvoj odišiel, Vierka. Hľadaj v poli vietor.
Vierka čakala. Každý večer vychádzala na cestu, dívala sa cez polia na les. Stála s rukami cez prsia, dívala sa do diaľky až do noci. Jedla málo, spala ešte menej. Jej krásna tvár ochudla, oči sa prepadli, ale v nich horel divný, bláznivý jas. Starka Alica na ňu nadávala, tresla jej misou, no Vierka sa len ticho, šťastne usmievala. Bola presvedčená: on príde. Veď musí, cítila to v každom kúsku tela.
Prešlo leto, horúce a ťažké, s búrkami a lejákmi. Prišla jeseň, sivá, daždivá, plná hmly a mokrého lístia. Obľúbila si dívať sa na líniu lesa. Verila, že keď bude čakať, Gregor sa vráti. Nepýtala sa naňho, ak jej aj niekto niečo povedal, nechápala len sa usmievala. Myslela si, že Gregor by prišiel, len mu čosi zlé bráni. Keď cítila, že v tej noci zažila niečo pekné, verila, že to musí chcieť aj on. Kto by nechcel byť šťastný? Preto si myslela, že stačí čakať. Hovorila málo, o všetkom rozmýšľala, na neodrobený podiel roboty sa vrhala s hnevom. Voľný čas len sedela, dívala sa ponad dediny, videla dni, mesiace, roky splývajúť. Vierka čakala.
Raz koncom októbra, keď už boli stromy holé a polia čierne od vody, Vierka sa zamotala vo svojej záhrade. Zrazu zdvihla hlavu. Na kraji poľa, pri lese, uvidela osamelú mužskú postavu. Srdce jej vynechalo úder. Zdalo sa jej, že je to Gregor. Odhodila lopatu, rozbehla sa cez poľanu, mávajúc rukami, chrapľavým hlasom kričala jeho meno:
Počkaj, počkaj!
Muž sa ani neobzrel, asi nepočul. Vierka dobehla po breh rozvodnenej riečky, motala sa tam. Plávať nevedela, on už bol na druhej strane. Vyskočila na brvno pri vode, rukou prikrývala oči, aby lepšie videla. Bojala sa rozplakať, aby on nezmizol. Jeho blonďavá hlava už splývala s košeľou do škvrny. Škvrna sa zmenšovala. Vierka sa vystrela, aspoň takto chcela byť bližšie namáhala zrak, no už nič, len zelerastú lúku.
Našla ju susedka, čo okopávala maliny. Pristúpila, zalomila rukami.
Čo tu sedíš? Dávno sa hnala Prečo?
To bol Gregor, povedala Vierka, vôbec sa neobrátila.
Kto?
Kočiš so šľachticom k našej slečne jazdieval.
Z vedľajšieho dvora? Načo ti je?
Čakám ho.
A na čo? vzdychla susedka. On už dávno má rodinu, už počas vojny sa oženil, v Komjatnej býva. Detí ako maku. Invalida, už roky na lôžku, žije v biede Možno nebodaj už ani nežije. Čo sa smeješ?
Ha-ha-ha! zasmiala sa Vierka, s vlasmi rozstrapatenými, sukňou vyhrnutou, kolená belasie od chladu. Smiech mala hlasitý, divý, nie ako človek.
Chúďa, kto vie, či nemá poruchu! susedka sa prežehnala, a utekala ďalej, len tak sa stále obzerala.
Odvtedy susedka aj dedina začali Vierku pokladať za bláznivú. Vierka už neplakala. Mlčky kopala svoj záhon, ešte zarytejšie ako predtým, ako by robotou chcela umlčať, čo v nej zostalo. Vo voľných chvíľach sedávala na schodoch, dívala sa na les, za ktorým vraj je more. V očiach jej bola taká hĺbka, prázdnota, že sa jej všetci vyhýbali.
Dokiaľ ešte vládala, hoci už aj v sparný jún, keď sa lúky naplnili vôňou pivónií a líp, Vierka si obliekala čistú košeľu, upravila svoje dlhé plavé vlasy s prešedivením, vychádzala von a dlho sa dívala tam, kde modrý pás lesa splýval s nebom. Stála bez pohnutia, ešte vždy vysoká, už nie pekná, a v jej postoji bolo niečo večné, trpezlivé, akoby so zemou zrastla a čakala nie roky, ale veky. Ak sa jej niekto spýtal, koho čaká, odpovedala potichu, s jemným úsmevom:
Svoje šťastie. Je tam, za horou. Gregor mi sľúbil, že príde dnes.
Taká pomätená, chúďatko!
Len vietor hučal v korunách stromov, len Váh tiahol svoje pomalé, večné vody, a kdesi ďaleko, za lesmi a mestami hukotalo more, o ktorom ani netušila viac, než jeho lákavé meno.
Dvere jej chalupy vŕzgli. Gališová prišla prikúriť. Vierka na ňu pozrela prázdnymi očami bez farby.
No? Ako nohy? spýtala sa Gališová.
Starká niečo nezrozumiteľne hundrala. Gališová sa nahla bližšie.
Čo hovoríš? Nerozumiem!
radšej by som už umrela Nepríde už… len umrieť mi zostalo…
