**Denník muža: Praprababička, ktorá zmenila všetko**
Zuzka posadila svojho plyšového zajaca na gauč a prísne mu pohrozila prstom:
— Sedíš tu, inak príde pra-ba-bička a zaberie tvoje miesto!
Martina, ktorá počula mrmlanie svojej osemročnej dcéry, sa usmiala a pokračovala v utieraní okna v kuchyni. Nástenné hodiny s malou figúrkou labute veselo tikali, odpočítavajúce minúty do príchodu Martininej staréj mamy, Anny Jozefovnej, ktorá nedávno oslávila osemdesiattri rokov.
Prvýkrát za deväť rokov sa Anna Jozefovná rozhodla pre takúto cestu — cez polovicu krajiny, aby objala vnučku a prvýkrát uvidelia pravnúčku.
Kedysi žila Martina s ňou v malom mestečku na Orave, spolu s rodičmi a starou mamou. Ale v roku 2004 odišla, vydala sa, usadila sa na novom mieste. Martinina mama navštevovala rodinu takmer každý rok, no stará mama, už vtedy nie najmladšia, stále čakala, kedy ju vnučka s rodinou príde navštíviť.
Život mladej rodiny však pohltila hypotéka a práca. Dovolenka bola vzácnosť, a tak cestu do rodných končín odkladali raz za razom.
Tento rok čakali Martininu mamu, no namiesto nej sa rozhodla prísť Anna Jozefovná — vo svojich osemdesiatich troch rokoch, so slabým srdcom, unavenými nohami, cez stovky kilometrov.
— Mami, na čo nám je prababička, keď máme babičku Vieru a babičku Zoru? — povedala Zuzka s detskou priamosťou a skríženými rukami.
— Akože na čo? Je to moja babička a tvoja prababička. Prichádza nás navštíviť, aby sme sa videli. Veď som ti o nej hovorila!
Zuzka sa zaškerila:
— Ale ona je sta-ra-á!
Martina sa s Annou Jozefovnou pravidelne volala, a keď Zuzka vyrástla, dávala jej telefón, aby si mohli pokecať. Mali aj fotky. Ale ako sa ukázalo, hlas v telefóne a obrázky nedokázali nahradiť skutočné stretnutie. Zuzka, ktorá svoju prababičku nikdy nevidela, v nej videla len „starú pani“.
Martina chcela vykríknuť, ale zadržala sa. Vinu cítilia až v kostiach: za deväť rokov sa nikdy nedostali na Orave. Sadla si k dcére a začala rozprávať:
— Áno, je už staršia. Ale je naša rodina, rovnako ako babička Viera a babička Zora. Takto sa o starších nehovorí. Anna Jozefovná je úžasná žena, určite si ju zamiluješ.
Zdalo sa, že Zuzka pochopila, ale v Martininom srdci ostal ťarchu. Hanbila sa, že jej dcéra nepozná prababičku, že ona sama nenašla čas ju navštíviť.
V ten istý deň Martina vyzdvihla zásielku z pošty. Odosielateľkou bola Anna Jozefovná. Bolo to zvláštne, veď mala prísť o pár dní. Doma, po rozbalení krabice, Martina našla darčeky a starostlivo poskladané veci. Zuzka, ktorá sa motala okolo, ako prvá spozorovala starodávny vejár, mierne zožltnutý, ale elegantný, akoby z minulého storočia. Vedľa neho ležali jemné šatkové rukavice a v samostatnom vrecku nádherné bálové šaty.
— Wow! Čo to je? — Zuzka rozšírila oči a dotkla sa látky.
— Neviem, prečo nám to babička poslala, keď má sama prísť, — zmiatla sa Martina.
— To je jej? — Zuzka sa pozerala nedôverčivo. — Ona tancovala, ako ja?
Šaty, hoci staré, boli nádherné, s jemnou výšivkou. Celý večer ich s Martinou prezerali a lámali si hlavu, čo babička chystá. Zuzka sa zamilovala do vejára, vyskúšala si rukavice, hoci boli priveľké, a snívala o takých istých šatách pre svoje tanečné vystúpenia.
— Keď vyrástieš, ušijeme ti také, — sľúbila Martina, ukrývajúc úsmev.
O tri dni neskôr išiel Martinin manžel, Peter, na letisko prísť po Annu Jozefovnú. Martina si spomenula na Zuzkine slová o „starej“ a nervózne čakala, aby dcéra nevyhrkla niečo nevhodné.
— Dievčatá, tu máme návštevu! — radostne zvolal Peter od dverí.
Martina v jeho hlase okamžite zachytila nadšenie.
— Úžasná stará mama, — pošepkal žene a prižmuril oko.
Za ním stála Anna Jozefovná: v strohom kabáte, s malým klobúčikom, v čižmách na nízkom podpatku, s kabelkou v ruke. Obočie jemne zvýraznené, oči s tenkou linkou, pery dokonale nalíčené. Martina si od detstva pamätala jej slová: „Pery musia byť dokonalé, aj bez zrkadla.“ A babičke to vždy vyšlo ako skúsenému majstrovi.
— Babička! — Martina sa k nej vrhla, zadržiavajúc slzy.
Po dlhom lete vyzerala Anna Jozefovná unavene, ale v jej očiach žiarilo toľko tepla, že by roztopili aj ten najchladnejší deň.
— Moja zlatá, — rozpínala náruč.
— No, ja idem do práce, a vy sa tu porozprávajte, — usmial sa Peter a odišiel.
Zuzka stála v príchode a pozorovala návštevu, stále neistá, ako sa správať. Anna Jozefovná, keď si všimla pravnučku, pozrela sa na ňu s nežnosťou, ale neponáhľala sa s obíjaním, cítiac jej váhanie. So smiechom prešla do obývačky, opierajúc sa o Martinu.
— Cesta, vieš, nie je pre môj vek, ale tak som vás chcela vidieť, že som už nevládala čakať. Skôr by som prišla, ale tá zlomenina… v mojom veku…
— Babička, my sa hanbíme, — vzdychla si Martina. — Stále práca, potom Zuzka…
— Všetko chápem, zlatko, netráp sa. Sadnem si, oddýchnem.
— Možno by si sa mala položiť? A potom sa najeme…
— Ach, MartinAnna Jozefovná sa poobzerá po izbe, pokľope si na gauč a s úsmevom povie: „Tak mi porozprávajte, čo všetko som zmeškala, keď som ešte nebola pra-ba-bičkou.“
