Naozajstný muž
Katka s Jankom chodili spolu dva roky. Katkina mama už začínala mať obavy, že jej dcéra s ním márni čas, keďže svadba stále neprichádzala. Samotný Janko vravel, že sa netreba ponáhľať, že všetko stihnú, že im je spolu dobre…
Prešlo leto, zo stromov opadalo lístie, pokrylo chodníky zlatým kobercom, začali dážde. A v jeden vlhký a chmúrny októbrový deň Janko zrazu neobratne požiadal Katku o ruku a daroval jej skromný prsteň.
Objala ho okolo krku a pošepkala mu do ucha: „Áno,“ potom si nasadila prsteň na prst a radostne vykríkla: „Áno!“, vystretými rukami do výšky a poskakujúc od šťastia na mieste.
Na ďalší deň išli na matriku a, hanbiac sa a bojačkí, podali žiadosť o sobáš. Svadbu naplánovali na polovicu decembra.
Katke sa chcelo mať svadbu v lete, aby všetci videli, aká je krásna v bielom šate. Ale hádať sa s Jankom nechcela. Čo ak by to odložil na ďalšie leto, a potom by si to možno aj rozmyslel. A ona ho milovala a neprežila by rozchod.
V deň svadby fúkal silný vietor a snežilo. Vietor jej rozfúkal starostlivo upravenú účesu. Vzdušná sukňa bielej šaty sa nafúkla ako zvon a zdalo sa, že ďalší náraz vetra odnesie krásnu nevestu ďaleko-ďaleko. Na schodoch Janko zdvihol svoju šťastnú ženu a doniesol ju v náručí k autu. A nič, ani snehová búrka, ani rozfúkaná účes, nedokázali pokaziť radosť zamilovaných.
Prvý čas si Katka užívala lásku a šťastie. Zdalo sa, že to tak bude navždy. Nie, občas medzi mladými boli aj menšie hádky, ale v noci sa rýchlo usmievali a milovali sa ešte viac.
Po roku sa v šťastnej mladej rodine narodil Miško.
Chlapec rást pokojný a bystrý, na radosť mame a otcovi. Janko, ako väčšina mužov, Katke s chlapcom veľmi nepomáhal, bál sa ho vziať do náručia, a ak ho zobral, Miško začal plakať a Katka ho rýchlo zobrala späť.
„Ty si ho radšej zober, tebe to ide lepšie. Až vyrastie, budeme spolu hrať futbal. Ja vám radšej zabezpečím život,“ hovoril Janko, ale jeho plat sotva stačil pre troch.
Miško vyrastol, začal chodiť do škôlky, Katka sa vrátila do práce. Ale peňazí nepribudlo, našetriť na zálohu pre hypotéku nebolo možné. Začali výčitky, manželia sa hádali, obviňujúc jeden druhého z zbytočných výdavkov. Už sa nevedeli tak ľahko usmievať ako predtým.
„Už ma to nebaví. Makáš-makáš, a tebe stále málo. Čo ich zjedaš, čo?“ opýtal sa raz podráždený Janko.
„Ty ich zjedaš,“ povrčala Katka. „Pozri sa, aké brucho si narástol.“
„Nepáči sa ti moje brucho? Ty si sa tiež zmenila. Oženil som sa s krásnym motýľom, a ty si sa zmenila na husenicu.“
Slovo za slovo sa pohádali na kusy. Katka, utierajúc slzy z mihalníc, išla po Miška do škôlky. Na ceste domov, počúvajúc chlapcov žváA keď Katka stála v novom byte pri okne a pozerala sa na syna, ktorý sa usmieval na svoju nastávajúcu, uvedomila si, že život jej napriek všetkým ťažkostiam dal to najdrahšie – skutočnú lásku.
