Zuzana sa dozvedela, že otec má milenku úplnou náhodou – ten deň zmeškala školu, lebo mala sprevádzať kamarátku k tetovačovi. Keďže vchádzať do obchodného centra v školskej uniforme nebolo vhodné, zbehla domov prezliecť sa. Práve vtedy, čo si navliekala džínsy, sa v dverách otočil kľúč. Zamerala na mieste, sotva udržujúc rovnováhu na jednej nohe, kým druhá uviazla v nohavici. Pomyslela si, že sú to zlodeji, no potom počula otcov hlas – zdalo sa, že s niekým telefonoval.
– Teraz si len rýchlo zoberiem tie formuláre a vyrážam, predsa nemôžem povedať, že som bol na tréningu, ak moja športová taška leží pod posteľou.
Zuzana sa mýlila – nebol to telefonát. Otec nahrával hlasovú správu, lebo o pár minút počula ženský hlas:
– Zlatý, tak strašne mi chýbaš, nedokážem sa dočkať… Mimochodom, urobila som tvoje obľúbené parené buchty, tak ponáhľaj sa, inak vystydnú. Bozkávam ťa!
Význam toho, čo počula, jej dôjde oveľa neskôr – najprv spoznala ten hlas: bola to teta Katka, otcova kolegyňa a sestra maminej kamarátky, ktorá ich často navštevovala. Zuzke sa páčila: teta Katka nebola ako ostatní dospelí – nehrála sa na všemohúcu, rada sa zabávala a počúvala modernú hudbu, nie tie smutné piesne, ktorým dali prednosť jej rodičia. Až keď sa zamyslela, prečo by mu teta Katka nahrávala hlasovky, pochopila tie slová.
V tej chvíli sa kľúč znova otočil a v byte nastalo ticho. Zuzana klesla na posteľ a znova si v hlave prebehla tetine slová – nie, nezdalo sa jej, jej otec naozaj mal pomer s inou ženou. A čo teraz? Mal by to povedať mame? Ako sa má správať k otcovi a k tej žene?
Nevediac čo robiť, vybehla na stretnutie s kamarátkou – tá jej už poslala päť správ. Obidve sa na tento výlet tešili celý mesiac; vyberali, čo si nechať vytetovať, a kamarátka dokonale zvládala podrobiť mamin podpis. Teraz však nemala vôbec náladu.
– Zužka, čo je s tebou? – neprestávala otravovať kamarátka. – Pre čo si taká? Chceš tetovačku tiež? Tak veď podrobím mamin podpis, žiadna veda!
Aké by bolo úžasné povedať niekomu tú šokujúcu novinu, zdieľať zodpovednosť, ale o takých veciach sa nedá hovoriť ani s najlepšou kamarátkou. Takže Zuzana predstierala, že ide naozaj o tetovanie.
Nasledujúce dva týždne nevedela učiť sa, nechodila von s kamarátkami, vyhýbala sa rozhovorom s mamou a o nezdvorilo sa k otcovi. Nevedela, čo robiť ďalej. Raz tesne pred tým, čo to chcela povedať mame, začala ju však mama nadávať kvôli dvojke z chémie. A tak sa len strašne pohádali. Večer prišla mama do jej izby s čokoládovým veterníkom, ktoré Zuzana zbožňovala, a povedala:
– Prepáč, mačička, že som na teba kričala. Viem, že to nie je pedagogické. Proste sa tak strašne bojím o tvoje skúšky! Chcem pre teba len to najlepšie…
– Mami, no veď začínáš znova – nejaké tie skúšky dám! Ten veterník – pre mňa?
– Isteže že pre teba. Už sme v poriadku? Neznášam, keď sa hádame!
Zuzana zobrala veterník, pobozkala mamu na líce a sľúbila si – nikdy jej nespôsobí takú bolesť. Ak sa tak rozčúlila kvôli ich hlúpej hádke, čo by bolo, keby zistila o otcovi? Musí spraviť všetko pre to, aby sa to nikdy nedozvedela.
A tak sa Zuzana mimovoľne stala otcovou spolupáchateľkou: kryla ho, keď meškal v práci, pripomínala mu rodinné oslavy a mamine žiadosti, odpútala mamu, ak mu niekto volal. Pritom ignorovala akékoľvek jeho požiadavky, nezdvorila mu a sotva sa ovládala, aby mu nepovedala, čo si o ňom myslí.
Potom sa však všetko nejako upokojilo: otec sa začal vracať včas, Zuzana dala skúšky a prešla do druhého ročníka strednej, a celý príbeh zabudol ako zlý sen. Okrem toho sa zoznámila s Matúšom – bol o dva roky starší, študoval prvý ročník práva a hral na gitare. Večer chodievali von v skupine, no čoraz častejšie sa oddelili a išli spolu. Tak išli aj toho večera k fontáne a ani si nevšimli, ako utekal čas –
Lenže keďže bola láska každým dňom o niečo slepejšia, už nikdy nevidela, ako sa v jej zatvrdnutom srdci začala trhať tatáž čierna farba, akou mala naozaj navždy vpísanú tú vetu na ruke.
