Nedávno som nastúpil do práce v obchode so zvieratkami v Bratislave. Skúšobná doba mi skončila v júni a odvtedy som riadnym členom tímu. Rád by som opísal, čo to vlastne znamená.
Keď ste stálym zamestnancom, na konci mesiaca si môžete zobrať veci, ktoré už obchod nebude predávať napríklad krmivo s poškodeným obalom, mierne poškodené hračky alebo škrabadlá pre mačky. Vždy sa medzi sebou dohodneme, kto si čo vezme. Ja sám zviera nemám, ale aj tak si niečo odniesiem.
Prvýkrát som si zobral balenie žrádla pre mačky. Svokrovci majú doma kocúra v Žiline, tak som im to odniesol.
Vtedy mi došlo, že zrejme budem vždy vyberať niečo pre mačky. Na druhýkrát som zobral škrabadlo bolo trocha natrhnuté, ale svokra Vilma ho jednoducho zašila.
Keď som im ho doniesol, neboli nadšení. Krmivo im už medzičasom došlo, takže som namiesto vďaky počul iba:
Nemohol si radšej doniesť jedlo pre kocúra, prečo si prišiel len s týmto?
Necítil som sa najlepšie naposledy som im vysvetlil, ako vlastne veci v obchode fungujú. Aj tentoraz som to zopakoval, oni len predstierali, že ma chápu.
Na ceste domov som navrhol manželke Tatiane, že budem pre ich kocúra každý mesiac kupovať poriadne krmivo. Ak niečo zadarmo dostanem, zoberiem to do zásoby. Tak sme sa dohodli.
Po mesiaci mi ale povedali, že žiadne krmivo už nemajú, hoci som im naposledy doniesol desať kíl. Spýtal som sa na to svokry a priznala, že ho sľúbila susede Oľge. Vraj vie, že niečo ešte prinesiem, tak dala zo svojich zásob. My sme im potom kúpili drahé granule v hodnote asi tridsať eur.
Znova som jej vysvetlil, že nosím jedlo len pre ich kocúra. Ale dočkal som sa len:
Ty robíš v zverimexe!
Stále si mysleli, že schválne nechcem vybaviť nič navyše a že mi je ich kocúr ukradnutý.
V tej chvíli som pochopil, že musím túto frašku skončiť. Povedal som svokrovcom, že z princípu už viac nič nosiť nebudem. Vysvetlil som im, že už na nič nemajú čakať.
Poučil som sa, že dobrý úmysel nestačí a hranice je niekedy potrebné pevne nastaviť aj medzi rodinou.
