Záchranka sa rúti mestom so zapnutými majákmi a sirénou. Autá sa tlačia k chodníkom, uvoľňujúc jej cestu uprostred cesty.
“Ocko, otecko, prepáč mi. Len ži, neumieraj…” šepká dievča sediac vedľa nosidiel.
On ju nepočuje. Vidí pred sebou iné dievča. Usmieva sa a z jej očí vyžaruje mäkké a teplé svetlo. To svetlo ho priťahuje, lákajúc ho k sebe. Nedokáže odolať, ani nechce. Chce letieť k tomu svetlu, zlúčiť sa s ním… Môže, pretože cíti úžasnú ľahkosť v tele, akoby ho vôbec nemal.
Ale niečo mu bráni, niečo ho pevne drží a ťahá späť, preč od toho svetla. Snaží sa povedať: “Pusti ma,” ale nedokáže. Zrazu ho niečo uderí do hrude, odhodí ho naspäť. Tvár dievča zmizne, svetlo zhasne a telo naplní ťažkosťou, stane sa kamenným. Cíti kameň bolesť?
Z temnoty sa vracajú zvuky: niekto plače, volá ho a pevne ho drží za ruku. Chce znova požiadať, aby ho pustili, zavolať zmiznutú Vierku, ale v tej chvíli sa prepadne tam, kde nie je ani tma. Nič tam niet. On tam niet…
***
Deň predtým
“Ocko, môžem ísť s Ankou a Dankou na juh? Dankini príbuzní tam majú dom. Potrebujem peniaze len na cestu a trochu so sebou.” Hlas dcéry žiadostivý, lákanlivý.
Ján vždy vedel, keď ho klame. Niekedy predstieral, že jej verí, ale teraz nie. Odložil noviny, ktoré čítal, a pozrel sa na Zuzku. Presne, klame. Uši jej horia, pohľad odvracia, prsty nervózne pohrávajú so záhybom sukne.
“A na ako dlho idete?” spýtal sa pokojne.
“Na dva týždne,” ožila Zuzka. “Vzduch, more. Už mi vadí sedieť v zaprášenom meste.”
“S Ankou a Dankou, čo?” prepýtal sa Ján.
Zachytiac v otcovom hlase sarkazmus, Zuzka pochopila, že jej lož o kamarátkach neprešla.
“Nevieš klamať. Včera som sa rozprával s Dankiným otcom. Idú traja na Slovenský raj.”
Uši Zuzky nehorli, ale plápolajú. Červeň zaplavuje už celý jej tvár, krk. Zdvihne hlavu a vyzývavo sa pozrie na otca.
“Vedela som, že ma nepustíš s Miškom, preto som klamala. On má naozaj na juhu tetu.”
“Správne si pochopila. Nepustím ťa,” pokojne odpovedal Ján. “Chápem, zamilovanosť a všetko. Nemyslíš, že to je málo, aby si išla s chlapcom k moru?”
“Milujem ho,” so zúfalstvom v hlase povedala Zuzka.
Jej tvár teraz zbledne.
“A on ťa miluje? Láska a túžba sú rozdielne veci. Ja som muž a viem, keď chlapec pozve dievča, aby išla s ním, znamená to niečo iné. Určite nie lásku.”
“Takže ma nepustíš?” spýtala sa Zuzka.
“Nie. O mesiac mám dovolenku, potom pojdeme k moru.”
Zuzka hrýzala pery, o niečom premýšľala. Srdce Jána sa zovrelo. Aká je podobná matke! Aj ona hryzla pery, keď bola nervózna, nahnevaná alebo neistá. Dcéra už dospelá. Ako jej vysvetliť, že zažil toľko strát, že nemôže prísť o posledné, čo mu zostalo.
“Ocko, prosím ťa. Budeme spolu len vo vlaku. Tam budeme bývať s Miškovými príbuznými.” Zuzka sa díva s nádejou.
“Nie. Ak chceš, zastavíme sa u nich, ale o mesiac,” jasne povedal Ján.
“Nečakala som, že si taký…” vybuchla Zuzka. “Mohla som sa nepýtať, napísať list a odísť. Som dospelá. Ale chcela som to vybaviť slušne.”
“Neutečieš, čo znamená, že môj názor pre teba niečo znamená. Ak je to tak, počúvaj ho,” povedal Ján a natiahol sa po novinách.
Ale nečítal, položil ich na kolená.
“Uver, časom sa na túto našu rozprávku budeš pozerať inými očami.”
“Ocko, dovol mi ísť. Milujeme sa.” Zuzka sa pokúsila znova presvedčiť otca.
“Ty ho možno miluješ. A on? Ak by ťa miloval, netlačil by ťa do klamstiev.”
“Ty vieš všetko? O ňom, o mne? A ty sám…” Zuzka zrazu stíchla, uvedomujúc si, že zasadla zakázaný úder.
“Preto hovorím, že som si tým všetkým prešiel. Za chyby mladosti sa platí celý život,” filozoficky podotkol Ján.
“Jasné. Ešte povedz, ako ťažké bolo vychovávať ma samého. Ako si obetoval svoje šťastie kvôli mne… Som ti vďačná za všetko, ocko, ale ja môžem sama rozhodovať, či chcem robiť chyby alebo nie. No prosím ťa.” Obočie Zuzky sa sklJán sa pokojne usmial, pretože vedel, že jeho dcéra konečne pochopila, že jeho láska a starostlivosť vždy mali na mysli len jej dobro.
