Posledné dni ma nútia zamyslieť sa nad ľudskými chybami. O otcovom pomere sa Zuzana dozvedela náhodou – toho dňa zameškala školu, lebo chcela ísť s kamarátkou Martou za tetovačom. Keďže nechcela ísť do obchoďáku v školských šatách, zastavila sa doma prejsť. Práve si navliekala rifle, keď sa v dverách otočil kľúč. Zamerala na mieste, sotva balansujúc na jednej nohe, keďže druhá uviazla v nohavici. Pomyslela si, že to zlodeji, no potom počula otcov hlas – zdalo sa, že s niekým telefonuje.
“Práve si vezmem uniformu a hneď idem von. Nemôžem predsa povedať, že som bol na tréningu, ak moja športová taška leží pod posteľou.”
Zuzana sa pomýlila – nebol to telefonát, otec nahrával hlasovú správu, pretože o pár minút počula ženský hlas:
“:
“Miláčik, tak som sa po tebe stýskala, neviem sa dočkať… Mimochodom, urobila som tvoje obľúbené parenice. Ponáhľaj sa, lebo vychladnú. Bozkávam ťa!”
Význam počutého jej došiel oveľa neskôr – najprv rozoznala ten hlas: bola to teta Iveta, otcova kolegyňa a sestra maminej priateľky, ktorá k nim často chodievala na návštevu. Zuzana ju mala rada: teta Iveta nebola ako ostatní dospelí – nehrála sa, že vie, ako žiť správne, rada sa zabávala a počúvala modernú hudbu, nie tie smutné piesne, ktorým dávali prednosť Zuzanini priatelia. Teprve keď sa zamyslela nad tým, prečo mu teta Iveta píše hlasové správy, pochopila, čo počula.
Vtom sa kľúč znova otočil a v byte nastalo ticho. Zuzana si sadla na posteľ a znova si prebehla tety Ivetiny slová – nie, nezdalo sa jej, jej otec mal skutočne pomer s inou ženou. Čo teraz? Mala to povedať mame, alebo nie? A ako sa teraz správať k otcovi a k tej žene?
Keď nič nevyriešila, vybehla na stretnutie s kamarátkou – tá jej už poslala päť správ. Obe sa na túto výpravu tešili celý mesiac, vyberali si, čo si dať vypichnúť, a Martina sa dokonale naučila falšovať mamin podpis. Lenže teraz jej bolo na náladu úplne zle.
“Zuza, no čo je s tebou?”, nedala si jej pokoj kamarátka. “Prečo sa mračíš? Tiež chceš tetovačku? Tak daj sem, podrobím mamin podpis, nič v tom nie je!”
Bolo by také skvelé sa s niekým podeliť o túto šokujúcu novinku, rozdeliť si zodpovednosť, no hovoriť o niečom takom ani s kamarátkou nemohla. Takže Zuzana predstierala, že ide skutočne o tetovanie.
Nasledujúce dva týždne sa nedokázala sústrediť na školu, nechcela na prechádzky s kamarátkami, vyhýbala sa rozhovorom s mamou a otcovi odsekávala. Čo ďalej, nevedela. Raz sa skoro zmýlila a chcela to povedať mame, no tá ju začala kárať za päťku z chémie a rozhovor nevyšiel – strašne sa pohádali. Večer však mama prišla do jej izby s čokoládovou špičkou, ktorú Zuzana zbožňovala, a povedala:
“Prepáč, zlatko, že som na teba kričala. Viem, že to nie je pedagogické. Proste sa tak bojím tvojich skúšok! Chcem pre teba to najlepšie…”
“Mami, no veď už začínáš znova,” zúfavo odpovedala. “Dám tie skúšky! Táto špička – pre mňa?”
“Samozrejme, že pre teba. Už sme v pohode? Nepáči sa mi, keď sa hádame!”
Zuzana vzala špičku, pobozkala mamu na líce a sľúbila si – nikdy jej takúto bolesť nespôsobí. Ak sa tak trápi kvôli ich hlúpej hádke, čo by bolo, keby sa dozvedela o otcovi? Musela za každú cenu zabrániť, aby sa to nikdy nedozvedela.
A tak sa Zuzana nedobrovoľne stala otcovou spoločníčkou: krývala ho, keď meškal v práci, pripomínala mu rodinné oslavy a mamine želania, odvádzala maminu pozornosť, keď mu niekto volal. Pritom však ignorovala všetky jeho žiadosti, odsekávala mu a len s ťažkosťou sa ovládala, aby mu nevypovedala všetko, čo si o ňom myslí.
Potom sa však všetko nejako upokojilo: otec sa začal vracať včas, Zuzana dala skúšky a prešla na strednú školu do vyššieho ročníka a celý príbeh sa zabudol ako zlý sen. Okrem toho sa stretla s Ľubošom – bol o dva roky starší, študoval prvý ročník práva a hral na gitaru. Večer chodievali von so spoločnou partičkou, no čoraz častejšie sa v nejakom momente oddelili a išli len oni dvaja. A ako aj v ten večer šli sa prejsť až k fontáne “Na riviére
Potom, čo vytetovala “Láska je slepá” a vymazala Ľubošovo číslo, pochopila som, že najťažšie odpustenie nie je to, ktoré ponúkame iným, ale to, ktoré odmietame dať sami sebe.
Právo na chybu.
