Pamätám si ten deň, keď Ema zistila o otcovej milenke. Zrovna zameškala školu, lebo mala sprevádzať kamarátku Zuzku k tetovačovi. Nemohla ísť do obchodného centra v školskom uniforme, tak sa zastavila doma prezliecť. Keď si navliekala rifle, v kľúčovej diere zabzučal kľúč. Ema stuhla, balansujúc na jednej nohe, zatiaľ čo druhá uviazla v nohavici. Pomyslela si na zlodejov, no potom počula otcov hlas – zdalo sa, že s niekým hovorí.
„Prídem pre formulár a hneď vyrazím, nemôžem predsa tvrdiť, že som bol na tréningu, keď môj športový batoh leží pod posteľou.“ Ema sa pomýlila – to nebol telefonát, otec nahrával hlasovku. O pár minút neskôr počula ženský hlas: „Zlatý, strašne mi chýbaš, nemôžem sa dočkať… Mimochodom, napekla som tvoje obľúbené buchty, tak poponáhľaj sa, kým nevystydnú. Bozkávam!“
Význam jej nedochádzal hneď – najprv spoznala hlas: bola to teta Katka, otcova kolegyňa a súčasne sestra maminej kamošky, ktorá ich často navštevovala. Emi sa páčila: nebola ako ostatní dospelí, nehrávala sa na múdru, rada sa zabávala a počúvala modernú hudbu namiesto smutných pesničiek, aké mali radi rodičia. Až keď Ema premýšľala, prečo teta Katka posielala otcovi hlasové správy, pochopila, čo počula.
Vrátila sa do ticha. Ema klesla na posteľ a znova si prehrávala tetine slová – nie, nezmýlila sa, otec mal pomer s inou ženou. Čo teraz? Povedať to mame? Ako sa správať k otcovi a k tej žene?
Nerozhodnutá utekala na stretnutie so Zuzkou – kamarátka už jej poslala päť správ. Téme veľmi tešili – celý mesiac vyberali tetovanie a Zuzka dokonale napodobňovala mamu podpis. Teraz však nemala náladu.
„Emo, čo je s tebou?“ neustávala kamarátka. „Prečo taká zatvorená? Tiež chceš tetovačku? Tak podpíšem ti papier ako mama, nič ťažké!“
Ako by bolo fajn podeliť sa s niekým o šokujúcu novinku, rozdeliť zodpovednosť, no o takom ani s kamarátkou nedokázala hovoriť. Tak Ema predstierala, že ide naozaj o tetovanie.
Nasledujúce dva týždne sa nevedela sústrediť na školu, nechcela von s kamarátkami, vyhýbala sa rozhovorom s mamou a otcovi hrubila. Nevědela, ča robiť. Raz takmer vyslovila pravdu mame, no tá ju zhodila za pätku z chémie. Večer prišla mama do jej izby s veterníkom, Emine obľúbené zákusky, a povedala:
„Prepáč, zlatko, že som na teba kričala. Viem, že nie je výchovne. Len sa tak bojím tvojich skúšok! Chcem pre teba len to najlepšie…“
„Mama, no tak už zase – ja to dám! Tento veterník je pre mňa?“
„Samozrejme. Už sme v pohode? Neznášam, keď sa hádame!“ Ema vzala zákusok, pobozkala mamu na líce a sľúbila si – nikdy jej nespôsobí takú bolesť. Ak ju tak rozrušila ich hlúpa hádka, čo by bolo, keby zistila pravdu? Musela zabrániť, aby sa niečo dozvedela.
Ema sa stalá otcovou spolupáchyňou: kryla ho pri meškaní, pripomínala rodinné oslavy, odpúťala mamu. Pritom ignorovala jeho požiadavky, hrubila mu a zväčša držala jazyk za zubami.
Potom sa všetko nejak upokojilo: otec sa vracal včas, Ema prešla do prvého ročníka gymnázia a celá záležitosť vybledla ako zlý sen. Zoznámila sa s Matejom, o dva roky starším študentom práva, ktorý hral na gitare. Večer chodievali s partiou, no čoraz častejšie sa odpojili a išli sami. Aj vtedy zablúdili k fontáne a stratili pojem o čase. Domov prekradala po špičkách.
*Uf, asi to vyšlo,* pomyslela si.
„Ema?“
Nevyšlo…
Do izby nakukla mama. „Trochu
Spolu s Maťkou som sa vrátila domov, ruku som mimovoľne pozerala na to čierne písmo a uvedomila som si, aká naivná som bola, keď som verila, že vtedy pri tom fonáne som priviedla svet do poriadku, zatiaľ čo vlastne len otvorila cestu novým omylom, ktorých som sa mala dopustiť ja sama, a to hlavne voči Mikulášovi.
